To nie som ja

Toto nie som ja, táto úzkosť, tento strach, toto túženie po smrti, to nie som ja. Tie pocity nie sú mnou. Je to choroba, je to oddelené. Nie je to vedomá bytosť. A nie som to ja. Ja to len prežívam. Trpím tým ako chorobou, ako horúčkou. Horúčka odíde a ja zostanem. Ale nie nezmenený. Zostanem zlomený? Som zlomený? Ohnutý k zemi, do ktorej sa túžim prinavrátiť. Záleží na tom? Nie je nič iné. Nie je žiadny chrám v ktorom prebýva celistvá duša. Žiadny obraz v zrklade s nezjazvenou tvárou. Som len ja. Táto bytosť, či už ohnutá, alebo nie, je to jediné čo som. Nie je nič lepšie k čomu by sa dalo obrátiť. Nič lepšie do čoho by sa dalo zobudiť ako zo zlého sna. Ako z nočnej mory o zlyhaní a vzdávaní sa. Som len ja.

Keď horúčka na chvíľu ustúpi a prestanem blúzniť môžete vidieť moju tvár, neskryvenú do úškľabkov utrpenia. Môžete ju vidieť. Alebo aspoň to čo z nej ukážem. Stalo sa to totiž zvykom - zakrývať všetko. Odhalovať iba poskromne. Opatrne, s odstupom - času aj emočným. Lebo kto by chcel ukázať takú tvár? Tú, ktorú nenávidí, skryvenú, úbohú, hodnú pohŕdania. Maska sa zrástla s mäsom. A jediný rozdiel vidno v očiach. Lebo oči sú okná do duše. Sú mŕtve? Skryté za závojom nevšímavosti? Zakalené horúčkou? Alebo sú jasné? Smejú sa? Vnímajú okolie s detskou zvedavosťou? Alebo sú to staré oči cynického muža, zrkadliace pustatinu duše zbrázdenú poryvmi krutých vetrov? Melodráma. Čo iné zostane, keď aj pád na kolená sa ukáže byť prázdnym gestom. Lebo niet sĺz, ktoré by vytryskly. Prečo nemôžu vytrysknúť? Plačem. Plačem. Ale moja tvár je suchá. Suchá. Úľava? prichádza? alebo je to len vyčerpanie? Je v tom ešte rozdiel, ach drahý čitateľ, uchechtnutie sprevádza tú absurdnú myšlienku.

Tak je v tom rozdiel? V niektoré dni... áno v niektoré dni. A oni prídu, ja to viem. Tak ako dážď prichádza na púšť. Tak prídu tie dni. A dážď, nie slnko, bude symbolizovať moje oslobodenie. A moje srdce bude plesať v tom daždivom objatí. Voda je život. A ja budem piť život plnými dúškami. Až kým sa táto fatamorgána nerozplynie a ja sa s údesom znovu ocitnem v tej zatuchnutej miestnosti. Zúfalý krik bude plniť.. koho uši? Ach nie, všetko zúfalstvo bude len tiché. Len tiché, drahý čitateľ. Lebo hnev je len pre dobré dni... Obrátený von.. ale len keď je chvíľa vhodná. Len keď sú vhodné podmienky, odvážim sa vypustiť tento plameň žeravej energie. Zo strachu, že by som stratil niečo z toho, na čom mi ešte záleží. Strach nasadí masku môjmu hnevu vždy, keď chvíľa nebude správna. Keď obete nebudú nepoznané.

Ach zavádzam drahý čitateľ. Zavádzam nás oboch, ale klame sa mi stále ľahšie. Lebo je tu ten druhý. Je nespútaný? Ó to nie. Nikto tu nie je slobodný. Sloboda je idol. Skladáme k jeho nohám obete, ale je to len symbol našich túžob. Zasľúbená odmena. A preto je, a musí byť, nedosiahnuteľná. Nie ani zviera vo mne nie je slobodné, krčí sa v klietke a chodí v kruhoch, chvost nervózne šlahá zo strany na stranu. A prská, vrčí. TO je ten hnev, ktorý si vyberá obete voľne, keď ho neudržím na reťazi. A tento únik nie je odmenou. Len dôvodom pre ďalšiu hanbu a súženie. Tento prejav nie je slobodný. Strata kontroly je vždy nakoniec údesná.

Som väzeň a som žalárnik. Uroboros hanby.