Psychologická presilovka 

Včera som mala svoju prvú nočnú službu  - pôvodne plánovanú na Bottovej – ako obvykle s rýchlym presunom na hlavnú stanicu. Možno vojna skončí skôr, ako si  ja konečne odslúžim šichtu na Bottovej.  Zatiaľ  som mala dva pokusy  a oba skončili na hlavnej stanici. pretože tam ma potrebovali viac. Alebo si to aspoň mysleli.

So mnou na stanici slúžil mladý železničiar Milan, ktorý mal toho tak veľa za sebou, že vo veku dvadsiatich rokov som sa ho celkom vážne spýtala, či a kedy si mieni založiť rodinu. V čerstvých osemnástich rokoch ho mamička vyhodila z domu.

„Chceš pizzu, alebo čínu?“ spýtala sa  ho mama v kuchyni. Milan čínu nemal rád.

„Pizzu.“

Mama vyliala čínu na pizzu a strčila to do trúby zapiecť. Milan odmietol,  asi v jeho prípade „poslednú rodinnú večeru“.

„Tebe nič nie je dosť dobré! Vypadni z domu!“ Asi ten sled vyprevádzacích povelov znel ináč, ale mal zhruba kadenciu ľahšieho samopalu AK 47.

-------

Okolo nás  sa hemžili psychológovia. Jeden to mal na vestičke, zvyšní sa  k tomu pomaly priznávali. V prvých minútach som napočítala troch psychológov – to som si myslela, že na jednu  nočnú smenu by už mohlo stačiť.

„Ja som tiež psychologička“ – ozvala sa hlavná koordinátorka.   WC pre Ukrajincov umývala ďalšia psychologička, ale vraj je z administrácie.

To už bola tvrdá presilovka.

Milan sa po vyhodení z domu dostal na internát, poberal štipendium, otec mu prispieval na výživné a brigádoval, kde sa dalo, len aby sa uživil. Mamička si viedla zoznam dlžôb svojho syna. Od 16 do 18 rokov jej bol dlžný 500 eur za oblečenie a jedlo /asi v tom už bola započítaná tá čína s pizzou /. Pri každej jeho nasledujúcej návšteve sa jeho dlh zvyšoval o vodu, ktorú vypil, alebo si umyl ruky.

Teraz má dvadsať, dlh sa šplhá ďalej a je niekde okolo 600 eur. Tie návštevy asi nebudú tak časté. Ale Milan má svoj byt,  svojho psa, ktorého venčia kamaráti, keď ťahá dlhé šichty na železnici a svoju frajerku /na tú stačí predpokladám sám/, ktorú stíha niekde medzi školou, prácou a dobrovoľníčením na stanici.  Takže som sa  celkom logicky spýtala, kedy  si založí svoju vlastnú rodinu.

„Čo najskôr,“ zaznela jednoznačná odpoveď.

Tri ukrajinské psychologičky krútili hlavou, zdalo sa im to príliš skoro. Nejdem s davom a už vôbec nie s davom psychológov. Dav sú u mňa tri a tento dav sa  neskôr rozrástol až na číslo šesť – to už v tom bol aj jeden turecký doktorand psychológie - ako inak. Mala som pocit, že to čo robí Milan je správne,  a najmä jeho dvadsať nie je to isté, ako iných dvadsať.

Trochu som si pripadala ako Popoluška. Raz mi dochádzala voda, inokedy  a to častejšie bagety – „buter brot“ a medzitým sa minula voda v obrovskom elektrickom kotly. A vždy sa zjavil lietajúci Jasi. Okrem toho, že je to psychológ – dnešná služba je v znamení psychológie, má rád  beh na dlhé trate a v tomto prípade mohol brať službu na stanici, ako tréning číslo jedna  a dva. Psychológ pôvodom z Turecka potom na ďalšej šichte spolu so mnou čakal na vlak za svojím dievčaťom pôvodom z Poľska.  Vlak mal meškanie. Psychológ síce učí trpezlivosť svojich doktorandov ale sám v tom tápa.

Došli skupiny ukrajinských Rómov – obvykle je to jedna matka  a desať detí. Pre  dnešný večer to bolo 40 a 20 – čiže niekoľko dospelých žien a k tomu veľa veľa malých detí.  Psychologičky mi okamžite začali vysvetľovať, čo všetko majú proti Rómom a aká hrozná povesť ich sprevádza. Sú Rómovia horší ako putin? Než s nimi ďalej diskutovať, radšej som sa porozprávala s jednou z rómskych matiek.

Vzala som 31 bagiet a šla som nakŕmiť skupinu do vedľajšej miestnosti. Nik neohrňoval nos nad mojou maďarčinou, akurát nebolo jasné, prečo mám 31 bagiet pre 40 ľudí. Nie všetko je jednoducho pochopiteľné, a tak som chýbajúce bagety vydávala v druhej miestnosti. K polnoci už neboli bagety a prešli sme na polievky vo vrecku.