Hra na schovávačku

Dnes to musí vyjsť. V každom prípade. Veď ženu v posteli nemal už pol roka. S Janou bol dnes na 8. alebo 9. rande. Nevedel presne. Bolo to jedno. Aspoň v tejto chvíli. Záležalo iba na tom, či ju na jeho konci konečne dostane.

Spoznali sa v nemocnici. Na Kramároch. Tibor bol traumatológ. Jana zdravotná sestra. Ale vtedy im to ešte nepripadalo smiešne, pretože Elán v roku 1969 nik poriadne nepoznal.

Bol sparný júlový deň a Jana navrhla, aby sa prešli v lese neďaleko Vinohradov. Ideálne miesto na výlet, piknik a iné voľnočasové aktivity. Popoludní tu na Tiborovo prekvapenie nebolo veľa ľudí. A tak mu napadlo, že ho sem nezavolala náhodou. Jasné, Jana stále žije s rodičmi a on si po rozvode ešte nenašiel nový byt a zatiaľ prespával na internáte. Možno to chce urobiť tu. Vonku. Pod holým nebom, v hlbokom lese, ďaleko od ľudí. Kde sa môžu skryť a byť spolu. Užiť si samotu. Jeden druhého.

Silnejšie ju stisol za ruku, keď poznamenala, že je dnes akýsi mĺkvy. Ach, keby si ty, sestra, vedela...

Zašli o niečo hlbšie do lesa a sadli si na lavičku pred pahrebou. V popole uvidel pohodený prezervatív a to ho posmelilo. Začal ju bozkávať. Počkaj, šepla, čo robíš? Zdôveril sa, tak ako osem alebo deväťkrát predtým, že je tou najkrajšou ženou na svete, a že je rád, že ho zavolala sem, že ju stretol a že ju má veľmi rád. Ale ona stále iba svoje. Počkaj, nie, a čo keď nás niekto uvidí. Kto by ich asi videl. Počas celej prechádzky stretli iba jedného chodca a cyklistku. Bože, veď je to jasné. Dnes to musí vyjsť.

„Počkaj,“ zastavila ho. „Zahrajme sa.“

Tie jej sprosté hry, pomyslel si. Od začiatku sa s ním iba zahráva. Keby nemala takú dobrú vôňu, už by ju poslal do riti. Ale najradšej by ju po tej riti capol. Čo za hru to zase skúša. Čo furt vyťahuje. Nevidí jeho napnutý rázporok? Nevníma jeho pudy? Nechce praktickú skúšku z biológie, v ktorej ako študent vysokej školy vynikal? Ihneď by jej porozprával o tom, ako fungujú jej vonkajšie reprodukčné orgány, ktoré body na tele vnímajú jej nervové zakončenia.

„Počítaj do desať a hľadaj.“

A už jej nebolo. Možno to prehnal. Prednáška vlastne nebola potrebná. Jeho titul je na hovno. Je len chlap. Tupý, prízemný, chce len ukojiť túžbu. Nie hľadať, ale normálne urobiť, čo treba. Spomenul si, ako mu pri rozvode exmanželka povedala, že si normálnu ženu nenájde. Ktorá piča by chcela takého chuja! A tu to má. Ženy pred ním utekajú. Čo je to za chlapa.

Ani nevedel, či tam sedel a premýšľal desať sekúnd, minútu alebo hodinu, keď začul výkrik. Jana. Rýchlo k nej pribehol. Neskryla sa ďaleko, mohol ju nájsť už oveľa skôr a ukázať jej zázraky biológie. Ale vznešená nedočkavá nálada ho čoskoro prešla, keď mu sestra padla do náruče a prstom namierila na objekt pohodený v kríkoch, v ktorých sa ešte pred chvíľou ukrývala. Tibor nemusel byť traumatológ, aby v igelitovej taške rozoznal amatérsky amputovanú ľudskú končatinu.

