Tieň

Poviedka na motívy Sapkowského Zaklínača - je to dosť naviazané na dej románu ... takže kto to nečítal a nepochopí prosím nekameňovať.

Strach.
Oheň.
Smrť.
Vydesené tváre obrancov, pokúšajúcich sa zastaviť nezastaviteľnú vlnu útočníkov.
Dupot koní.
Rinčanie zbraní.
A rev.
Rev ktorý sa nedá ničím opísať. Dym zo zapáleného mesta. Ľudia odhadzujúci všetok svoj majetok, utekajúci zo strachom v očiach.
Čierne prízraky na čiernych koňoch rozosievajúce smrť vôkol seba, nerozlišujúc vojakov, ženy, deti. Cintra. Stála, ako už toľko krát,
pri polozborenej studni. Nemohla sa pohnúť, brániť, pričom cítila že na chrbte jej nad pravým ramenom vyčnieva rukoväť meča.
- Zas a znova... koľko návratov ešte musím prežiť kým to bude navždy preč ? ... Nikdy to nebude preč ...
- Musím sa zobudiť. Musím zapudiť minulosť. Som v bezpečí. Nikto ma neohrozuje. Je to len sen.
- NEBEZPEČENSTVO. Nie sen. Strach. Vstaň. Niekto je v tábore.
Okamžite sa prebrala. Všetky zmysli sa zapli ako na povel. Zdanlivo sa nič nedialo. Les šumel svojou nočnou hudbou. Od nôh sa ozýval
praskot lenivo horiaceho ohňa. Na krku zacítila pohyb medailónu. Neotvoriac oči takmer nebadaným pohybom nahmatala rukoväť meča ležiaceho
vedľa nej. Jeho chladný dotyk dodával istotu. Opatrne sa sústredila a privolala Moc. Elektrizujúca prítomnosť sily prebleskla celým telom.
Nebezpečenstvo. Vľavo zaregistrovala tichý pohyb.
Jedným pohybom odskočila smerom od neznámeho pohybu. Meč zo syčaním opísal poloblúk vo vzduchu. Úskok. Paráda. Zavírenie čepele. Druhé.
Plynulý obrat. Myšlienka na Lamberta. Prekvapenie. Na kraji jej provizórneho tábora, skoro na hranici svetla, stálo malé asi desaťročné
plavovlasé dievča. Pozeralo sa na ňu veľkými smaragdovými očami. Zlomok času nehybne stáli, potom sa dieťa strhlo a zmizlo v lese. Ciri
okamžite skočila jej smerom, ale za nočnou návštevníčkou sa zľahla zem. Napriek všetkému sa lesom neozývali kroky utekajúceho dieťaťa, len
bežný nočný koncert jeho obyvatelov. Opatrne zasunula meč do puzdra a s rukou na priečke obišla tábor. Všetko vyzeralo úplne normálne. Sadla
si späť k ohňu na rozloženú prikrývku. Pár konárov prihodených do ohňa okamžite vzplanulo a osvietilo tábor novým koncertom svetla a tieňov.
Medailón na krku chladil, bol nehybný, nič nenasvedčovalo, že by dalej hrozilo nebezpečenstvo.
Zaklínačka sa pohodlne oprela o vyvrátený peň, nohy vystrela k ohňu a zavrela oči. Vietor zľahka zašumel v korunách stromov. Okamžite sa
prebrala.
- Nie, takto to nejde - preblesklo jej hlavou.
- Ako to bolo ... usmerniť silu, jemne, plynulo, siločiary musia byť súbežné ... siločiary musia byť súbežné Škaredka , keď sa ti pretnú,
interferencia vysaje úplne všetkú energiu, tak pomali plynulo, hovorím plynulo, chceš si zlomiť ruku ? Sieť musí byť nepriechodná pre všetko
okrem vzduchu, nechceš sa predsa zadusiť ... ták dobre, teraz to ukonči a uzavri tok energie. Výborne ... výborne ... - otvorila oči
oslobodzujúc sa od náhodných spomienok. Medailon na krku zlahka zapulzoval. Šum lesa postupne utíchol. Ochranný štít sa jemne chvel, svetlo
ohňa sa na ňom náhodne lámalo a vytváralo hypnotizujúci sieť lúčov a farieb.
Konár hodený do ohňa vytvoril nádherný ohňostroj iskier. Pod hlavu si poskladala koženú sedlovú kapsu a zaspala.

Les sa náhle skončil. Spomedzi hustej koruny stromov znenazdajky vyrazili ostré slnečné lúče ranného slnka. Prechod z lesného pološera do
ostrého slnka ju oslepil a prinútil zakryť si tvár rukou. Cesta pokračovala dole pomedzi polia, kľukatila sa , chvíľami sa strácala a zdanlivo
končila pred bránami mesta obohnaného vysokými drevenými palisádami. Nad mestom sa vznášal dym s niekoľkých komínov a rozplýval sa v ľahkom
vetre. Na jednej zákrute tesne pred mestom sa lenivo trmácal tažko naložený konský povoz. Napriek včasnému ránu bol vzduch krištáľovo čistý,
len v diaľke bolo vidno hmlou prikrytý skalný štít priesmyku Cear Arayen.
