zafarbené od červeného piesku

začiatok (Lisabon)

kráčame okolo výkladu pohrebnej služby
sú v ňom vystavené plastové figúrky ježišov
každý z nich má ceduľku s cenou a barkódom

niektorí z nich sa usmievajú 
vyzerajú ako komiksové postavičky
možno ich predávajú rodičom 
ktorým umrelo dieťa

neskôr v autobuse 
sa vedľa mňa posadí žena
na ramene má vytetovanú vysmiatu farebnú lebku

danse macabre

cesta plynie
ty (aj ty!) spíš

jazyky – domov I

páčia sa mi všetky
nemčina turistiek z Nemecka
portugalčina tunajších žien
(mužov nepočujem)

žena s vytetovanou lebkou hovorí taliansky

a sem tam ufrflaná slovenčina
(„mám už toho dosť!“)

aj by som sa jej zľakla
keby nebolo toho príjemného pocitu
že aj tu som doma

almograve – domov II

pozerám sa z okna neútulného hostela

(takto by snáď mohol vyzerať
katolícky internát – ten chlad!)

načúvam spevu vtákov
a závidím im
že tam vonku
je ich domov

turistka

blízko miesta
kde sa rieka Mira vlieva do Atlantiku
stretneme mladú poľskú turistku

poradíš jej
ako správne sledovať značky
aby už nezablúdila
(ja stále blúdim a tak len prikyvujem)

na jej meno sme sa nespýtali
iba na krajinu a mesto
odkiaľ pochádza (Varšava)

oznámim jej
že mám rada ich Olgu Tokarczuk

a ona na to
že má rada študentskú pečať

nikdy nebudem dospelá

mám 43 rokov
ale ten zúfalý plač
malého dieťaťa stále počujem

neviem ho utíšiť
neviem ho zachrániť

ako predsmrtná agónia
každá bunka reve
že chce žiť
ale ani jedna z nich nevie
(do piče) ako
a tak reve

a vtáci tu nádherne spievajú
celá táto cesta je krásna

Carrapateira

stará pani 
domáca nášho dočasného domova
mi pripomenula
že nás nespájajú iba jazyky
jej angličtina je mizerná

sedíme na dvore 
neustále v jej prítomnosti
sledujeme ako vešia bielizeň
spieva si pritom pieseň v portugalčine
a teší sa 
ona sa naozaj teší
že sme tu

otec

už nie si taký ťažký
odkedy tu nie si

niekedy je ľahké
o tebe rozmýšľať

škoda
že to trvalo tak dlho
že to nešlo skôr

vidieť ťa iba ako človeka

za hranicami

na dlhých cestách
po ktorých každý deň kráčam

narážam na hranice vlastnej úzkosti

za ňou je telo
ako zviera

je mu jedno
čo cítim

ide stále ďalej

surfovanie

iba ich pozorujem
ako dlho plávajú proti vlnám

málokedy sa im podarí
postaviť sa na dosku
a surfovať

často padajú
a domov odchádzajú
bez toho aby zažili to
prečo prišli

a ja si myslím
naozaj si myslím

že to nevadí

na konci 

na konci cesty mi zostali
vyťahané ponožky
zafarbené od červeného piesku

a ty a ty a ty 

---