Standing ovation na BHS

Skončil koncert dirigent sa poklonil a zaznel potlesk. Nie síce obrovský aplauz so stojacimi divákmi a nadšenými fanúšikmi vážnej hudby, ale tak primerane repertoáru a plus sme o cenili natrhnutý frak počas dirigovania.

Vyzdvihli sme si kabáty a pomaly – z môjho pohľadu, ktorý bol veľmi zúžený, veľmi pomaly sme sa presúvali k prvým schodom  a dosť neskôr k prvým dverám a potom druhým schodom a k druhým dverám. Tam som pochopila, prečo si všetci pomaly a dôstojne vychutnávame architektúru budovy Reduty. A že tá pomalosť nie je spôsobená dozvukmi koncertu.

Z dverí bolo otvorené iba jedno malé polkrídlo. Inak nádherné  dvere s originálnym pákovým mechanizmom. S veľkou chuťou som potiahla hornú páku z poctivého železa s ozdobenou hlavou, uvoľnila spodnú páku a mechanizmus zo začiatku dvadsiateho storočia sa dal do pohybu a otvoril brány umeniu dokorán. Zrazu zozadu zaznel potlesk a ja som mala svoje malé prvé standing ovation, asi aj posledné. Nič mi nebránilo, aby som si tú chvíľu patrične nevychutnala.

Asi je to slovenská špecialita, nech je budova akokoľvek veľká a rozľahlá, a má viacero vchodov, ten pre ľudí je vždy ten najmenší, zásadne otvorená je jedna malá časť nejakých krídlových dverí. Kľúče od druhej časti dverí sa nachádzajú na druhom konci budovy v ohňovzdornom sejfe – pod zámkom.