Sjúzn nie je gurmán

„Mamííí! Poď dole!“ kričí na mňa Petra.

„Čo sa deje?“

„Babka volá, že nedvíhaš telefón.“

„Prepáč, mami, vypol sa mi sám od seba, nechápem.“

„No a teba to vôbec nevzrušuje. Ja som sa už aj navečerala, keď sa ti nedalo dovolať!“

„Vidíš, veď to by si sa mohla vždy. A zavolať mi, až keď sa naješ.“

„Mohla,“ odsekne urazene.

„Mami, veď je len tri štvrte na šesť,“ snažím sa ju upokojiť.

„Gabika! Ty stále zabúdaš, že ma odpájajú o pol hodinu skôr!“ už na mňa kričí.

„Nezabúdam. Veď si chodila o šiestej a teraz o pol šiestej. Čo si večerala?“ mením tému.

„Takú dobrú zemiakovú kašičku som si urobila. Z tej krabičky čo si mi kúpila. Dala som si do nej čerstvé maslo, pochutila som si. Aj zajtra si ju spravím.“

„Zajtra budeš obedovať u nás. Nič si nechystaj. Decká prídu pre teba ako minule.“

„Ale nie. Nebudem vás otravovať.“

„Sme dohodnutí, mami, nevymýšľaj.“

„Naozaj nemusia. Otrávim vás.“

Čo keby si sa správala tak, aby si nikoho neotrávila?

„Mami, pokiaľ im to čas dovoľuje a sú ochotní, nerieš to.“

„Mrzí ma to.“

„To už je tvoj problém. S tým ti nepomôžem.“

Smejeme sa obidve.

„Kúpila som ti zimné kapce, aby sa ti lepšie obúvalo. Aj troje vlnených ponožiek do nich. Minule to nešlo. Zips nebol zaseknutý. To si si len myslela. Keď máš tie huňaté ponožky a trochu ti pripuchnú nohy, nejde to. Program tu máš, tie pudingy, výživné mandľové krémy, zmrazené jedlo, zoberieš si to, keď pôjdeš domov.“

„Chleba nemáš?“

„Mám. Ten ražný kváskový.“

„To nechcem! To neni chleba!“

„A čo to je?“

„Neviem.“

„Monika hovorila, že toto babke nebude chutiť. Na ňu je to moc zdravé.“

„Ale mne nevadí, že je ražný! Mne Julo už aj ražný doniesol a bol dobrý. Nebol taký nízky, ale nadýchaný.“

„Dobre, mami. Tak ak vydržíš do nedele, nech ti Julo donesie. Alebo popros Betku, nech ti kúpi v malom obchode.“

„Do nedele vydržím bárjako.“

„Dobre. Tak sa vidíme zajtra.“