 

Bola to veľká láska. Prvýkrát ju udrel už mesiac po svadbe. Sľúbil, že to viac neurobí. Modrinu na líci si zakryla púdrom, ktorý si kúpila za peniaze z predaja svadobných darov. Dostali dva krájače na šunku, dva mixéry, dve sady hrncov a liatinový mlynček na mäso. Ten si nechali, pretože Miloš miloval fašírky. Varila mu ich každú nedeľu alebo vo významných dňoch.

Do roka púder minula. Situáciu sa Hana rozhodla riešiť tradičným spôsobom. Otehotnela. Verila, že príchod dieťaťa jej pomery zlepší. Že sa Miloš spamätá. Že dieťa spôsobí zázrak a urobí z neho mierumilovného a krotkého baránka, ktorý bude opäť milý a láskavý. V deň pôrodu sa tak opil, že odpadol na ulici. Mali syna. Po návrate z pôrodnice ju privítal tak, ako sa patrí. Ešte v ten deň si nanášala novú fasádu. Na potomka sa ani nepozrel. Z úst mu tiahla tradičná slovenská borievka.

„S kým máš to dieťa,“ schytil ju za vlasy, až jej vyhŕkli slzy.

S kým asi? Duch svätý sa u nej nezastavil. Iba ty!

Na druhý deň sa ospravedlnil. Ale na zázrak to ešte nevyzeralo. Baránok v ňom bol zalezený hlboko. Vytiahnuť sa ho opäť rozhodla tradičným ľudovým spôsobom, hoci teraz to šlo o niečo ťažšie. Borievka vyháňala z Miloša mužskú silu a výdrž. Opäť chlapec. Opäť milé privítanie ako pred rokmi. A vtedy jej to došlo. Potrebujú dievčatko. Práve to mu pripomenie, že sa k ženám treba správať ako ku kvetom. Rozmaznávať ich, polievať, prihovoriť sa, pohnojiť.

Ale nedarilo sa. Po večeroch si privyrábala šitím, ak cez modriny videla na ihlu. Keď jej našiel ukryté peniaze, strašne sa rozhneval.

„Kto ti ich dal? Tvoj kurvoš? Zabijem ťa, počuješ! Zabijem!“

Peniaze prepil. Nenávidel sa. Bože, ako veľmi sa nenávidel. Každý milimeter svojej bytosti by najradšej spálil. Rozpustil v kyseline a poslal do pekla. Podľa otca tam už dávno patril aj so svojou mamou. Keď ju otec prichytil s iným, zbil ju tak, že odvtedy nepočula na jedno ucho. Miloša podozrieval, že svoju matku chránil. Nie, oci, nie, nevedel som o tom. Rapotal dookola, keď si otec rozopínal opasok. Žiaľ utápal otec v krčme, až sa v nej utopil, a mama mohla mať nového manžela. Po otcovi toho zdedil Miloš málo, len to naničhodné. Ďakujem, tatino.

Krčmár dolial štamperlík. Bodaj by nie, keď za ženine peniaze vyrovnal sekeru. Mohol rúbať ďalej.

„Kde je!“ ziapal, keď sa o polnoci vrátil domov. „Kde ho máš?“

Krik zobudil chlapcov, ktorí sa prizerali, ako mama plače na zemi v roztrhanom pyžame. Tak veľmi ho nenávidela.

„Polepším sa, prisámbohu. Ak nie, tak sa zabijem.“

Povedala, že si to rozmyslí. Po ostatnej bitke odišla ku kamarátke.

„Ak sa k nemu vrátiš, tak ti jebe,“ povedala kamarátka.

Lenže to sa ľahko. Ale čo má robiť? Zostane tu, u teba? Budeš ju živiť, šatiť, a tiež chlapcov? Všetci máme riešenia na cudzí hriech. Upozornila ho, že keď ju udrie najbližšie, udá ho. Ale neudala.

„Urobíš to a...“

Ani nemusel dopovedať. Žila v strehu. V zákope. Keď bol doma, vyhýbala sa mu. Nesledovala s ním televíziu, neobedovala.