Keplia zafŕkala a netrpezlivo hrabla kopytom. Tiež už ju nebavilo pomalé trmácanie sa lesnou cestou neustále vyhýbanie sa spadnutým
konárom, stromov, vymotávanie častí postroja s popínavých rastlín. Ciri, ktorá kobylu doposiaľ viedla za uzdu, ju potľapkala po čiernom
boku, bezmyšlienkovite skontrolovala sedlové remene a kapsy a jedným skokom vyskočila do sedla.
- Heyaaaaaaaaa ... - Popohnala koňa prudkým kopnutím. Kobyla sa prudko postavila na zadné a tryskom sa vyrútila do údolia.
- Heyaaaaaaaa...Rýchlejšie. Preč s tohto zakliateho lesa. -

Ťažko naložený voz sa lenivo sunul po ceste. Sedliak sediaci na kozlíku driemal len občasné nadskočenie voza na rozbitej poľnej ceste
ho prinútilo sčasu na čas pozrieť na cestu, inak sa plne spoliehaľ na na kone a na ich neomylný pud vedúci ich domov.
Ešte než niečo začul zacítil takmer necititeľný zvuk akoby veľké kladivo bijúce do zeme. Kým sa stihol prebrať, zvuk zosilil a spoza
zákruty vybehol v prachu zahalený čierny kôň. Sedliak okamžite zovrel porisko sekery zaseknutej v podlahe ale kôň medzitým prebehol okolo
neho a zmizol v kúdoli prachu za dalšiou zákrutou. Keď sa prach zvihol cesta bola zase prázdna a vyzerajúca bezpečne. Sedliak sa prežehnal,
odpľul si širokým oblúkom a mľaskol na kone. Sekeru si však nechal položenú na kolenách.

Kone zastavil až pred hostincom, zákonitým miestom všetkých noviniek, klebiet, drbov a kultúrnych udalostí mesta. Napriek pomerne skorému
ránu bolo k nízkemu drevenému plotu priviazaný tucet koní. Sedliak zoskočil, sekeru zaťal do podlahy a zamieril k dverám. Kone nepriväzoval
obe k smrti unavené kobyli boli radi že môžu stáť, ani ich nenapadlo že by sa niekde vybrali.
Vitajte na Polceste - hlásala drevená tabuľa názov krčmy. Do pekla - pripísal nejaký miestny vtipkár kostrbatým písmom. Dva stoly
zaberala skupina vojakov. Boli zaprášený, bolo jasné že za sebou majú dlhú cestu. A pred sebou ešte dlhšiu.
- Idú do Hranadaru - odpovedal mu na nemú otázku krčmár ukladajúci pred neho jedlo na hrubo ohobľovaný stôl. - Sú to posli vladyku Karhona. V
poslednej dobe posli jazdia len v skupinách. Na cestách to už zase nie je bezpečné. - krčmár si prisadol a pokračoval v monológu.
- A ty si mal akú cestu Kebula ? Mal si tu byť už predvčerom - Kebula sa najprv dôkladne napil z hlineného pohára. Utrel si do rukáva penu z
piva.
- Cesta bola zapchatá na MirNa-Konskom prieplave -
- Spadnutý most alebo zase niekto prepadol mýtnika ? - hádal krčmár.
- E-e, - zavrtel Kebula - rivduvvel. Zožral dva kone na jednom povoze. A tak sme stáli skoro dva dni. -
- Vodný ďas ... a len deň cesty od nás. -
- Hej, nakoniec ho vraj zabila vedma. Nevidel som, moj voz stál medzi poslednými. A ľudí tam bolo ako na jarmaku. Ale ludia vraveli
že ho z vody dostala kúzlom a zabila mečom. V každom prípade prevoz bol volný. - uzavrel Kebula rozprávanie a zase sa statočne napil piva.
- A ty čo máš nové ? -
- Ále, obchody idú pomali. Dnes je tu akurát hen tá parta vojakov, pár drevoštepov s hornej Kalomy, a tá divná ženská v čiernom čo prišla
chvíľu pred tebou. Inak nič. -
- Divná ženská v čiernom ? -
- Hej, skor dievča ako ženská, ale pozri sa sám - nenápadne ukázal za nosný stĺp držiaci strechu.
Kebula sa nenápadne vyklonil aby videl za stĺp ktorý mu clonil vo výhľade. Úplne v rohu sedelo dievča, celé v čiernom. Ich pohľady sa
stretli. Kebula okamžite odvrátil zrak.
- Prišla pred tebou. Koňa má v stajni. Poviem ti, takú kobylu som ešte nevidel - dodal krčmár.
- Úplne čierna. Možno je zo samého pekla. Ako jej majiteľka. Nosí meč. Ale nie normálne. Na chrbte. -
- A rozpustené vlasy. A ten pohľad. Hovorím ti je divná. Dúfam že sa tu nezdrží dlho. Také ako ona pritahujú problémy.

