Moje malé

9.3.2024

Hráme sa s Ninou v podkroví, dobehne Hanka: „Vy ste tí zlodeji, čo mi ukradli kľúče!“ kričí, schmatne Ninu za trigovicu takou silou, že spadne na zadok. Viac sa zľakla ako udrela. Beriem ju do náručia a utíšim skôr, než spustí plač. Schádzam s ňou dole po schodoch. Tato Mišo si všimol, že sa hore niečo stalo. Vyžaduje od Hanky odpoveď, tá mlčí.

„Pozri, aká je babina smutná!“

Má pravdu. Premýšľam nad tým, čo sa stalo.

„Hanka! Ty sa tak pohrúžiš do hry, že si neuvedomuješ, že Nina je živá. Že to nie je hračka. Neubližuješ jej len tým, že ju zhodíš, udrieš. Ona nerozumie tvojej hre. Berie ťa ako veľkú sestru. Ktorá ju má chrániť a ty jej zrazu ublížiš. Je z toho vystrašená a zmätená. Dávaj na toto pozor pri hre. Rozmýšľaj!“ vysvetľujem.

Hanka je ešte v afekte, bráni si svoje: „Vy nerozumiete hre! To bolo všetko akože! Vy ste mi ukradli tie kľúče! A Nina neni živá! Ona je bábika.“

Sama vie, že trepe hlúposti, nereagujem na to.

***

Chalani (brat a synovec) na poslednú chvíľu zrušili príchod. Deťom som nič nevysvetľovala, nevedeli ani, že tu mali byť. V čase, keď obvykle prichádzajú, Nina začala hľadať Filipa. „Filit!“ zakričala. 

„Filip tu nie je, dnes nepríde.“

Pozerá mi tak naliehavo do očí a dvakrát zopakuje: „Filit! Filit!“

„Dnes nemohli prísť, ale sľúbili nabudúce.“

„Búce,“ zopakuje, nerozumie.

***

Hanka odstráni z rádia Elán a vloží si iné cédečko.

Príde Nina: „Hubba! Iná!“

Okrem posledného Elánu, odmieta počúvať v Petrinej izbe čokoľvek. Tento raz ma nežiada o pomoc, vyrieši to sama. Vyberie z obalu svoje, otvorí kryt, odkladá Hankine, vloží svoje, pozná ich zrejme podľa farby. Pred vložením mi ho ešte významne ukáže: „Čédé!“ Keď zaznejú prvé tóny, už dupká nôžkami a vrtí ritkou. Spokojná.

V máji bude mať dva roky. Ja v jej veku, som v Chocholnej sedela na posteli, žula kôrku z chleba a sledovala babku Aničku pri varení.