Záchranka

Volá mi neznáme číslo.

„Tu je Petra P., nezľaknite sa, mama je pri vedomí. Išla som k babke a počula som ju kričať. Tak sme s babkou odomkli a našli ju ležať na chodbe. Hovorí, že nespadla, len ju prestali poslúchať nohy. Takže spadla. Zavolali sme záchranku, či nemá niečo zlomené. Nemáme kontakt na brata, tak voláme vám. Ďakujem, Peťa, zariadim, aby tam čo najskôr prišiel niekto z rodiny.“

„Ahoj Julino. Ako sa máte?“

„Ešte stále sme chorí. Prečo sa pýtaš?“

„Lebo aj my sme chorí a volala Petra P., že... Tak nič. Idem zavolať Ive na Vlčí Vrch.“

Volaný účastník je nedostupný.

Volám Jarkovi: „Nevieš, kde je Iva? Je nedostupná.“

„Možno len niekde vybehla. Prečo?“

„Volala mi Petra P., že...“

„Ja som v meste. Ivanka by ti aj tak nepomohla, nemá auto. Idem tam ja.“

„Ďakujem, Jarko!“

„To som zasa ja. Petra. Už je tu záchranka. Potrebovali by sa dohodnúť s niekým z rodiny.“

„Peťa, každú chvíľku príde Jarko, Ivanin priateľ. Počkajte tam, prosím, ešte dovtedy.“

„Samozrejme.“

Asi o hodinu volá Jarko: „Mama leží v posteli, je jej zima. Raňajšie lieky jej dali zachrankári. Zmerali jej tlak, dali niečo proti bolesti. Je v poriadku, má iba oškreté lakte, tie jej ošetrili. Zostanem tu, kým sa nepresvedčím, že je schopná prejsť sama do kuchyne.“

„Ďakujem ti, Jarko! V mene celej našej rodiny. Si poklad.“

Len čo odíde Jarko, volá mi mama: „Vieš, ja som nespadla. Išla som na záchod. Tam celkom dobre. Ale naspäť mi vypovedali nohy. Tie kríže ma bolia už niekoľko dní a vystrelilo mi to do nôh. Tak som sa popri ste zviezla na zem, sadla som si. Ale už som nemohla vstať. Tak som chvíľu sedela, chvíľu ležala. Kričala som, ale  nikto ma nepočul. Bolo mi zima, mala som bolesti. Ibalgin ďaleko, telefón ďaleko. Našťastie som ťa poslúchla a večer som nestíšila kúrenie, keď si hovorila, že bude najstudenšia noc. Snažila som sa došúchať do spálne, ale len som si lakte oškrela. Až pred obedom išla Peťa a tá ma počula kričať. Nechcela som záchranku. Šak ja som vedela, že som nespadla, nemala som sa jako uderiť. Ale našli ma na zemi, tak mi neverili. Aj doktorke som povedala – ja som nechcela, aby ste sem chodili! Nemusíte ma vyšetrovať! Mňa vyšetrujú na dialýze, aj tlak mi tam merajú. Aj sa tuším urazila. Že to oni musia. Prišla aj Lydka, plná izba nás bola. Lydka mi potom doniesla aj rajčinovú polievku. Hovorila som jej, že mám kotlíkový guláš od teba. Ten Jarko ešte aj tanier umyl a zaniesol jej ho. Počkal, kým prejdem do kuchyne, aby videl, že som schopná zostať sama. Keď odchádzal, povedal mi, že keby čosi, zavolaj mi, ja prídem. To je strašne dobrý chalan.“

„Dobre, mamula, som rada, že to takto dopadlo a že máš takých dobrých susedov. Teraz lež. Hlavne sa zohrej a pospi si.“

Večer má mama celkom svieži hlas.

„Volám ti, aby si si nerobila starosti. Teraz ma nič nebolí. Keby začalo, dám si Ibalgin a zajtra na dialýze poviem primárovi, nech mi zasa dá tú injekciu. Vtedy sa mi uľavilo. Lydka ma bola pozreť, doniesla mi na večeru špagety. Tak ten guláš si nechám na zajtra. Povedala, že ma ešte večer príde skontrolovať, aj ráno príde. To máš tak. Tá jej prílišná starostlivosť ma až otravuje.“

„Mami, ja som tak rada, že za tebou chodí. Keby sa o teba nestarali, nemali by kľúče, ktovie, ako by to bolo dopadlo. Snaž sa byť ku nej milá, aj keď to nie je celkom podľa tvojich predstáv.“

„Iste tu bola aj Eva, lebo mi to sľúbila. Ale ja som tak tvrdo zaspala, tak ma nebudila a odišla.“

***

Išla som na dialýzu a Eva na mňa kričí: „Čo ti šibe?! Kde ideš?“

„Na dialýzu!“

„Šak nemôžeš ísť sama. Nech ťa šofér odnesie!“

„Čoby som nemohla! Ja najlepšie viem, čo môžem a čo nemôžem!“

„Už mi idú na nervy s tou ich starostlivosťou.“

„Ako bolo?“

„ Šak dobre. Ale primár nebol. Bola by som radšej, keby bol on. Ukázala som doktorke ten papier zo včera. Oni mi tam, sprostí, napísali, že som spadla! Nikto mi neverí, že som nespadla. Ale šak ona si z toho hlavu nerobila. Len to tak prebehla. Vypýtala som si tú injekciu proti bolesti, aj na tú zabudla. Ale pred koncom som to povedala sestričke, tak ona pohladala a pichla mi.“

„Tak dobre.“

„Len mi zas nechutí jesť. Ale šak ja som nikdy veľký jedák nebola. A snažím sa jesť, aj keď mi nechutí.“

Jaaaaj, tak ty si už ozaj vo svojej koži. Zase tanečky s jedením. Len pred tromi dňami si sa pustila do štyristo gramového zemiakového majonézového šalátu a musela si si odtrhnúť od huby, aby si si trochu nechala aj na druhý deň.