Pátrame

Iva už niekoľko rokov pátra po svojich príbuzných. Prvotné informácie získavala odo mňa a od babky, ďalej hľadala cez internet. Archívy, matriky, niekam zašla osobne. Vždy v zime, keď je na farme menej práce, kúsok po kúsku sa posúva ďalej. Rozpletá súčasne jednotlivé vetvy. Je už natoľko ponorená a jej zvedavosť vybičovaná, že si kradne chvíľky aj teraz, cez hlavnú sezónu, kedy skutočne nie je času nazvyš. Dozvedáme sa, že babka Betka bola po narodení umiestnená do detského domova v Rimavskej Sobote. Pobudla tam sedem mesiacov, keď si ju adoptovali manželia Talabovci z Myjavy. Deti z Rimavskej Soboty pravidelne vozili na Myjavu v dni, keď boli trhy. Obyvatelia si deti rozchytali a hneď sa s nimi pobrali na úrady, osvojiť si ich. Dostávali od štátu finančnú podporu a vychovali si lacnú pracovnú silu pre ťažký život na kopaniciach.

Od Ivy sa dozvedáme nielen fakty, ale aj kus histórie a zvyklostí doby, v ktorej predkovia žili. Cez môjho otca sa dostala k statkárovi z Lúčivnej, kde jeho otec pracoval a žil so svojou rodinou. Staral sa mu o kone, vozil pána v koči. Tam mohla skončiť. Keby ju nezaujal aj statkár Adorján Szakmary, ktorý bol Maďar, doma hovoril maďarsky, ale vedel aj po nemecky a po slovensky. Bol to dobrý človek, ľudia ho mali radi.

Zrazu nám pristáli na čete dve fotografie. „Čo poviete? Na koho sa dedko podobá viac? Na otca Jána alebo statkára Adorjána?“ pýta sa Iva.

Dych mi vyrazilo. Okamžite odpisujem: „Veď Adorján je môj brat Julo! Podoba je nespochybniteľná.“

Ukazujem fotku mojim kamarátkam a a bez rozmýšľania z nich vypadne – Julo! Pošleme fotku bratovi a on: „To som ja! Môžeme skončiť v pátraní po rodine Alexy. Je to zlý smer.“

Môj brat sa na nikoho z rodičov nepodobal. Stáva sa. O tom, že moja mama bola verná, nebolo pochýb. Komu by napadlo, že hľadať treba v predchádzajúcej generácii.