Zlá noc

O pol desiatej ráno zvoní telefón. Mama: „Gabika, zavolaj Ivke, že z tej kávy dnes nebude nič. Nech pre mňa nechodí. To je tak vždy, keď ja sa na niečo teším.“

„Čo sa stalo, mami?“

„Ale. Celú noc som nespala a nemohla som dýchať. Idem zavolať doktorke na dialýzu, čo mám robiť.“

„Dobre, mami, potom mi zavolaj.“

Volám Ive: „Mohla by si prísť do Trenčína skôr? Babka na kávu nepôjde, v noci nespala, zle sa jej dýchalo. Volá doktorke na dialýzu. Asi bude treba ísť na RTG pľúc. Už minule ju posielala.“

„Dobre. Nachystám sa. Keby čosi vieš, volaj!“

Volá mama: „Doktorka mi povedala, že to bude niečo iné, nepatrí to k nim. Včera mi vodu odčerpali. Mám si zavolať 155.“

„Dobre, mami. Iva príde za tebou do nemocnice. Ale nečkaj na ňu. Zavolaj si sanitku, ako ti povedala doktorka. Iva by tam s tebou krúžila, hľadala miesto na parkovanie a nič by ste nevybavili. Sanitka ťa dovezie, kam treba. A zober si pre istotu aj tašku s vecami, keby ťa tam nechali.“

„Ivi, babka pôjde sanitkou, čakaj ju v areáli nemocnice.“

Iva ma priebežne informuje: „Už je v ambulancii geriatrie, myslím, že jej nič neni. Predbehli sme celú čakáreň, lebo prišla záchrankou a ešte pindala, čo toľko čakáme.“

„Mne sa tiež zdala podozrivo svieža na to, že celú noc nespala. A dýchala normálne.“

Ďalšia správa: „Pýtala som sa záchranky, aký by bol postup, keby som ju priviezla ja. Povedali, že ja by som sa s ňou nikde nedostala. Ak je jej stav život ohrozujúci, má volať záchranku. Ak nie, má ísť k obvodnej lekárke.“

Som celkom pokojná. Na Ivu sa môžem spoľahnúť.

Okolo pol štvrtej príde správa: „Zobrali jej tri krvi, urobili RTG pľúc, šecko OK. Už sme najedené, boli sme v Plzenskej pivnici. Tam som ju nechala na chvíľu na starosť Jarkovi. Išla som pre auto a babka sa strepala na schodíku pred dverami. Tak sme jej ešte ruku fačovali.“

Iva pokračuje v reportáži aj po príchode k babke: „Na tej ruke má roztrhnutú kožu. Je to dlhé, ale je to len koža. Celý čas s tou rukou diriguje, keď rozpráva, udiera do sedačky. Takže dobrá správa je – nebolí ju to. Horšia – takýmto štýlom sa jej to tak skoro nezahojí.“

Neviem sa dočkať, čo zavolá mama. Viem, že to bude v momente, ako Iva s Jarkom zatvoria dvere. Tak aj bolo.

„Taká som otrávená. Taká sprostá doktorka prišla. Kázala mi ľahnúť si na nosítka. Čoby som ja ležala! Ja môžem sedieť, aj prejsť ten kúsok môžem! Musela som si ľahnúť a ešte ma aj priviazali! Oni sa zbláznili! Šak som ja už išla sanitkou a nikdy ma nepriväzovali! Prišli sme tam, poležiačky ma vyviezli na geriatriu. Vnútri som už sedela. Odmerali mi tlak, zobrali krv, urobili EKG. Hovorím im – to mi načo robíte?! Toto mi všetko robia na dialýze! To sú duplicitné vyšetrenia. Sedela som tam jak taká tekvica potom a nič so mnou nerobili. Tak hovorím sestričke, že idem na chodbu povedať vnučke, nech sa ide zatiaľ naobedovať. Že nie. Že nesmiem odísť. Za chvíľu som sa zdvihla, že ja idem. Nikde nechoďte! Čo som vám povedala! Šak jej len poviem...Nesmiete ísť nikde. Volali ste záchranku. Šak so mnou aj tak nič nerobíte. Tak mi znova zobrala krv. Vždy, keď som sa ozvala, tak znova čosi urobili. Tlak odmerali, znova EKG. No hundrala som. Taká som bola najedovaná! Ale tá Ivka, ona ma vie tak usmerniť. Ona mi nedá za pravdu. Vždy mi vysvetlí, prečo musím čakať. Všetko vie vybaviť s takou pokorou a noblesou.

