rána sú už iné

za mlada  som sa tešila na prázdniny... dva mesiace prebúdzania sa  bez budíka a nalinkovaného dňa...
 budil ma spev vtákov (niekedy sused motorovou pílou, dreva na zimu bolo treba veľa),  vôňa kvetov z maminej záhrady pod oknami - ľalie, šípové ruže, klinčeky.
Spoza dverí kuchyne hudba z rádia, naladené Československo, mama hrkotala riadom...Tešila som sa z nového dňa, určite prinesie niečo nové,  príjemné,nezabudnuteľné, čo bude stáť za zápis do denníčka.
Pravidelná cesta na nákup do obchodíka o tri domy ďalej, trampi na schodoch pohvizdovali a ja som sa bála zdvihnúť oči, aby nevideli, ako sa červenám...chodilo ich k nám veľa, lákali ich  brehy Váhu aj hory okolo, večer som sedávala v okne, pozerala na ohne, túžila patriť k nim, vyskúšať si, aké to je...občas vietor zavial ich spev až k nám...veľká túžba mať chalana s gitarou, čo bude hrať len mne... splnila sa, aj keď len jednorazovo, neznámy tramp zastal večer s gitarou pod oknom s Otázkami...
listy od iného z vojny, ťažko znášal život  plný nezmyselných rozkazov bez akéhokoľvek súkromia, dvojmetrového chalana strčili do tanku, chcel so všetkým skončiť...odreagovával sa kreslením na padákovinu, ostal mi v pamäti Lennon, obrázok sa stratil... zbabelo som vycúvala pred jeho návratom z vojny, nechcela som ešte brať  život vážne..
zopár dní na prázdninách u brata v Prievidzi malo tiež svoje čaro. Prašiak pred domom býval podvečer miestom stretnutí sídliskovej bandy, hry na gitaru. Ten, ktorý sa mi páčil, síce hrával, no iba pre seba doma, na spoločných stretnutiach nie, najviac času venoval aj tak basketbalu.  
Príjemné chvíle na plážovom kúpalisku, v bojnickom amfiteátri, cesta domov letnou tmou...
Medzinárodná letná aktivita na Sázave, cesty vláčikom malebným údolím, horúce noci pri sklárskych peciach ...
 čas letel ... prišli prázdniny mojich detí a potom letá, ktoré už o prázdninách neboli...
...vstávam síce zase bez budíka, ale je to oveľa ťažšie, dlhšie trvá, kým sa dám dohromady...už neočakávam každý deň niečo nové, príjemné, nezabudnuteľné...ale sú dni, kedy sa ohlásia deti, ich príchod a spoločné trávenie času patria k tomu najkrajšiemu, i keď po dni s vnúčikom padám do perín unavená, nemenila by som za nič na svete(tie dni, o vnúčikovi ani nehovorím)...
Nemusím pozerať do zrkadla, aby som vedela, na čom som, už nikto na mňa nezahvízda, ani do kalendára, aby som počítala dni do začiatku prázdnin, mám ich stále...všetko je, ako byť má...niekedy neverím, že som sa dožila...(ako hovorila moja mama o sebe)
usmievam sa pri spomienke na kamarátov z posledných rokov, jeden chcel presťahovať Michalovce k Váhu, druhý, aby sme to spolu skúsili, možno by to šlo, tretí sa chcel  vrátiť na Slovensko a byť neďaleko mňa... to nebolo to, čo by som chcela ja...ešte chvíľu po prebudení snívať, vznášať sa, chvieť sa očakávaním niečoho nepoznaného...vlastne, to som chcela za mladých čias...teraz sa občas zasnívam pri počúvaní piesní, zaspomínam a potom triezvo zhodnotím, že ten príbeh je dávno preč...a ten môj  reálny vlastne ani nebol najhorší, aj keď rána sú už iné...