===

Bola hlboko zamyslená, keď jej zrazu pohľad uprený do prázdna zaclonila postava. Veľký hromotĺk odený v kove a koži, páchnuci na sto
krokov, bol napriek skorému času už značne naliaty alkoholom. Jeho kumpán, malý človiečik s krysími očami a krysím držaním tela sa držal za
ním.
- Tak čo maličká, koho tu čakáš, he ? - Ciri si ho premerala pohľadom a nepovažovala za nutné odpovedať.
- Sa so mnou nebavíš ? Som ti nie dosť dobrý slečinka ? - hromotĺk si mlčanie veľmi nesprávne vysvetlil ako strach.
- Čo keby si k nám prisadla slečinka, pobavila sa, my sa o teba postaráme, že ?! - pozrel sa na svojho kumpána. Naraz sa k nej sklonil, jeho
páchnuci dych jej vohnal slzy do očí.
- Si hluchá alebo blbá ? - natiahol k nej ruku.
Krčmou sa ozvala ostrá rana, záblesk zarinčanie kovu, zvuk rozbitého riadu a tupé buchnutie. Krčmár, vojaci a pár návštevníkov prudko vyskočili, vojaci
ihneď siahli po zbraniach.
Hromotĺk ležal na zemi v troskách polámaného stola v zmesi piva, gulášu, črepín a polámaných dosiek , oči mal vytreštené a kŕčovito lapal po dychu.
Z jeho kazajky mu na hrudi ešte stúpal dym.
- Vedma, tak to je všetko hneď jasné. - odpľul si trikrát krčmár na zem.
- Tak ešte to mi tu chýbalo. - Vstal, opatrne obišiel priškvareného chlapa pokúšajúceho sa vstať a opatrne sa priblížil k jej stolu. Pozrela
na neho a automatickým mimovoľným pohybom si odhrnula vlasy s tváre. Objavila sa široká jazva hyzdiaca jej inak detsky nevinne vyzerajúcu
tvár. Krčmárom myklo.
- Nechcem tu žiadne problémy pani - začal váhavo.
- Žiadne nebudú - pozrela sa na potácajúceho výtržníka opúšťajúceho krčmu - myslím že problém nás práve opúšťa. -
- Zdržíte sa dlho ? Chcete si prenajať izbu ? -
- Nie, budem pokračovať ďalej - rozohnala jeho obavy Ciri. - zajtra chcem byť v Nagabone. Nemienim zostať vo vašom krásnom mestečku dlhšie
ako je nutné. -
- Mimochodom kto to bol ? - ukázala na dvere ktorými zmizol hromotĺk. Krčmár sa obzeral napravo naľavo a prisadol si.
- Patrí k Gvernandalovej hanze. Pár ich chlapov prišlo dnes ráno nakúpiť zásoby. Nebol dobrý nápad si s ním začínať, pani. V kraji majú zlú
povesť. Vraví sa že aj fojt je ich človek. Vraj majú svojich ľudí všade. -
- Pôjdem. Vďaka za jedlo, aj za novinky. - minca zazvonila na stole, roztočila sa a skončila v krčmárovej ruke skôr než sa stihla zastaviť.
- Nechám vám pripraviť koňa spanilá pani - zahorel krčmár úslužnosťou po tom, čo sa presvedčil, že minca je pravá.
- To nebude treba, o svojho koňa sa postarám sama. - odrazu sa otočila a akoby zo spánku povedala - za zvyšok nechaj pochovať mŕtvoly. -
- Mŕtvoly ? - oči krčmára sa v panike naširoko rozovreli. Ustúpil o krok.
- Mŕtvoly ? - zopakovala po ňom prekvapene Ciri - aké mŕtvoly ? Vravela som vďaka za jedlo aj za novinky.

===

Ešte než sa dotkla dverí zacítila nebezpečenstvo. Avšak keď už dvere otvorila, nebolo cesty späť. Čakali tam na ňu šiesti, jeden s
kušou, ostatní s mečmi. Popáleného hromotĺka nevidela, ale jeho spolocnik tam bol.
Pomaly vyšla von. Skupina okamžite okolo nej vytvorila polkruh. S rukou na rukoväti meča začala ustupovať napravo po otvorenej drevenej
terase krčmy. Skupina si udržiavala takmer geometrický pravidelný odstup. Hneď ako sa dostala do tieňa, plynulým pohybom vytasila meč, druhou rukou
si odhrnula s tváre prameň vlasov. Pätica vytasila meče hneď po tom. V tichosti. Pár ľudí postávajúcich na špinavom námestí sa urýchlene
presunulo do bezpečia. Zaklínačka začala pomali čerpať Moc, zľahka - nenápadne. Srdce jej začalo byt o poznanie rýchlejšie, do krvi sa začal
dostávať adrenalín.
Medzitým si pozorne prezrela útočníkov. Meravé tváre bez emócii, oblečení v koži a kove, rozhodnutý vo svojom úmysle. Na prvý pohľad
bolo jasné že svoje remeslo ovládajú. Zrazu poza nich prebehlo dieťa. Na chvíľu sa zastavilo, pomali otočilo k nej tvár. Zmeravela. Pozerala
sa na ňu tvár nočnej návštevníčky.
