Sú iní, my rôzni

Na poobedňajšiu zmenu prichádzame skôr, sadáme si na lavičku do tieňa ku keramikárke Gabike, ktorá má dielňu susediacu s Baliarňou na ceste. Prišla na cigaretku.

„Ako, Peťka?“ pýta sa dcéry.

Petra iba zodvihne a spustí plecia.

„Ja ťa obdivujem a súcitím s tebou. Ja by som to s tou Rekou nevydržala,“ pokračuje.

„Petra je viac unavená z Reky ako z roboty. Ale jaj jej vždy hovorím – si s ňou maximálne štyri hodiny. Predstav si, že niektorí rodičia majú takéto dospelé dieťa doma, nepretržite,“ vysvetľujem Gabike.

„Ale my nemáme! To je ich problém!“ vyskočí Gaba.

„Ja mám kamošku v Dubnici...“ Nenechá ma dohovoriť, nezáujem.

„Ja im tam chodím zatvárať dvere. Nebudem ich počúvať. Asistenti si túto prácu s postihnutými vybrali, nech sa páči! Ja nie. Na jednej zmene mám počúvať Reku ako ustavične opakuje o Bratislave, čo mala na raňajky, na obed, na olovrant, na večeru, na druhej zmene jedovatého Adama a Romanove he he,“ napodobňuje občasné zvuky, vzdychy málovravného Romana.

„Ja sa dokážem vypnúť. Tak ako vypínam v telke reklamy, aj v reálnom živote viem nevnímať rušivé zvuky a ponoriť sa do svojho sveta. Navyše  Petra si rozumie s obomi asistentkami, má sa s kým porozprávať.“

„Adam bol zo začiatku taký dotieravý. Chodil za mnou. Ja som to ale uťala. Ja sa s nimi vôbec nerozprávam. Povedz, Peťka!“ chváli sa.

Reka, mentálne postihnutá mladá žena. Od narodenia putovala z dojčenského ústavu po rôznych zariadeniach, kým nezakotvila v Domove sociálnych služieb v Adamovských Kochanovciach. Vďaka skvelej riaditeľke sa všetko zmenilo a mení k lepšiemu. Reka je všímavá. Pochváli účes, nové šaty...a každý deň ma pohladí po ruke. Neuhýbam. Pozerá mi pritom do očí a ja tam čítam hlad po dotykoch mamy, ktorú nepoznala, možno trošku závisť, že Petra ma má.

Gabika vyberie telefón a ukazuje nám fotky svojho vnuka z dovolenky s rodičmi.

Spomeniem si na rozhovor z jesene.

„Ako sa má mama?“ pýta sa ma polroka po smrti mojej mamy.

„Mama zomrela. Nehovorila som ti?“

„Neviem. Nepamätám si. Doma?“

„Posledné tri mesiace bola v Seniorville. Doma sme to už nezvládali.“

„Môj manžel mal mamu vyše roka v zariadení na Piaristickej. Si predstav, že on tam za ňou každý deň chodil! Obdivujem ho. To ja by som nemohla. Ja som tam bola raz. To prostredie...Stačilo.“

Áno. Ty si taká citlivá.