Dobehala

V stredu bola za babkou Iva. Posedeli v kaviarni u  Mišáka, babka si dala zákusok a kávičku. Iva priniesla koláčiky priamo z Moravy, na ponúkanie, nech ju neohovoria. Tašku nechali u sestirčiek, po večeri si ju vyzdvihne a poponúka. V ten deň mi mama nevolala! Píšem babám na Sihoťárky: „Po štyridsiatich rokoch deň bez mamy! Dnes mi nevolala! Jupí!“

Snáď to nie je rúhanie. Viem, že jej telefonáty mi raz budú chýbať.

 Predpokladám, že sa s babami pri moravských koláčikoch rozšupli, bola unavená, išla spať. Keď mi nezavolala ani vo štvrtok po dialýze, už som zneistela. Vedela som, že nič vážne sa nedeje, zo Seniorville by mi zavolali, ale predsa. Čakám do pol siedmej a skúšam volať ja. Volaný účastník sa nehlási už po štvrtýkrát. Skúšam volať sestričkám, nedvíhajú. Konečne o pol ôsmej volá mama: „Tento sprostý telefón sa nechcel nabiť. Bola som aj za našim odborníkom, máme tu stavebného inžiniera a ten mi povedal, že len ho treba nabiť.“

„Asi si ho nechala celkom vybiť a potom to trvá dlhšie, kým ožije.“

„Taký mám dnes zlý deň. Od rána sa mi zle dýchalo. Na dialýze som moc vážila. Hovorím im – šak som nejedla!Tak ste veľa pili. To áno. Stále som smädná. Aj teraz sa idem napiť, čoš! Moc vody mi museli odčerpať, aj infúziu mi dali, tak som tam bola dlho, kým mi dotiekla. Mala som sa dnes aj sťahovať a odmietla som to, keď som bola taká slabá.“

„Kde si sa mala sťahovať?“

„Za učiteľkou.“

„Ona bývala sama?“

„Nepočujem ťa.“

„Bývala sama, či sa niekto dsťahoval?“

„Šak ťa nepočujem.“

„Mohla si sa presťahovať, veď sestričky by ti to preniesli, nemusela by si sama.“

„Čo hovoríš?“

„Že sestričky by ti veci preniesli.“

„Nepočujem.“

„Ponúkla si včera kamošky?“

„Nie. Lebo keď som prišla, už spali.“

Prosím?! Včera si nebola na dialýze. Ponúknuť si mala po večeri. Takže tašku si si odniesla na izbu a do rána koláče skotila. Potom sa ti zle dýchalo, veľa si vážila...takže s ponúkaním bude koniec. Dostaneš jeden koláčik a dosť.

„A dnes poobede?“

„Dnes...nie. Ani neviem, prečo som ich dnes neponúkla.“

No ja už asi viem.

„Tak zjedz večeru a choď spať. Zajtra prídem ráno o desiatej, lebo Petra má poobednú. Ak by nebola robota, prídem o druhej, ako minule.“

„Dobre, moja.“

V piatok o dvanástej zvoní telefón. Asi mama ide reklamovať, prečo som o desiatej neprišla.

„Až teraz idem obedovať, Gabika. Spadla som v izbe a nemohla som sa sama postaviť. Našťastie hentá vyšla na chodbu a zavolala pomoc. Sestričky ma hrešili, dali mi plienky a idú ma presťahovať na tri dni na prvé poschodie. Neviem prečo. Šak hentá sama nič neurobí a môže tu byť a ja som samostatnejšia a chcú ma presťahovať.“

„Nedokážeš prejsť teraz ani s chodítkom?“

„Ale čoby, prešla by som. Ale oni sa teraz boja, lebo aj včera som spadla.“

Aha. Behala si bez chodítka po chodbách, videla som. Neoblečená si vybiehala k bráne, tak ťa chcú mať pod dohľadom. Tak pekne sa to vyvíjalo, sama si si to pokazila.

„Mami, Petra dnes nejde do roboty, prídem o druhej.“

Mama sa nesústredí, niekto tam rozpráva.

„Mám sa ísť naobedovať. Prišla pre mňa sestrička.“

„Dobre, mami. Tak sa dohodneme takto. Ak ťa budú sťahovať, nebudem sa tam motať. Prídeme za tebou až v nedeľu, spolu s Julom.“

„Dobre.“