Zrazu sa na krčme otvorili dvere. Chvíľu nič.
- A kurva - A dvere sa zabuchli. Buchnutie dveri akoby prerušilo magické mlčanie.
Zadrnčala tetiva kuše. Zaklínačka sa prudko zatočila v pirute, šípka ju tesne minula pri pravom líci. Strelec užasnuto zmeravel, potom
zachrčal a spadol. S krku mu trčala vrhacia dýka. Ciri sa nestihla pozrieť, kto bol ten dobrodinec - pätica zaútočila úplne zohrane. Dvaja na
ňu zaútočili z oboch strán, ďalší dvaja kryli svojim kumpánom chrbty a piaty lupič zostal v zálohe. Ladne sa vyhla útoku sprava, odrazila
mečom útok zo zálohy a nečakane sekla po piatom banditovi. Ten jej útok odrazil avšak musel ustúpiť. To sa mu stalo osudné. Ostré slnko ho na
pol sekundy oslepilo. Reflexívne zdvihol ruku a predlaktím si kryl tvár. Aj keď ho mal kryté koženým chráničom, nebolo pre roztočenú čepeľ
žiadnou prekážkou. Slabé mľasknutie a než stihol spadnúť, Ciri už útočila na ďalšieho lupiča. Meče zazvonili, jej úder odrazil a sám
zaútočil. Cirin meč sa jeho čepele zdanlivo dotkol. Zaklínačka sa bleskovo otočila využijúc silu úderu prvého banditu a sekla po ďalšom
ktorý sa pokúšal dostať za jej chrbát. Ten nemal proti nečakanému úderu s nečakanej strany žiadnu šancu. Padol na kolená, Ciri ho
preskočila , zavírila čepeľou a zaútočila na zvyšnú trojicu. Tá, pôvodne kryjúca si navzájom chrbty, porušila formáciu. Ciri
sa medzi nich vklínila, bleskovo meniac rýchlosť a smer čepele. Meče zazvonili skoro súčastne, ako zaklínačka odrazila dva
meče. Tretí lupič sa práve chystal zaútočiť, keď mu Ciri pred očami zmizla. Úder mečom do boku ho skoro presekol. Kým stihol pochopiť, že ho zaklínačka
preskočila premetom, padol na zem mŕtvy. Niečo zasyčalo. Reflexívne sa otočila, ale šípka s plochými letkami sa jej zapichla do ľavého ramena. Ihneď ju
vytrhla, ale meravosť, ktorú pocítila v ramene jej oznámila, že šípka splnila svoje poslanie. Zatackala sa, meč jej oťažel. Banditi sa na seba pousmiali.
Privolala Moc. Mágia vyplnila jej telo a na pár sekúnd potlačila účinok jedu. Kútikom oka zbadala krysieho, ako vkladá do kuše ďalšiu šípku. Sprava sa
blížili zvyšní dvaja banditi. Zavírila v piruete, a hodila meč za seba. Strelec práve dvíhal kušu aby po Cirri vystrelil, keď ho hodený meč pribodol
k stromu za ním. Dvaja banditi sa pousmiali. Nepríjemne. Stála oproti nim bezbranná. Ruky mala roztiahnuté akoby im chcela povedať - poďte ... vezmite si
ma. Slabé svetielkovanie jej rúk si všimli až neskoro. Ciri neplytvala vzácnym časom na čarovanie, alebo prípravu útočného či teleportačného kúzla. Vrhla
po nich čistú energiu. Odhadom ju rozdelila na dve polovice a každou rukou ju poslala na jedného lupiča. Prvý lupič dostal priamy zásah. Ten ho odhodil
asi päťdesiat krokov. Po dopade zostal ležať, len z očí, nosa a úst mu vytekali tenké prúžky krvi. Druhý lupič nedostal priamy zásah, energia ho zasiahla
do ramena. Urobil niekoľko obrátok, narazil na stenu krčmy, a zviezol sa po nej na zem.
Ciri sa tackavým krokom rozbehla ku stajni. Zopár prizerajúcich zvedavcov sa jej širokým oblúkom vyhlo. Sily ju už úplne opustili, keď sa dostala ku
Kelpii. V sedlovej kapse nahmatala už poslepiačky malú truhličku s flakónikmi uloženými v sene. Obsahovali magické nápoje, ktoré vybrali Geralt a
Yennefer po dlhom skúmaní a testovaní a ktoré by jej nemali nijako uškodiť. Vybrala po hmate hranatý krvavo červený. Kolená sa jej podlomili.Spadla do
sena. Truhlica dopadla na zem, malé flakóniky zarinčali. Otvorila červenú fľašku a obsah vypila. Naraz ju premohol plač a rozplakala sa. Hneď na to sa
jej zatmelo pred očami a omdlela.

===

Svetelné škvrny, tancujúce jej pred očami, sa zastavili a postupne sa spojili v jeden bod a zmizli. Vrátil sa jej sluch. Postupne aj cit do tela.
Ležala nie na zemi, ale na mäkkej posteli. Sústredila sa a snažila sa vyčítať zo zvukov kde je.
