Oslobodená od rozhodovania

„Mami, teta Pavla dnes ráno zomrela. V noci ju dvakrát prehnalo, sestričky ju prebalili, boli pri nej. Nadránom zaspala. Chystali jej raňajky a už sa nezobudila. Hovorím ti to radšej hneď, keď ideš na dialýzu medzi ľudí, spracuješ to ľahšie, ako by si mala ísť s touto správou spať.“

„Tak už som sama.“

„Nie si sama, máš nás. Že raz zostaneš sama zo súrodencov, sa dalo predpokladať. Minulý rok Jožko, deväťdesiat päť, teraz Pavla, deväťdesiat štyri. Deti sa rodia, starí ľudia zomierajú. Peknú smrť mala. Zaspala.“

„Je mi to ľúto, že sme sa tak dlho nevideli. Ale keď ona posledné roky mi nič pekné nepovedala, nemala ma rada.“

„Mami, pamätáš si, ako ti asi pred mesiacom  Danka po mne odkázala, aby si mame odpustila a pomodlila sa za ňu. To isté povedala aj svojej mame, odpusti tete Zuzke a pomodli sa za ňu. Ber to ako zmierenie. Odkázala si jej vtedy, že sa na ňu nehneváš a spomínaš len na to pekné.“

„Čo pohreb? To sú teraz na nič pohreby. Na Jožkov mám také zlé spomienky, lepšie by som mala, keby som tam vôbec nebola. Stáli sme dva metre od seba. Tak sa mi žiadalo po pohrebe aspoň na kávu si sadnúť, porozprávať, nedalo sa.“

„Je sobota, teraz nič nevybavia. V pondelok ti poviem, kedy bude pohreb. Nemusíš ísť. Danka s Ľubošom to chcú len tak komorne. Čo najmenej ľudí.“

„Šak uvidím.“

„Danka s Ľubošom sa rozhodli správne. Bolo to ťažké. Nevedeli, ako bude reagovať. Dopadlo to nad očakávanie dobre. Zmena prostredia tete prospela. Mala nové podnety, starali sa o ňu úžasne. Aj tým, že bola nová a najstaršia, venovali jej viac pozornosti. Naša Pavlínka jej hovorili, chválili ju, aká je mierna, pokorná, spokojná. Vôbec sa jej správanie nezhodovalo s tým, čo bolo napísané v správe od psychiatra. To bol lepší prípad. Mávali klientov, ktorí sa doma správali bezproblémovo a tam naopak. Agresivita, nespokojnosť. Hovorila som Danke, nech sa netrápi, že nebola posledné chvíle pri nej. Keby zostala u nich, pokračovalo by to v stereotypoch, možno by ju držala za ruku, ale dobrý pocit by sa nedostavil. Dva mesiace odlúčenia ich paradoxne zblížilo. Teta sa tešila na Danku, Danka na ňu. Nosila jej dobroty, prechádzali sa v parku a teta jej nič nevyčítala. Brala to ako pobyt v liečebni, s tým, že sa raz vráti domov. Domov nemyslela k nim, ale do svojho neobývaného bytu na štvrtom poschodí. Všetko sa vyriešilo. Teta odišla v spánku. Prvé Vianoce bez nej by boli rovnako smutné, aj keby žila. Pre koronu by domov ísť nemohla, ťažko by to pochopila. Minulý pondelok, keď zakázali návštevy, Danka sa rozplakala. Bola zvyknutá chodiť za mamou dvakrát do týždňa. Dovolili jej aspoň priniesť medovníčky, oplátky a list, ktorý priložila s tým, že jej veci odovzdajú a list prečítajú. Na veľké prekvapenie ju pustili dnu, urobili test a mohla ísť za ňou na izbu. List jej prečítala sama. Hovorí jej –mami, aká si pekná, čistučká. No, veď nás tu stále kúpu. Či si tu ty nakoniec aj nejakého dedka nenájdeš. Mama sa usmiala s porozumením.“

Rozprávam mame, vydrží počúvať. Voláme si po dialýze, volám jej v nedeľu ráno.

„Mami, už dávno si nemala taký slabý hlas. Unavený, vyčerpaný. Bolí ťa niečo viac ako obvykle, alebo sa trápiš pre tetu Pavlu?“

„Tak je toho na mňa v poslednej dobe voláko moc.“

„Ja viem. Operácia, testy, počasie. Zlé správy ľahšie znášame v lete, ako v decembri. Poobede príde Julo s Filipom, rozveselia ťa.“

V pondelok ráno. Mama má celkom svieži hlas.

„Som tak rada, že voláš, neviem sa dočkať, aby som ti povedala, ako sa mi uľavilo. Večer som si išla ľahnúť, bola som taká unavená, uzimená. Začala som sa modliť a nahlas som povedala – Pavla, nehnevám sa na teba, odpúšťam ti. Spi tam spokojne. Všetko to stieklo do tej postele. Ja som zaspala a ráno som bola ako znovuzrodená. Chápeš to?“

„To je super, mami! Možno si to pred tým mesiacom hovorila formálne. Veľmi si chcela, aby to tak bolo, ale kdesi vo vnútri zostala nevraživosť. Uľavilo sa ti až teraz, keď si to precítila z hĺbky duše.“

Pohreb bol cez dialýzu.