Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte sePosledná káva
Autor
janyrko
Posledná káva
Bože, toto je už šiesty výjazd. S pocitom smädu a s prázdnym žalúdkom, mi hudci brnkajú na nervové zakončenia. Vlastné pocity potláčam. Nemám chuť v tomto podporovať ani kolegu, ktorý si neodpustil rôzne poznámky na adresu KOS. Tá najslušnejšia bola o vyvesení telefónov. Hm, zrejme sa to nedá. A tak cestujeme na koniec okresu do malej dediny, kde medvede križujú miestne komunikácie. Domáci si na ne zvykli. Sem tam, podľa rečí, hádžu po nich kameňmi. A medvede? Buď sa uhnú alebo sa odoberú naspäť do lesa. Tu by som si vedel predstaviť pokojný život.
Operátorská diagnóza: smrť bez svedkov, posielame políciu.
„Aké číslo?“
„Sedemnásť,“ odpovedám. Pri bráne nás čaká mladý chlap. Celý bledý. Akoby ho potľapkal duch a povedal tadeto. Vystúpime zo sanitky so všetkými prístrojmi. Poponáhľame sa k bezvládnemu telu v tráve, pred latrínou.
Telo leží fialovou tvárou k zemi. Studené, stuhnuté končatiny sa bránia pohybu. Poodkryté brucho pri zemi je taktiež fialové. Spodnou časťou. Nehmatám pulz. Opriem fonendoskop o hrudník. Ticho. Po napojení elektród a natočení EKG záznamu skonštatujem, že upúšťame od resuscitácie, pre jasné známky smrti.
„Vy ste kto?“ opýtam sa chlapa nado mnou.
„Sused.“
„Kedy ste ho videli naposledy?“
„Ráno o ôsmej.“
„A čo tu robíte teraz?“ pokračujem.
„Priniesol som mu opravenú kosačku.“
Do pamäte zadávam všetky informácie. Z cesty na mňa máva miestny schizofrenik. Točením ruky nad hlavou mi ukazuje, že máme stále zapnutý maják. Otočím sa ku kolegovi a ukážem na sanitku.
„Keď pôjdeš vypnúť maják prines plachtu na prikrytie tela.“
Zvedaví susedia sú čoraz bližšie a bližšie.
Náhle zahúka druhá siréna. Policajti. Z auta vybehnú dvaja chlapi a posielajú ľudí preč z dvora. Prikrývame telo, ktoré pred šiestimi hodinami vychutnávalo teplú kávu na letnej terase v pohodlnom kresle. A potom ...
„Ako?“ pýta sa ma policajt.
„Už som volal na operačné. Posielajú obhliadajúceho lekára, ale nevedia, kedy príde,“ odpoviem.
„Hm, ako vždy. Nejaké známky násilia?“
„Nevidno. Pravdepodobne dopil kávu a odišiel na večnosť.“
2 názory
Píšeš realisticky, což je čtivé.
Možná by bylo dobré přinést jako bonus ještě nějakou nadstavbu, takhle vyzní i závěr - obmýšlená příčina smrti - spíš jako pouhé konstatování. To se hodí ve zdravotnictví, v literatuře by se okolnosti příhody daly dle autorovy fantazie nebo odpozorovaných podrobnějších detailů rozvinout...