- Nemusíš sa pretvarovať ... viem že už vnímaš - ozval sa tichý bezpohlavný hlas
- to svinstvo čo si vypila neutralizovalo jed. -
Otvorila oči. Ležala na posteli v izbe zariadenej ako miesto na prenájom v zájazdnom hostinci.
- Správne. Sme na poschodí krčmy, pred ktorou si usporiadala tie jatky. Musím priznať, spravila si na mňa dojem. -
Telepatia. Ciri okamžite uzavrela svoju myseľ pred telepatickým dotykom. Hlas sa zasmial
- Bystré, ale zbytočné. Nuž, ale keď dávaš prednosť tomuto dosť primitívnemu spôsobu komunikácie, dobre. -
Zdvihla sa na posteli. Cez špinavé okná dnu prúdilo svetlo, v miestnosti bola jedna stolička, stol, skriňa, pri dverách misa s vodou, ale inak bola
miestnosť prázdna.
- Nemôžeš ma vidieť. Nemám hmotné telo. Ale keď chceš, môžem sa ti zjaviť. -
V malom kresle pri stene sa zhmotnila postava malého asi desaťročného dievčaťa.
- Áno už sme sa videli. - zaregistrovala postava Cirine hrozou roztvorené oči - Prepáč za túto podobu, ale požičala som si ju z tvojich spomienok. - Čo
... kto si ? - Ciri sa konečne vrátil aj hlas.
- Znova prepáč, správam sa nevychovane. Som Eaian Ayal Eva Tyaoan. Ako si si už určite všimla, nie som obyvateľ vašeho sveta.
- Ty, ty si doppler ? -
- Nie, to nie - pousmialo sa dievčatko.
- Vexlingovia sú schopný meniť podoby. Ja nemám žiadnu podobu. To čo vidíš je len obraz z tvojej mysle. Ciri sa posadila na posteli, spustila nohy na
zem. Rameno ju ešte trocha bolelo ale necítila, že by mala vážnejšie zranenie. Pár krát s nim zatočila.
- Čo odo mňa chceš ? -
- Správna otázka - Eaian Ayal sa na ňu pobavene pozrela - ja vôbec nič. Mne si dokonca velmi sympatická. Ale uzavrela som kontrakt so skupinou čarodejok.
S istou tajnou lóžou. Som si istá že vieš o kom hovorím. Dali mi ponuku, ktorá sa neodmieta. Malú službičku. A za to chcú tiež malú službičku. Respektíve
malú princezničku. Chvíľu to trvalo. Z princezničky sa medzitym stala princezná. A z princeznej zaklínačka. Avšak kontrakt stále platí. Som si istá, že
sa potešia. -
Zaklínačka sa na ňu mlčky zahľadela. Do svojich vlastných očí.

===

Dážď vytrvalo bubnoval do špinavých okenných tabulí a stekal v prúdoch. Jeho monotónne hučanie zaklínačku zahľadenú do neznáma uspávalo. Dva dni sa
snažila dostať s pasce. Skúšala to hrubou silou, mágiou, diplomaciou. Neviditeľná stena ktorá ju oddeľovala od slobody vydržala akýkoľvek jej útok hrubej
sily. Moc privolať nedokázala, jej väzenie zjavne slúžievalo aj na väznenie čarodejov. A diplomacia tiež nepomáhala, jej vazniteľka bola neústupná aj keď
inak bola veľmi mila a zhovorčivá.
Včera ale nie. Ciri sa po hodinách krutej námahy podarilo získať moc. Našla slušné žriedlo moci nie veľmi ďaleko od krčmy.S takmer božskou
trpezlivosťou sa jej podarilo čerpať moc pomali, nenápadne, po malých častiach. Od sústredenia až zbelela, ruky sa jej triasli, prúžky potu s čela sa
miešali s krvou s nosa. Ale výsledkom bol elektrizujúci pocit moci v tele. Ihneď začala prevádzať prípravy na núdzovú teleportáciu, prvé vyššie kúzlo
ktoré sa naučila. Mysľou jej preblesli úvodné slová Yenefer pri lekcii.
- Toto kúzlo je zlé. Nepouživaj ho. Žiadna situácia nemože byť taká zlá aby si ho musela použiť.Ak ho uz buďeš musieť použiť, znamená to že situácia je
viac než zlá. Viac než horšia. A nešker sa Škaredka.Portál ktorý nie je kapacitne, priestorovo ani smerovo kalibrovaný je na osemdesiat percent smrtelný.-
Vzduch pred Ciri sa začal vlniť. Medzi jej rukami vznikla malá čierna guľa, ktorá sa nepravidelne zväčšovala.Zakusnutá do vlastných pier vytvárala
stále väčšiu dieru v priestore. Už bola veľká asi ako koleso od voza ked zrazu za sebou zacítila pohyb. Vedela že portál je už dostatočne veľký na presun
tak kútikom oka mrkla na pohyb.
- Nieeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee - výkrik ktorý sa jej vydral z úst sa premenil na škrek zvieraťa uvazneného v pasci. Začala ustupovať. Telo sa jej
roztriaslo nekontrolovateľným kŕčom. Nestabilizovaný portál sa okamžite uzavrel. Ale to Ciri nevidela. Ustupovala dozadu až sa potkla o stoličku za sebou.
