Zlý deň

„Sigety! Aj meno má sprosté, aj on je sprostý!“ začína mama chrliť po príchode z dialýzy. Pritom čas je obvyklý, nepostrehla som výrazné meškanie. Rozosmeje ma: „Za meno naozaj nemôže, mami.“

„Chcela som, aby ma sanitkár odviezol. Nie. Sigety už je odpojený, počkáme na neho. Lenže on sa celý celučký v šatni prezlieka! Dlho mu to trvá. Taká som bola najedovaná, aj som mu to povedala. Vy vôbec neberiete ohľad na to, že druhí na vás čakajú. Ale mne to dlhšie trvalo, lebo mi to tieklo. Ja som vás videla. Viem, že vám tieklo. Ale koľko ste bol v šatni! Aj sanitkár sa ma už bál. Pýtal sa, že kde sa tak ponáhľam. Počkajte! Šak keď budete mať toľko čo ja, aj vy sa budete ponáhľať. Ani si netrúfol ísť cez Sihoť, prvú ma zaviezol.“

No, ty si sa zase raz predviedla.

„Mami, koľkokrát ostatní už sedeli v šatni a Mikuláš povedal, zavezte ju, my počkáme. Nikto sa neohradil a čakali.“

„Aj tá Bierovčanka! Ona ide na záchod, ruky si poumýva, nič ju nerozhádže. Pomaly si stupká, nech ostatní čakajú,“ ide si ďalej mama.