Poslúcham

„Rozmýšľala som, že Peťku zanedbávam. Už som jej dávno nič nedala.“

„Ako to myslíš? Dávaš jej peniaze k meninám, narodeninám, k Vianociam. Kupuje si knižky, omaľovánky, korálkové obrazy, cédečká.“

„Ale Filipovi som dala aj za vysvedčenie, aj do tábora.“

„Filip je študent, Petra si zarába.“

„No, z toho už len zbohatne!“

„Mami...“

„Teraz ma nevyrušuj! Buď ticho, počúvaj ma a urob, čo ti hovorím!“ zvýši hlas.

„Nie si ty dnes nejaká drzá? Ivana nie nadarmo hovorí, že rodičov si treba vychovať. Vidím, že som niečo zanedbala.“

Mama sa smeje a pokračuje: „Daj jej päťdesiat euro, nech si kúpi, po čom túži. Keď bude mať ona radosť, budem mať aj ja. Ona vždy na mňa myslí, pripomína ti, nech mi zavoláš.“

„Dobre, mami, sú to tvoje peniaze, nebudem s tebou bojovať. Ďakujem v jej mene. Keď si niečo vyberie, objednám jej, potom ti ukáže. Pravdepodobne to bude dáma pri klavíri, obraz lepený z korálikov.“

„Obdivujem ju. Ten s motýľom mám na stene, aj východ slnka, čo robila pre Monku, bol nádherný. Teraz mi ukazovala ďalší rozrobený. Je to neuveriteľné, že s jej očami a ručičkami toto dokáže.“´

„Áno, keď ju niečo baví, má nesmiernu trpezlivosť.“