„Poď sem!“ zakričal na ňu z kúpeľne a radšej pribehla, aby ho nenahnevala. „Umy mi chrbát.“

Boli dni, keď sa jednoducho nedokázala skryť. Vždy ju našiel pri deťoch, to bola istota.

„To nie sú moje deti,“ zdôrazňoval. „Raz ho tu nájdem. Potom vás oboch zabijem. Aj seba.“

Boli Vianoce. V letákoch k tomuto sviatku by sme našli prívlastky ako pokojné či štedré. Aj Hana dúfala, že bude mať aspoň na Vianoce pokoj. Že sa nebude musieť vo vlastnom dome túlať ako duch, ktorého uzriete iba s úderom polnoci. Na štedrosť mohla pokojne zabudnúť. Chlapcom kúpila po jednej hračke z druhej ruky. Pribalila pyžamo, tepláky a svetre. Babky poslali zopár drobných. Skromnosť, to bolo výstižnejšie.

Dnes prišiel domov skôr. Na mol. Chlapci sedeli pri stole. Naberala kapustnicu. Zase začal s tým, kde ho má. Prehľadal dom. Vraj už isto vyskočil z okna. Že počul, ako naňho štekal pes.

„Nemáme psa, tatino,“ upozornil ho starší potomok.

Za túto poznámku schytala. Vraj zo syna vychovala drzáka bez rešpektu. Zošuchla sa na zem a intuitívne dala ruky pred tvár. Neskoro. Kopol ju rovno do nosa. Kosť zapraskala. Bála sa privolať si záchranku, pretože si nebola istá, či sa za to platí, alebo nie. Šla pešo. Hodinu.

Zdravotná sestra jej po ošetrení spomínala niečo o šanci na nový život. Vždy je tu vraj nádej. Že nie je jediná, že sa s takými prípadmi stretávajú denne. Má to vraj riešenie. Jej slová k nej doliehali cez stenu. Neviditeľnú. Poznala ich, predvídala, vedela, čo jej chcú povedať. Aké je ich posolstvo. Lekár iba urobil, čo treba. Do očí sa jej ani nepozrel. Chlapi...

Nechajte si poradiť... Máme tu centrá pre týrané ženy... Môžete tam vziať aj chlapcov...

Sestra bola milá. Stískala jej ruku, hladila koleno, chrbát. Hana sedela na chodbe. Plakať nedokázala. Sestrine dotyky boli príjemné aj nepríjemné zároveň. Posolstvo bolo ako guľka, ktorú jej strieľala rovno do mozgu. Nikto za teba prvý krok neurobí. Dôležité je pohnúť sa. Tak sa pohni.

„Ja som len spadla zo schodov,“ povedala Hana a odišla domov za zvukov Tichej noci.

Chlapcov poslal do vedľajšej izby. Neuložil ich spať, povedal, nech sa hrajú s novými hračkami. Vytriezvel. Doma nenašiel ani alpu. Za ten nos sa neospravedlnil. Neprekážalo mu, ako vyzerá. Schytil ju v kuchyni a oprel o stôl. Strhol z nej nohavice. Kričala.

„Ešte slovo a zabijem ťa,“ priložil jej ruku na zlomený nos.

Chlapci otvorili dvere, nakúkali. Bojazlivo, s otáznikmi v nevinných očkách. Zhasol svetlá. Stíchla. Ani sa nepohla. Trvalo to dlho, ale napokon urobil, čo chcel. Šťastné a veselé.

Bolo leto. Mala meniny. Zašla za mamou. Nešlo jej len o peniaze na oblečenie pre chlapcov, pretože rástli ako z vody, ale aj o radu. Mama bola stará škola. Vraj, ako sa na teba budú dívať susedia, keď odídeš do centra pre týrané. Miloš je vraj dobrý muž. Má svoje chyby, ale aspoň ju živí. Jasné, preto tu teraz žobre o pár drobných...

