Dala mi najavo

V utorok večer mama nevolá. Asi je unavená po dialýze, vyšetreniach, prvý deň v nemocnici, chápem. Ráno sa pokúšam dovolať na geriatriu. Infekčné. Geriatria sa presťahovala. Volám na získanú klapku, geriatria ženy lekári. Musíte si zavolať jej ošetrujúcej lekárke. Nová klapka. Konečne mi zodvihne – informácie podávame po štrnástej, dopoludnia sú vizity. Neviem sa dočkať štrnástej.

„Mama bola dezorientovaná, hnevala sa, prečo ju stále prevážame. Ale dala sa usmerniť na vizite, už je kľudná. Včera dostala infúziu a transfúziu, dnes je znova na dialýze a transfúzii.“

„Znamená to, že už bude musieť byť dialyzovaná každý deň?“

„Nie. Iba aktuálne jej pani doktorka predpísala na tieto dva dni, potom sa uvidí podľa výsledkov.“

„Dýcha sa jej dobre?“

„Áno. Nebola saturovaná. Má výpotok pri srdci, ale to je chronická záležitosť. Pokúsime sa jej to napichnúť pri sono.“

„Je predpoklad, že by v nedeľu už mohla byť späť v seniorville?“

„Nie. Robíme ešte vyšetrenia, aj v nedeľu má niečo.“

„Môžeme ju prísť pozrieť?“

„Samozrejme. Návštevné hodiny sú každý deň.“

Večer čakám telefonát, ja nechcem volať, aby som nerušila. O pol ôsmej mi to nedá, volám. Volaný účastník sa nehlási. Volám do seniorville.

„Mama mi dva dni nevolala, nie je to u nej zvykom. Dali ste jej so sebou telefón?“

„Nie. Bolo to tak narýchlo, nevedeli sme ani, že si ju tam nechajú. Ale môžete si prísť pre telefón aj načúvatká. Aj hneď. Som tu, odovzdám vám ich.“

Volám bratovi: „Tak si predstav, že mama je tam bez telefónu. Sestrička z dialýzy mi hovorila, že mama nemá načúvatká, ale telefón nechala na geriatrii. Tak som tomu rozumela. Môžeme tam ísť ešte teraz večer a zaniesť jej.“

„Ja som bol dnes celý deň v záhrade, keď bolo tak pekne. Zajtra už má pršať. Tak keby pršalo, mohol by som.“

„Zajtra príde Monka s Ninou, tak ja ju postrážim a Monka to môže vybaviť.“

Naši sa cestou ku mne zastavia v seniorville, zoberú odtiaľ čo treba, sestrička pribalila aj kozmetickú taštičku. Monka kúpila babkine obľúbené ovsené polomáčané, cukríky riccola, minerálku. Odovzdali sestričke a spokojní prišli na obed. Čakám, že mama mi okamžite zavolá. Nič. Asi je na dialýze. Asi je na vyšetrení. Musí mať infúzie v obidvoch rukách! Nie je možné, aby nezavolala. Večer volám ja. Zodvihne to cudzia pani.

„Chcela by som hovoriť s moju mamou. Zuzanou A.“

„Dcéra vám volá! Dcéra vám volá! Chyťte si to! Povedzte je niečo!“ kričí na ňu pani.

Telefón je niekde odložený.

Vykrikujem: „Mami! Mami! Mamula!“

Počujem hlasy, mama sa s niekým rozpráva. Telefón nie je dosť blízko, aby som rozumela, ale vnímam melódiu hlasu, rozpráva plynule, intonuje, je čiperná. Asi má na izbe inteligentnú, nie Hentú. Držím telefón, kým sa nepreruší spojenie. Nechápem. Žeby sa urazila, že sme jej ho nepriniesli hneď v prvý deň? Ale veď sme nevedeli, že ho nemá so sebou. Dáva mi najavo? Ignoruje ma? Sladkosti a cukríček má, čoš.