Ako práca zušľachťovala môjho otca

Začínajúci socializmus poslal do kameňolomu môjho otca. Zavreli mu rodičov a môjho otca poslali do kameňolomu vo Večelkove. Akcia „B“, bola  akcia akou sa komunisti dostávali k bytom a k majetku. Vysídlili obyvateľov, v lepšom prípade dostali obyvatelia zaujímavých bytov niekoľko hodín  až dva dni na pobalenie najnutnejších vecí. Niekedy ani to nie. Zabavili čo sa dalo, zavreli, alebo aspoň poslali niekam, kde líšky dávali dobrú noc a kde ešte stále nebola elektrina, splachovací záchod, tečúci, alebo aspoň kvapkajúci vodovod a samozrejme ani plyn. V prípade otca aspoň nebol nedostatok kameňa. Neskôr nám síce pár náhrobných kameňov chýbalo, ale v tom čase to otec nemohol tušiť. Plnil normy a nejaký z x ročných plánov. A nemohol si odkladať kamene na staré kolená /horšie časy by bol blbý výraz, človek dúfa, že v tom svinstve, v ktorom sa práve nachádza sú tie zlé časy a teda horšie by už nemali nastať/ a čakať, až mu ich súdruhovia ukradnú – premiestnia na neznáme miesto a všetky rodinné hroby ostanú stáť iba ako dominové kocky. Vo vetre a v zlom počasí sa túlia k sebe.

Môj otec nebudoval, alebo nedemoloval v kameňolome s nejakým veľkým elánom. Určite nie až natoľko a s takým nadšením ako moji známi, ktorí od radosti a nadšenia z budovania socializmu nazvali svoje prvé dieťa „Pětiletka“. Našťastie v okolí ju volali „Letty“.  Ďalšie dieťa už nazvali normálne – Katka. A to sa to prvé dieťa s takýmto príšerným menom dožíva vysokého veku.

Potom, čo umrel Gottwald a Stalin sa môj otec vrátil do Bratislavy a jednu moju starú mamu pri tej príležitosti pustili na slobodu. Zvyšok mojej rodiny si súdruhovia ponechali za mrežami na horšie časy, alebo krajšiu budúcnosť. Je to len otázka uhlu pohľadu a počtu dioptrií.

Po návrate do Bratislavy sa otec dostal do hydrometeorologického ústavu. Značkoval potoky a putovanie za začiatkami prameňov po a proti prúdu  ho určite bavilo viac. S farbami chodil po strednom Slovensku a zisťoval, kde ktorý prameň pokračuje a kam sa prípadne stráca. Myslím, že tie bodkované pstruhy a dúhové pstruhy nesú dodnes ešte v sebe stopy farieb – najmä červenej a zelenej. A možno je to pracovný úraz, keď sa vám po rokoch narodí farboslepé dieťa. Ešte šťastie, že brat vie aspoň plávať, aj keď sa rybárom nikdy nestal. Asi keby chytil zlatú rybku, tak by si to aj tak nevšimol medzi ostatnými šedivými rybami. Brat bol neustále chorý na priedušky. Mame poradili, aby bol čo najviac na vzduchu. Bolo to jednoduchšie a lacnejšie riešenie, ako vymeniť vlhký a plesnivý byt štvrtej kategórie, ku ktorému sa aj tak veľmi prácne prepracovali. Raz dokonca mame sľúbil známy byt, vzal peniaze ako zálohu a byt sa nekonal. Mama mu nahnevaná a rozpálená do biela napísala rozhorčený a nahnevaný list. A ten mamľas ten list nosil pri sebe. A mal ho pri sebe aj vtedy, keď ho zatkli. A tak mamin list bol jeden z dôkazov. Byt z toho nebol a mame sa tie peniaze nevrátili späť. A nie som si istá, že sa z toho poučila.

Tak niekedy v tom čase mama o tretej posadila štvorročného brata samého do autobusu  a na poslednej zastávke si ho otec vyzdvihol. A šli spolu lyžovať.

Keď sa otec stal zamestnancom bytové ho podniku, ako rodina sme si polepšili. Niežeby sme dostali byt, alebo sa aspoň k nemu dostali bližšie, prípadne na dostrel. To určite nie, s bývaním a bytom to nemalo nič spoločné, ale otec sa stal majiteľom kľúčov od kráľovstva. Nie hocijakých kľúčov a od nejakého bežného kráľovstva so sklerotickým starým kráľom a nervóznou princeznou sledujúcou letové dráhy drakov. Tie kľúče pasovali k výťahom. Ku všetkým výťahom. Mladým starým, vŕzgajúcim, fungujúcim iba za teplého a suchého počasia. Že je to obrovská výhra, na to sme prišli v momente, keď nám začali starnúť členovia rodiny a my spolu s rodinnými starcami stali sme sa častými návštevníkmi bratislavských nemocníc. A v nich, ak bol výťah, ktorý ako to obvykle býva, nebol určený pre pacientov a ich rodinných príslušníkov. Ale my sme mali kľúče! Kľúče od kráľovstva bytového podniku ku všetkým výťahom. V tom čase už môj otec dávno na byťáku nepracoval. Ale nikdy sa nezbavoval starých kľúčov, aj keď nik z nás a ani on sám väčšinou netušil, od ktorých dverí sú. Časť tých dverí a domov už dávno bola zrovnaná so zemou a na miesto niektorých stáli nádherne vzpriamené betónové panely a hrdo hlásali: “Bratislava mesto mieru“.

Na záver svojej veľkolepej pracovnej kariéry robil okrem iného paparaziho medzi panelmi. Robil razie na stavbách, fotil diery, škáry a praskliny medzi panelmi a vyrábal im ich vlastný book. Popritom prekladal a tlmočil, ale tie fotky som občas pomáhala leštiť aj ja. Dodávala som tým dieram a prasklinám vysoký lesk,  hĺbku a ostrosť.