„Čo si myslíš, že mňa tvoj otec nikdy neudrel? A tu som.“

A bolo. Nevie, čo presne jej v tej chvíli preblesklo hlavou, ale akési zvláštne vnuknutie z mozgového centra dalo signál jej ruke, aby si podávané peniaze nevzala. Hanina mama je vlastne dobrý človek. Dívala sa na problém z jedného uhla. Nevnímala jeho komplexnosť, spletitosť, jeho temnú až magickú krásu, ktorej naplno porozumie iba človek s rovnakou skúsenosťou. Trauma je vlastne tvoja príbuzná. Nech už celý život robíš, čo uznáš za vhodné, nikdy neodíde. Vzala deti, odišla.

Svokra bývala neďaleko. Premýšľala, či sa u nej predtým niekedy zastavila. Z Haninho pohľadu si žila na vysokej nohe. Správy o správaní syna si vypočula s chladnou hlavou. Akoby svokre predčítala kapitoly z dobre známeho románu. Nie obľúbeného, iba dobre známeho. Nereagovala. Hana mala prvýkrát pocit, že jej niekto rozumie. Že jej v dobrom povie, že dnes môže prespať u nej a že zajtra zájdu spolu na políciu a nahlásia to. Ale hra pokračovala.

„To nemyslíš vážne. To by som na svojho syna nikdy nepovedala. Ťažko sa tomu verí.“

Nepomohli ani dôkazy. Pod tričkom odhalila modriny, sem tam vypichla konkrétnu jazvu s konkrétnym príbehom. Ani svedkovia. Chlapci iba nesmelo prikývli pri spomienke na posledné Vianoce.

„Bože,“ utrúsila svokra a dodala: „Všetci máme svoj kríž.“

Boha s krížom! Vykrikovala v mysli. Boha s vami všetkými! Veď ma zabije. On ma naozaj zabije. Minule som bola v bezvedomí celú noc. Našli ma až chlapci. Ani sa nepresvedčil, či žijem. Čo je s vami zlé, ľudia? Nevidíte to? Čo je choré a bláznivé na tejto spoločnosti? Prestaňme si klamať do očí! Do piče! Je to diabol, chorý a prepitý. Stratil posledné zvyšky rozumu. Aj vy ste ich stratili. Vy všetci. Slepci, ktorí všetko vidia. Tak vám to vyhovuje? Je fajn, keď deti prídu o mamu? Je fajn, že budú vyrastať na okraji spoločnosti? Naozaj sa vieme iba prizerať a mlčať? Čo keby sa to dialo vám, čo by ste robili? Jasné, boli by ste ticho a trpeli. Až do konca. Lebo tak sa to u nás robí. Celé je to iba hra.

Nepovedala nič. Bola na odchode, keď ju svokra vyzvala, aby počkala. Z domu jej priniesla zabalený kus mäsa. Predvčerom zabili sviňu. Pliecko stačí len pomlieť a môžu si s Milošom pripraviť chutné fašírky.

„A Hana. Zastavím sa u vás,“ dodala.

Keď kráčala s chlapcami domov, bolo horúco. Všimla si, že sused si kúpil nafukovací bazén. Odkiaľ ho asi má, premýšľala. Jeho žena sa vyzliekla do plaviek a ponorila sa do vychladenej vody. Vynorila sa s mokrými vlasmi a úsmevom na perách. Závidela jej. Bože, to je ale šťastná žena.

„Dobrý deň, pani suseda,“ prihovoril sa jej sused v plavkách, ktorý práve vyšiel z domu s prehodeným uterákom cez plece.

