Pokora

„Volal mi Martin,“ začína bývalý manžel. „Ivan zomrel.“

„Ako sa to stalo?“

„Ráno ho našiel ležať na zemi, bol v bezvedomí, chrčal. Zavolal záchranku, urobili mu všetky vyšetrenia. Lekári sa čudovali, že pri jeho životospráve sa dožil sedemdesiat rokov. Po infarkte mal brať lieky a on iba pil. Dva až trikrát do týždňa ho zbierali z ulice. Kto ho poznal, volal Martinovi, nech si pre tatka príde. Hovoril, že sa odstrihol od rodiny, od kamarátov, cítil sa ukrivdený ublížený. Každý deň do krčmy, nebola s ním žiadna reč.“

„Ja som dlho neverila, že je alkoholik. Uverila som pred rokom, keď nám vtedy spadol priamo pod nohy, čo som mu volala záchranku. Stále mám pred očami ten obraz. Ako leží horeznačky. Široko roztvorené oči, dlhá brada, staré škrabance po rukách, čerstvá krv, vytekajúca z temena. Ktovie, kedy sa to tak zlomilo, že mu už nebolo pomoci.“

„Vidíš, ja som ti to hovoril. Vždy si sa ho zastávala.“

„Tak si zostal sám. Bez rodičov, bez bratov. Keď ti bude smutno, prídi k nám.“

Smiech.

„Čo sa smeješ? Myslím to vážne. Posedíme na záhrade, zaspomíname na dobré časy. Nebolo vždy iba zle.“

Sadnem k počítaču a hľadám niečo o ňom.

Prezident hokejovej Dukly Trenčín.

I.K. má nesporné zásluhy na prudkom vzostupe trenčianskeho hokeja koncom osemdesiatych rokov.
I.K. bol do hokeja vždy zdravo zažratý, presadil zavádzanie moderných postupov do tréningového procesu (výpočtová technika, prepojenie na najnovšie poznatky športovej medicíny), angažoval do Dukly trénera Júliusa Šuplera, s ktorého menom sa bude historicky spájať postup Slovenska z C až do A-kategórie na MS a osobitne sympatické etablovanie sa na lillehammerskej olympiáde. V presilovke dynamických manažérskych schopností však, žiaľ, kariéru I.K. po druhýkrát neúprosne limitoval komunikačný vírus. Namiesto toho, aby I.K. hľadal konštruktívny kompromis medzi rešpektovaním a akceptovaním iného názoru, zvykne opozíciu autoritatívne diskvalifikovať. I.K. chýba tak máličko, aby konštruktívne posilnil už aj tak riedke rady schopných hokejových funkcionárov. Štipka pokory.

Iva sa z pohrebu strýka zastaví u nás. Spomíname.

„Vieš, najviac mi je ľúto, že ľudia si ho nebudú pamätať ako toho, čo urobil veľa pre slovenský hokej, ale iba toho, ktorého zbierali z ulice. Akoby všetci zabudli.“

„Mama, ale aj toto bol on!“