Keby si čítala tie čety, čo dnes písala...jej slovník má ďaleko od noblesy. Prekladám v texte do prijateľnejšej podoby  pičuje, zdrbala sa, v piči...aby som nepobúrila čitateľov. Ale je skvelá. Na slovíčkach nezáleží.

Dve reštaurácie už boli zatvorené. V tretej ešte varili. Chcela som si dať niečo také ľahké. Tak som si dala vyprážaný syr s varenými zemiakmi. Nie s hranolkami.

Naozaj ľahučké. Priam diétne.

Na jednu porciu dva syry! Tak som si nechala aj domov zabaliť. Budem mať na zajtra. Ivka išla pre auto. Jarko mi otvoril dvere a tam taký schodisko! Spadla som, nastrčila som ruku, aby som si tvár chránila.“

„Jarko ťa nezachytil?“

„Nie. To keby som bola s Mišom, ten by ma ani spadnúť nenechal. Ale Jarko, ten je taký... pomalší.

Aha. Noblesa. Pomalší. Mala si na mysli retardovaný.

On ani nič nehovoril. My sme sa s Ivkou vyprávali a on tam sedel a nič. Ticho. Bol sa snowbordovať. Ivka mu zavolala, nech príde za nami. No poviem ti, Gabika, otrasné je to na tej geriatrii. Toľkéto časy tam presedeť.“

„A čo tí, mami, čo sedeli v čakárni od rána. Ty si ich predbehla.“

„No čoš! Oni sedeli v čakárni a ja vnútri. Jaký rozdiel.“

„Dobre, mami, som rada, že to máš za sebou. Zober si Lexaurin, aby si sa dobre vyspala.“

Iva po príchode domov bola ešte plná dojmov, pokračovala v líčení záchranárskej story.

„Vykrikovala tam, že už jakživ nezavolá 155-ku. Tak som jej vysvetlila, že záchranka je tá najrýchlejšia možnosť. Trvalo to tri hodiny, ale inak by sme to nevybavili ani za celý deň. Keby ju ja doveziem do nemocnice, ideme na urgentný príjem. Tam vybavia všetkých zomierajúcich, pošlú nás na geriatriu. Tam pustia najskôr všetky záchranky, dnes ich bolo šesť, našťastie, babka prvá. Tak snáď si to zapamätá.“

„Áno. Ja som jej tiež dôrazne povedala. Ak si zavoláš záchranku, musíš rešpektovať ich pravidlá. Ak si schopná v sanitke sedieť, nastúpiť do nej, máš si ísť k obvodnej.“

„A ešte dramatické okienko,“ pokračuje Iva. „Už som vedela, že babku vezie záchranka na geriatriu. Poskakovala som tam, aby som bola čo najskôr pri nej. Tipla som si, že toto už sú oni. Sanitka zastavila, dvere zatvorené, vnútri poskakovala doktorka, sanitka sa otriasala, asi desať minút nikto nevyšiel. Hovorím si, je to v prdeli. Oživujú ju. Konečne vyšla doktorka, zaslzené oči – pýta sa ma – vy ste vnučka? Áno. Viete, stará mama. Hlavou mi už beží – je tam. Mame to pôjdem povedať osobne, nebudem jej volať. A ona pokračuje – nezobrala si ráno lieky. To musíte na ňu dávať pozor! Som myslela, že jej dám jednu medzi oči. Ona si myslela, že babka je senil, čo zabúda na lieky. Tak som jej vysvetlila, že babke bolo ráno zle, nejedla a nechcela si ich dať na prázdny žalúdok. A aby si mala novelu kompletnú, tak keď sme išli na ten RTG, vyprevádzala nás jedna zo sestričiek z geriatrie. Dvere všade pootvárané, plná čakáreň a babka na plnú hubu kričí a ukazuje – táto je aspoň milá, ale hentáááá!!!!“

„No, to je moja mama. Hovorila mi, že ty všetko vybavuješ s pokorou a noblesou.“

„Tak ona pozná to slovo, že pokora! Škoda, že to sama nikdy nevyskúšala,“ smeje sa Iva.