TD - Hlasový záznamník

Text je príspevkom do súťaže Próza měsíce.

„Dobrý...“

„Dobrý deň, ako vám pomôžeme?“

Prišiel som do pneuservisu s autom, ktoré sme dostali od svokrovcov. Svokrovi sa začal prudko zhoršovať Alzheimer a na šoférovanie musel chtiac-nechtiac zabudnúť. Švagor nám dal stručné inštrukcie, kde sa nachádzajú náhradné diely a lekárnička, odovzdal nám doklady aj kľúče a zaželal nám veľa šťastných kilometrov.

„Som k vám objednaný na prezutie.“

„Jasné, poprosím vás na túto rampu.“

Podľa navigácie som zaparkoval, vystúpil som a čakal som pred dielňou.

„Šróby k letným gumám máme?“

„Neviem o žiadnych šróboch.“

„OK, tak to nahodíme na tieto pôvodné.“

O dvadsať minút som mal obuté disky s letnými gumami a mieril som z Lamača domov. Vyšiel som na hlavnú a autom začalo podozrivo mykať zo strany na stranu. Pod mostom som musel zastať, auto začalo byť neovládateľné. Vystúpil som a neveriacky som pozeral na kolesá. Jedno krivšie ako druhé. Keby som prešiel ešte desať metrov, skončím na oskách. Zavolal som odťahovku a kým prišla, napadlo mi, že zavolám švagrovi, či tie šróby náhodou niekde nie sú. Potvrdil mi, že ich mám v servisnej taške.

Chlapík z odťahovej služby sa díval na moje kolesá rovnako neveriacky ako ja.

„To vás takto pustili na cestu? Keby sa vám to rozpadlo na diaľnici, zabijete sa.“

Duchaprítomne si stav kolies odfotil a poradil mi, aby som si pre istotu vymenil disky a aby som žiadal od pneuservisu náhradu.

Vrátili sme sa do servisu. Chalan, ktorý mi kolesá vymieňal, nápadne zbledol. Videl som, že sa zľakol. Potichu si zanadával a keď som mu podal sadu šróbov, bez slova sa pustil do práce. Medzitým sa objavil aj majiteľ servisu a zblízka kolesá študoval.

„Mám v úmysle kúpiť si nové disky. Chcem, aby ste mi polovicu ceny preplatili.“

„To srandujete.“

„To teda nesrandujem!“

Od rozhorčenia som kričal.

„Keby ste povedali, že chcete preplatiť odťahovku, ešte by som možno premýšľal, ale toto je absurdné,“ vysmial sa mi do očí.

 

Opatrne som opustil dielňu a vyrazil som domov. Na balkóne nad našou garážou stál sused a fajčil.

„Dobrý deň, sused, už máme letné?“

„Máme veru.“

Nemal som náladu na susedské reči, tak som mu iba v skratke popísal, čo sa mi práve stalo. Sused, právnik a bývalý policajný vyšetrovateľ, mal poruke okamžité riešenie.

„Pýtali ste si reklamačný protokol?“

„Nepýtal.“

„Choďte si vypýtať, vyplňte ho a pošlite obchodnej inšpekcii.“

Dobrý nápad, pomyslel som si. Idem na to.

Vrátil som sa na miesto činu, ale kancelária bola na inom mieste než dielňa. Najprv som omylom vošiel do konkurenčného servisu, kde ma nasmerovali do vedľajších dverí.

V kancelárii sedel majiteľ, dvaja automechanici (jeden z nich mi pár minút predtým vymieňal kolesá) a administratívny pracovník za pultom.

„Dobrý deň prajem.“

„Dobrý...“

Vzduch v kancelárii zhustol ako zrazené mlieko.

„Mohol by som dostať reklamačný protokol?“

„Nie.“

Majiteľ servisu sa na mňa vyzývavo díval a čakal. Vytiahol som z vrecka mobil a otvoril som hlasový záznamník.

„Ak nedostanem reklamačný protokol, budem sa sťažovať na obchodnej inšpekcii.“

„Kde sa chcete sťažovať? A na čo? Že si neviete skontrolovať auto? Že neviete, kde máte náhradné diely?“

„Nie, chcem sa sťažovať na to, že ste ma pustili na cestu so zle osadenými kolesami a že ste ohrozili môj život aj  bezpečnosť cestnej premávky.“

„To vy ste ohrozili svoj život a bezpečnosť cestnej premávky. Ale ak tomu dobre nerozumiete, môžeme sa presunúť do skladu a tam vám to vysvetlím francúzskym kľúčom!“

Automechanici na svojho šéfa hľadeli s neskrývaným obdivom.

„Čo si o sebe myslíte? Hneď, ako som vás zbadal, som vedel, že s vami budú problémy. Tak raz za päť rokov sa tu objaví takýto mudrlant, ktorý sa tvári, že je najmúdrejší na svete. Viete, čo sa moji chlapci s tými autami natrápia? Aké majú mozoľnaté zrobené ruky?“

Chlapci sa s hranou skromnosťou usmiali.

„A ešte ste sa boli vedľa na nás pýtať, čo?“

„Nie, len som na prvý raz netrafil.“

To ho trochu zabrzdilo.

„No, takže ak nemáte žiadne ďalšie požiadavky, považujme tento rozhovor za skončený. Odomkni mu, Jožo!“

„Však je odomknuté...“

Chytil som kľučku a pri otváraní dverí som prehodil:

„Keby som vedel, že je odomknuté, už som dávno preč.“

Chlapci sa s úľavou rozosmiali.

 

Sused bol ešte stále (alebo možno už zase) na cigarete.

„No čo, pán sused, ako ste pochodili?“

„Reklamačný protokol mi nedali, a vyhrážali sa mi násilím, našťastie som si to celé nahral.“

Vytiahol som mobil, že mu tie najpikantnejšie miesta pustím. Lenže v servise niekto v návale emócií zabudol pustiť nahrávanie. Takže som mal namiesto dôkazového materiálu prd. A potvrdila mi to aj obchodná inšpekcia a právnici, nepomohla ani fotografia od pracovníka odťahovej služby. Bez dôkazu išlo o tvrdenie jedného zákazníka proti tvrdeniu dvoch zamestnancov servisu a jedného majiteľa. „Zvíťazil som.“

---