Píše nám Sjúzn 4

Už počas práce v Kostolnej som začala chodiť s mojim mužom. Bolo to veľmi pekné. Každé ráno ma privítal, po práci odprevadil domov. Bol veľmi pozorný a najmä slušný. Bol mojim šéfom a to veľmi uznávaným a váženým všetkými, jak podriadenými, tak nadriadenými.

Potom prišiel rok 1952 a on musel odísť do výroby. Odišiel do Ostravy. Bolo to veľmi zlé. Písali sme si, občas prišiel, býval u kolegu Udvardyho. Nakoniec som povolila a zobrali sme sa v roku 1954. Myslela som si, že príde domov a všetko sa zlepší. No bol to omyl. Ostal naďalej v Ostrave a domov chodil iba raz za šesť týždňov. Ja som bola sama, celý Hydrostav sa presťahoval do Piešťan. Nemala som okolo seba priateľov, nemala som telefón, ba zo začiatku ani rádio. Cítila som sa strašne sama. Keď sa mi narodil Julko, bolo to lepšie. Mala som spoločnosť. No keď prišiel večer, bála som sa, aby neochorel, lebo som nemala ako zavolať pomoc. Keď sa mi narodilo dievčatko, bola som neskonale šťastná. No bola som s deťmi sama. Preto som bola na deti tak strašne naviazaná, čo mi ostalo stále. Tým som deťom mnohé chvíle znepríjemnila, lebo som sa o ne bála, boli mojim všetkým, mojim životom, mojou jedinou radosťou.

Konečne prišla zmena. Presťahovali sme sa do pekného bytu v Trenčíne. Začala som robiť v Banke, bol tam dobrý kolektív. Aj susedia boli dobrí. No môj rodinný život ostal naďalej osamelý. Vždy boli dôvody byť mimo domu. Môj muž začal robiť na JRD v Soblahove, kde bolo treba pracovať celé dni, soboty aj nedele. Keď sme si kúpili auto, bolo to lepšie. Predsa si sem-tam našiel čas a niekde sme spolu všetci vyrazili. Snažila som sa vám deťom dať čo najviac, aby ste si na to detstvo spomínali v dobrom, či sa mi to podarilo, neviem.

No keď sa deti osamostatnili, bolo to znova smutné obdobie. Julko sa odsťahoval, Gabika sa vydala. Presťahovali sme sa do Biskupíc. Našťastie boli susedia dobrí, mala som spoločnosť. Tato ďalej pracoval, po dôchodku aj doma. Pracoval stále, prekladal listy, sem –tam si podriemal a rozprávať sa nebolo o čom. Keď som sa niekedy domáhala viac pozornosti, chcela som sa o tom porozprávať, bola som zahriaknutá. Čo mi chýba, však on zarába. To bola pravda. Vždy vedel peniaze zarobiť, ale aj rozhádzať. Ja som tiež zarábala a šetrila. Peniaze vedel zarobiť, aj na záhrade pomáhal, aj doma, ale myslím si, že na spokojné manželstvo to nestačí. Jeho pekné listy aj pozornosti sa po manželstve stratili, stačilo mu, že som bola doma, starala sa o deti a o domácnosť. Tak sme žili. Viac ako dvadsať rokov sme žili ako brat a sestra, ba ešte menej. Bez spoločných radostí, bez pohladenia, bez pochvaly, bez toho, aby aspoň niekedy prejavil, že mu na mne záleží, že ma aspoň trochu má rád.

Môj citový život bol na nule, no bola som mu vďačná, že sa zmohol aspoň na dve deti. Neviem, čia je to zásluha, že také dobré. Mala som, aj mám z toho radosť.