Spadla na zem a plazila sa preč. Pohľad však mala stále upretý na neho. Bonholt sa k nej blížil pomalým krokom. V ruke mal pílu. Pílu s krvavo červeným
listom. A za opaskom na kožených remienkoch ... viselo šesť hláv. Pomali sa k nej priblížil. Ale to už Ciri nevidela. Postava sa nad ňu sklonila,
opatrne zdvihla a položila na posteľ. Smutne pokývala hlavou, vyskúšala pulz a zmizla.
Dážď vytrvalo bubnoval do špinavých okenných tabulí a stekal v prúdoch. Postavy ktoré Ciri videla za oknom šli za svojimi vecami. Nemohli ju vidiet a
ani počuť. A ani jej pomocť. Ktovie či by aj chceli. Za chrbtom jej buchli dvere. Neotočila sa. Eaian Ayal položila podnos s jedlom na stol. Pristúpila k
Ciri.
- Prepáč, nemohla som inak. -
Ticho.
- V tom portáli by si aj tak zomrela. -
Ticho.
- Oni ťa nechcú zabiť ... - Ciri sa prudko otočila a prerušila ju - Čaká ma tam niečo horšie ako smrť. - Eaian si prisadla na stoličku, hlavu si oprela o
ruky a zadívala sa na kvapky stekajúce po okne.
- Keď sa sféry prerušili a mi sme zostali uveznený tu vo vašom svete myslela som že je to horšie ako smrť. Zostať na veky vekov v svete ktorý je nám tak
hrozné cudzí, vo svete ktorý ma úplne ine bytosti, tak hrozne nám vzdialené, nevieš si predstaviť ake sme cítili osamotenie. Ale zvykli sme si. Dokázali
sme sa prisposobiť vašemu pre nás tak veľmi divnému a veľmi nepochopitelnému svetu. Ale oni ... oni mi sľúbili že znova otvoria bránu. A že náš národ sa
bude mocť vrátiť. Domov. -
Domov ... pomyslela si Ciri. Kde ja mám vlastne domov. Kaer Morhen ? Kráľovský palác v Cintre ? Geraldov a Yenifferin dom vo Venderbergu ? Alebo je mojim
domovom Kelpiin chrbát ? Ked sa po dlhšej chvíli ticha pozrela vedľa seba, stolička bola už prázdna. Znova sa zadívala do okna.
V noci sa spustila hrozná búrka. Blesky bičovali oblohu, križujúc jeden druhý. V niektorých chvíľach bolo jasnejšie ako vo dne. Málokto tú noc v
mestečku spal. Prívaly vody zmenili cesty v brody. Deti plakali, ženy vzívali Melitelé aby ochraňovala ich domovy. Nad ránom, tesne pred tým než vyšlo
slnko zrazu búrka prestala. Posledné kvapky dopadli a krajom sa rozľahlo ticho. Ten náhly prechod, to nepochopitelné ticho bolo horšie ako celá búrka.
Ciri sa posadila na posteli. Nezobudil ju ani ten prechod medzi búrkou a tichom ale to že jej medailón ktorý počas búrky slabo vibroval sa zrazu
zbesilo roztočil a až sa vzniesol v vzduchu. Okamžite sa prebrala, všetky zmysli mala napäté. Ticho v mestečku prehlušil zrazu štekot psov. A vtedy to
pocítila. Neurčitý pocit ktorý sa zosiloval. Získaval obraz. Tvar. Prichádzajú. Nevedela kto, nevedela odkiaľ. Ale vedela že prichádzaju ... a prichádzaju
po ňu. Vnútri v duši pocítila niečo ako paniku. Pomali sa to rozširovalo celým jej telom. Musí utiecť. Preč. Stratiť sa. Ujsť pred tým čo sa blíži , nech
je to čokoľvek.
Zavŕzgali dvere. Ciri až nadskočila. Neurčitá hmlistá postava vkĺzla dnu, hneď ako ju zbadala sa sformovala do malého dievčatka. Položila na stol jej
meč aj s púzdrom a remeňmi.
- Idú po teba. Spravila som hroznú chybu hviezdooká. Nesmieš sa im dostať do rúk. Keby znova spojili sféry ...nie to sa už nesmie stať. Pokusím sa ich
zadržať, ty musíš odísť. Odíď ihneď. - Kým Ciri stihla čokoľvek povedať postava sa rozplynula. Zároveň zacítila ako jej väzenie zmizlo. Pripevnila si na
chrbát meč, skusmo ho vytasila spravila výpad na neviditelného útočníka. Všimla si že meč je čistý, neboli na nom žiadne stopy po posledných
'udalostiach'. Pritiahla si hrudný remeň o jeden dielik. Fajn.
