Nepovedz to mame

„Tak môžeme ti tu ich nechať obidve? Ony niekedy aj poslúchajú," pýta sa potmehúdsky mama Monka.

„Pravdaže! Pôjdeme do záhrady, tam sa zabavia.“

Z altánku vytiahnu kočiarik s bábikou, zrazu zbadajú čerstvé krtince. Obe berú vedierka a lopatky, zberajú hlinu z kopčekov, použijem neskôr na sadenie. Hanka skúša nové švihadlo a zrazu jej je málo.

„Poďme na ihrisko! Tu to už všetko poznám.“

Najskôr trampolínky, kolotoč a Hanka sa rozbehne k najväčšej preliezke.

„Hani, toto nie! Keď tu budeš s tatinom. Ja vás mám na starosti dve, nechcela by som volať záchranku, keď sa odtiaľ strepeš.“

„Aj ja sa bojím,“ smeje sa, pritom strach v očiach.

Neodradí ju to a napriek zákazu, vylezie až hore. Štvornožky sa presúva z priečky na priečku. Už je skoro v cieli, keď si sadne, spustí sa pomedzi šteblíky, zostáva visieť na rukách v poriadnej výške. Schmatnem ju okolo nôh pod zadkom a pomôžem zoskočiť.

„Stačilo!“ napomínam ju.

Smeje sa a beží znova. Ako veverica vyhopká najvyššie.

„Už posledný! Sľubujem.“

Jedným okom sledujem Ninu, tá si vozí kočiarik. Hanka sa pred rebríkom nadol znova spustí. Pomôžem so zoskokom, už je spokojná.

Beží do piesku, Nina za ňou. Je tam kopec zaujímavých hračiek. Tato bude nadávať, keď sa z nich bude sypať piesok, nedbám. Nina sa donedávna štítila piesku, som rada, že odpor prekonala. Je to kreatívna činnosť. Hrajú sa pekne, žiadne hádky, keď Hanka zahlási: „Nina, urobím niečo, čo babka nesmie vidieť,“ smeje sa. „Zatvor oči, babi!“

„To určite!“ nenechám sa obalamutiť.

Naberie plnú lopatku piesku a vysype si ju na hlavu. Nina nemešká a vysype jej ďalšiu, nepokazí predsa zábavu.

„A dosť! Ideme domov. Veľmi si ma nahnevala. Keby to urobí trojročné dieťa...ale ty? Predškoláčka?!“

Domov ísť odmietnu, Hanka so smiechom schmatne Ninu a bežia na trampolínky.

„Počkám vás pri lavičke. Okamžite príďte za mnou. Vytrasieme piesok a ideme domov.“

Stojím pri lavičke, dievčatá sa jašia na trampolínkach. Nejdem za nimi, čakám. Hanke dochádza, že sranda skončila. Zoberie Ninu a privedie ju ku mne.

„Tak, prepáč! Už to neurobím.“

„Hanka! Veľmi si ma nahnevala. Jedno prepáč nestačí. Záleží na tom, ako sa budeš správať na ihrisku nabudúce. Ak sa to zopakuje, budeme doma, viac s vami nikam nepôjdem.“

„Prepáč, už sa nehnevaj!“

„Ty sa poriadne povytriasaj! Bundu, nákrčník, sadni si, vyzuj sa. Z vlasov to nepôjde, pôjdeš pod sprchu. Nine pomôžem ja.“

„Nehovor to mame!"

„Poviem. Vieš, že ti dovolím dosť. O preliezke nepoviem, že si neposlúchla. Ale toto bolo cez čiaru.“

„Aleeee! Veď som sa ti už tristokrát ospravedlnila.“

„To je v poriadku. Záleží na tom, či si sa z toho poučila.“

„Ešte poďme hentam! Prosíííím!“

„Nie. Ide sa domov!“ Ninu vediem za ruku, Hanka kráča vedľa nás.