Zmeravela pri plote, silnejšie schytila synov a rýchlo odišla. Čo to urobila? Nemala tam stáť. Nemala obdivovať ich bazén, nemala závidieť žene, ktorá sa v ňom kúpala. A už vôbec sa nemala dívať na susedovo polonahé telo. Jeho opálenú širokú hruď a červené obopnuté plavky. Čo by jej asi povedal Miloš? Veď, keď doteraz sa k nej správal ako hovädo kvôli imaginárnemu milencovi, čo urobí teraz? Len pokoj, len pokoj. Manžel tu predsa nie je. Nemohol ťa vidieť. Ale videl ťa sused, chlapci a asi aj suseda. Správy sa dnes šíria závratnou rýchlosťou. Možno je Miloš už teraz v krčme a o všetkom vie. Pokojne mu to mohol pošepkať jeden z jeho kamarátov. Pri víne. Tvoja žena sa dala do reči s tým krásavcom odvedľa. Na tvojom mieste by som si dával pozor. Ach nie, za to ju môže aj zadusiť. Zapichnúť nožom, ako sľuboval naposledy. Nie, nie, nepodliehaj panike. Chlapci niečo chcú, niečo kričia, niečo potrebujú.

„Vypadnite!“ vrieskala po nich.

Nevládala. Musí sa tváriť, že sa nič nestalo. Musí skryť svoje myšlienky, pocity. Bude mu dobrou ženou. Už sa nebude schovávať. Nie. Musí sa sústrediť. Uvažovať. Fašírky. Áno. Svokra jej dala mäso, aby ho pomlela. Vytiahla náradie zo skrine a dala sa do práce. Večera bola onedlho pripravená. Umyla a uložila chlapcov. Potili sa jej ruky. Kde je? Kedy dnes asi príde domov? Čo ak už všetko vie? Možno by mu mala ísť oproti. Presvedčiť sa. Podvedome skryla všetky nože, ktoré v dome mali. V kredenci nenašla žiaden alkohol, ten sa u nich nikdy dlho neohrial. Na kávu nemala. Postačil čaj z byliniek v predzáhradke.

Krátko pred deviatou si otvoril dvere. Mal vypité, ale nebol opitý. Vyzul sa. Ani na ňu nepozrel. Nalial si vodu do pohára, napil sa. Dlho premýšľala, ako ho má osloviť. Čo robiť?

„Dnes mám meniny,“ povedala. „Kúpil si mi aspoň čokoládu?“

Pozrel na ňu zakalenými očami, ktoré vyhodnocovali, čo je realita a čo sen. Napokon povedal: „Nemám peniaze.“

Všimol si pripravené fašírky, z jednej si odhryzol, vyzliekol sa a zašiel do kúpeľne. Nepoďakoval. Ale veď sviatok tu mám ja, vravela si v duchu.

„Poď sem!“ kričal na ňu z vane.

Pribehla a začala mu umývať chrbát a hlavu. Jemne mu prechádzala po vlasoch a masírovala pokožku. Zdalo sa jej, že spí. Keď je taký krotký, tak ho má vlastne celkom rada. Možno by to s ním predsa len ešte mala skúsiť. Veď Miloš je vlastne dobrý muž, ako hovorila jej mama. Aj chlapci potrebujú otca.

„Dobre to robíš,“ pochváli ju. „Aj susedovi takto hlavu umývaš?“

Mala stŕpnuť. Mala sa báť, panikáriť, ale nič z toho neurobila. Dnes to proste trafil.

Vyšla z kúpeľne. Dýchala zhlboka. Cítila, ako jej krv pumpuje do všetkých častí tela. Ako ju zohrieva aj mrazí. Bola pokojná. Nemusí sa zakrádať. Už je to jej hra. Nože v šuplíku neboli. Zrak jej padol na liatinový mlynček na mäso. 

 

Na druhý deň ju navštívila svokra. Chlapci babke referovali, že tatino sa včera nevrátil domov. Babky sa pýtali, či nevie, či sa ešte vráti.

„Kde je Miloš? Kde je ich otec?“ opýtala sa Hany, ktorá sedela v kuchyni s čiernymi kruhmi pod očami a pila čaj.

„Aký otec?“ kontrovala otázkou práve vo chvíli, keď Jana a Tibor vyrazili na svoje 8. alebo 9. rande.

---