Pozrela sa s okna. K hostincu sa blížila skupina jazdcov. Išli pomali, kľudne - boli si istý. Vyské postavy, elegantne sediace na chrbtoch nádherne
zdobených koní. Zdola s krčmi bolo počuť ako sa k ním niekto ozval. Ozval sa nezamenitelný hvízd elfského šípu. Zachrčanie a žuchnutie. Medailon na krku
ktorý samedzitým ukľudnil sa zase ozval. Spolu s tým sa ozvalo zapraskanie, vzduch zavoňal ozónom, okolie sa zrazu osvetlilo a z miesta ktoré Ciri nemohla
z okna vidiet vyletel guľový blesk. Jazdci sa okamžite rozpŕchli. Zvyšky toho čo nemal štastie a blesku sa nevyhol, zostali ležať aj s koňom na ulici.
Ciri už nečakala co sa bude diať ďalej. Vybehla s izby, v tme zorientovala a bežala po dlhej chodbe k schodom na prízemie. Dobehla práve ku schodom keď
hostincom otriasol hrozný úder. Budova sa zatriasla, zapraštali drevené trámy. Niekoľko hosťov vybehlo polonahých z izieb. Schody na ktorých zaklínačka
stála sa z rachotom zlomili. Len tak tak preskočila rýchlo sa rozširujúcu priepasť a po ich zvyšku prebehla do miestnosti vedľa výčapu. Druhy výbuch
otriasol hostincom ešte viac. Z rinčaním popadali zvyšky nádob v kuchyni a tehly zo zrúteného komína vystrelili ohňostroj iskier vo veľkom otvorenom
ohnisku. Veľká drevená hrada držiaca strop zapraštala a strop začal klesať klesať. Ciri ladne prebehla pomedzi padajúce trosky. Trámy zastenali a dvere
vedúce na zadný dvor zmizli pod troskami. Tesne sa vyhla padajúcim doskám a zamierila späť k výčapu. Pribehla k dverám a zostala stáť. Zvnútra sa ozývalo
rinčanie, tresk, a praskanie mágie. Miesnosť osvetlovali výboje mágie. Na jednej strane výčapu stála Eaian, jej priesvitná neurčitá postava bola obklopená
bleskami. Tie vychádzajúces rúk jej protivníka Ciri oslepovali takze nevidela jeho tvár. Rýchlo sa stiahla. S výčapu sa ozval krik, tiahle vytie ktoré sa
zosilovalo, pridávalo na frekvencii až dosiahlo úroveň ktorú normálny človek nemohol vydávať. Cirisi zakryla dlaňami uši, zvuk už začal byt bolestivý.
Ticho. Opatrne odkryla uši. Okrem praskania ohňa ktorý zachvátil polovicu hostinca a vzdialeného kriku ľudí čo sa snažili dostať von nebolo počuť
nič.
- Zirael. Dcéra Siadhal, krv Lary Doern. Vyjdi. Viem že si tam. Neskrývaj sa .- Ten hlas. Tichý, príjemný, zo zvláštnym prízvukom. A predsa vzbudzoval
hrozu. Práve tou miernosťou. Iný východ tu nebol. Budem tam musiet vojsť. Ciri zavrela oči, zhlboka sa nadýchla. Skontrolovala meč nad ramenom. Vstúpila.
- Tu som Aen Elle. Neskrývam sa. Pred tebou nie. - Očami prebehla miestnosť. Traja elfovia stáli na jednej strane. Ich štvrtý druh ležal škarede popálený
na zemi. Eaian Ayal, jej postava sa zvíjala uveznená v klietke s roznofarebných bleskov.
- Zirael. - jedna postava postúpila dopredu.
- Eredin Bréace Glas - Ciri sa začala nenápadne blížiť k dverám. S rukou na meči.
- Eredin Bréace Glas, Aen Elle ktorý sa nezmestil pod most. - dodala posmešne. Elfove oči sa nebezpečne zúžili. Podvedome si rukou prešiel po stehnách.
- Pojdeš s nami. Dáš nám dieťa. Ale teraz to bude bolieť. Ver mi. Veľmi bolieť. Ale predtým ti musím dať malú príučku. Aby si nezabudla. Aj bezruká a
beznohá možeš mať dieťa. A potom tvoj mizerný bezvýznamný a krátky život skončí.-
- Ale ty sa na to bez hlavy nebudeš mocť pozerať - zasyčala Ciri ako zmija. Čepeľe zasvištali zároveň. Jedným pohybom ruky a trochou sili Ciri odsunula
trosky stolov a lavíc na stranu. Popri tom akoby mimochodom troskami zasypala dvoch zvyšných elfov. Obaja začali pomali kráčať v stále sa zužujúcom kruhu.
Elf zaútočil zúrivo, rýchlo, zasypal ju údermi. Ciri úplne reflexne odrážala jeho útoky a ustupovala. Čepele syčali, blískali sa, každý dotyk vyvolával
spŕšku iskier. Chrbtom sa oprela o stĺp. Elf sa kruto zasmial a zaútočil. Úder bol rýchly, silný bezchybný. Ale cieľ chýbal. Meč sa zaťal do dreveného
stĺpa. Stratil tym ani nie pol sekundy. Ale to stačilo. Cirin ničivý protiútok mu preťal ochrannú košelu na prsiach. Čiara sa ihneď zaplnila krvou. Obaja
ustúpili. Pár sekúnd sa na seba pozerali. Elfova tvár bola skryvená nenávisťou. Ciri sa špičkou meča dotýkala zeme. Váhu mala presunutú na ľavú nohu.
- Je to netvor. Len netvor. Netvor v podobe Elfa. Musíš ho zabiť. Si zaklínačka. - vnútorný hlas jej dodával rozvahu, opatrnosť. Bojová eufória a
adrenalín ju naopak lákali zaútočiť a zabiť ho. Dýchať pomali, kľudne. Sleduj oči.
Elf začal pomali kráčať v kruhu. Nepribližoval sa. Lákal ju aby zaútočila. Ciri pomali zdvihla meč. Runy na čepeli temne žiarili. Hlavou jej
preblesklo trpasličie "Nech skapú všetci skurvysyni". Zaútočila. Ich meče sa stretli ked nečakane vytiahol dýku s dlhou tenkou čepeľou. Len tak tak
uskočila, chrániac sa fintou. Elf zaútočil ... odrážala jeho údery a ustupovala k miestu kde sa Eaian Ayal Eva Tyaoan zvíjala stále pomalšie v klietke s
plameňov. Keď sa priblížila, zaútočila na elfa, prinútila ho ustúpiť, potom predviedla ukážkový únik s otočkou pri ktorej presekla magické mreže klietky.
Tie pri dotyku s runami zapraštali, vystrelili oblak iskier. Eredin zaútočil. Bol rýchly. Jeho údery hnali Ciri do rohu miestnosti. Elfove oči zahoreli
neodvratitelnou nenávisťou. Bola tak veľká že bol pripravený svoju krvavú pomstu dokončiť bez ohľadu na následky.
Magická klietka s rachotom praskla. Eaian sa vztýčila a vrhla sa na elfa. Ciri vnímala všetko ako spomalene. Videla ako sa Eaian zúfalo pomali blíži
k elfovi. Ten vypustil z ruky záblesk ohňa ktorý jej hmlistú postavu preťal napoli. Videla sama seba ako sa otáča, získava rýchlosť, vnímala elfov meč ako
sa stavia do ideálnej obrannej pozície. Jej čepeľ sa opatrne pomali akoby nežne dotkla elfovej. Vystrelil ďalší oblak iskier keď čepeľ lastovičky preťala
elfov meč. Videla jeho oči, ako sa hrôzou rozšírili v poznaní že už nemože úder odvrátiť. Pomali, úplne pomali sa jej čepel vnorila do elfovho boku. Ten
stál s výrazom tváre akobe neveril čo sa deje. Čepeľ meča sa medzitým vynorila na druhej strane. Čas sa vrátil do normálu. Dokončila obrátku a rozhliadla
sa po miestnosti. Elf pomali klesal ako loď nenávratné pohlcovaná večnostou. Dvaja elfovia boli stále zasypaný troskami stolou, lavicami a doskami.
Priskočila k miestu kde sa na zemi vznášal stále redší chuchvalec hmly. Kľakla si k nemu na špinavú, krvou pošpinenú drevenú podlahy. Oblak na pár
chvíľ získal obraz maĺého dievčatka.
- Prepáč hviezdooká. Nemala som na to právo. Odpusť mi. Nádej mi zaslepila oči. Aen Elle nesmú zas získať moc otvoriť Veľkú bránu. A ja som bola tak
sebecká. Odpusť mi. -
- Ja ... - Cirri nevedela čo povedať. Chcela ju chytiť za ruku, dotknúť sa jej, spraviť niečo. jej ruka prešla cez obrysy umierajúcej. Tá sa akoby usmiala,
chcela ešte niečo povedať.
- My ... ty ... domov ... ne - obrys dievčatka sa pomali rozplynul. Ciri vstala. Požiar bol už takmer všade. S ohlušujucim rachotom pohlcoval vysušené
dosky starej budovy. Pristúpila k mŕtvemu elfovi. Ležal na zemi, jeho zdobené oblečenie zašpinené krvou. Dlhé vlasy akoby rozhodené okolo. Zadívala sa do
jeho hrozou roztvorených očí. - Va faill Eredin Bréace Glas, Va faill Aen Elle. -
- Va faill kráľ olší - dodala potichu.
Z hostinca ušla práve včas. S rachotom a nádherným plamenným ohňostrojom sa výčap a celá budovy hostinca Na polceste zrútila. Zdalo sa jej akoby ho
opustila takmer priesvitná silueta ktorá sa rozplynula vo vzduchu.
- Va faill Eaian Ayal Eva Tyaoan ... snaď nájdeš svoj domov aspon teraz. -
V historke ktorá sa potom o tejto udalosti ešte dlho v meste hovorila priletel ohnivý drak, ktorý Ciri a jej desať ohnivých zbojníkov odniesol na
svojom chrbte nevedno kam. V skutočnosti Ciri kľudne prešla pomedzi húfy vyplašených ľudí snažiacich sa uhasiť požiar, osedlala Kelpiu ktorá prežila
požiar v stajni bez jediného škrabnutia a vo všeobecnom zmetku úplne nikým nevidená opustila mesto východnou bránou.

---