Trocha Šťastia 2.

Pokračovanie poviedky trocha Trocha Štastia 1.

Skalná rímsa bola nad veľkým údolím, či skor kotlinou obklopenou vysokými skalnými štítmi. Dominantou celého údolia bol nádherný vodopád, ktorého zdrojom bola podzemná riečka ktorá tu vyvierala. Spolu s ním tieklo aj množstvo malých vodopádov, ktoré sa stretávali v riečke ústiacej do krištálového jazierka. Nad každým vodopádom sa v miliardách vodných kvapiek tvorili nádherné dúhy. Celé údolie bolo plné zelene, stromy a kríky, medzi ktorými sa týčili celkom jasne elfské stavby. Dominantou bolo malé prírodné koloseum, ktorému do dokonalosti pomohli šikovné ruky elfských tesárov. Pomedzi to všetko sa hmýrili malé postavičky ľudí. Ciri sa pozrela na Jandrila. Jeho tvár žiarila. Marigold zosadol s koňa a prešiel na okraj rímsy šomrajúc si niečo popod nos. Ciri tiež zosadla a prišla k nemu. Obrátil sa na nu.
    ,,Vieš čo to je ? " Ciri mlčky zakývala hlavou.
    ,,Toto je legendárne Dol Vaerfeil, údolie vodopádov. Toto je jediné miesto kde žili chvíľu po konjukcii Aen Vaer, vodný elfovia. Myslel som že je to len legenda, jedna z mnohých. "
    ,,Nie, nie je " obrátil sa k nemu Jandril ,, toto je naše miesto pre život. Tu vybudujeme raz nové mesto, mesto také akým bola pre mňa pôvodne Cintra. Poď " natiahol ruku a chytil Cirinu ,, poď, ukážem ti to tu. "
    Opatrne schádzali s rímsy po ceste, ktorá klesala pozdĺž steny. Cesta bola tiež vybudovaná pôvodnými obyvateľmi, niesla známky dokonalého opracovania, do posledného detailu. Jej povrch bol vykladaný rôznofarebnými kameňmi, pri okraji bol žlab na odtok vody. Zábradlie sa skôr podobalo na umelecký skvost ako na funkčný doplnok. Šli pomali, obdivovali krásu stavieb tak dokonale nenásilne vkomponovanú do prírody, tak ako to vedeli len elfovia .    
    Spoza nich sa ozval hrubý ťahavý zvuk lesného roha. Ciri sa obzrela. Nad rimsou, v mieste ktoré s rímsy nebolo vidno bola druhá rímsa, na ktorej boli dvaja ľudia. Jeden z nich fúkal na roh, dávajúc údoliu na známosť že prichádzajú hostia. Ako postupne schádzali videli stále nové a nové detaily. Napríklad zámok. Nádherný elfský zámok oproti ktorému vyzerali ľudské zámky ako stajne. Štyri poschodia, prvé bolo tvorené stĺporadiami, množstvom oporných stĺpov ktoré držali váhu ďalších poschodí. Medzi tým bolo vidno fontány, parky a drobné potôčiky ktoré sa hadili pomedzi stĺpy a nakoniec odtekali do rieky. Celá zadná stena zámku bola súčastou skalného masívu, umne vtesaná do skaly takže tvorila jej nenásilne pokračovanie. Každé dalšie poschodie bolo viac a viac zapustené do skaly. Ciri si nevedela predstaviť koľko majstrov aako dlho museli pracovať na takom diele. Ďalej bolo vidno štyri veľké cesty lemované sochami a vykladané kameňmi ktoré slúžili na spájanie celého údolia. Keď došli až na dno údolia prvé čo Ciri padlo do oka bola skupinka stavieb. Napriek tomu že sa ich staviteľ nesporne snažil a na ľudské pomery boli viac ako krásne bolo hneď jasné že to nie su elfské stavby. Jandril si všimol smer jej pohľadu.
    ,,Áno to sme postavili mi. Stajne a sýpky. Nenašli sme žiadnu stavbu ktorá by sa na to dala použit a nechávať kone v niektorých s týchto nádherných stavieb by bol hriech. Tak sme postavili vlastné. "
    Medzitým sa k ním začali zbiehať prvý obyvatelia. Rozpačito zvedavo si prezerali nových prichádzajúcich. Kto sa vôbec nerozpakoval boli deti. Hneď sa zbehli k Jandrilovi, nadšene ho vítajúc začali od neho vyťahovať sladkosti a darčeky ktorých mal zjavne plné vrecká. Po detoch k ním prichádzali aj dospelý. Ciri videla pestrú zbierku ľudí, na prvý pohľad roľníkov, hospodárov, majstrov, ale bolo tam aj vidno ľudí učených alebo zo vznešeným vystupovaním. Na všetkých ale bolo vidnu tu zvláštnu zmes nedôvery a rozpačitosti. Niektorý poznali Marigolda a zdravili ho.    
    Jandril vyskočil na nízku skalu ako na pódium. Dav zmĺkol hneď ako kývol rukou.
    ,,Najprv by som chcel povedat pre všetkých že naša cesta dopadla úspešne. " Nadšený jasot všetkých dal najako že práve na toto boli najviac zvedaví. Ciri a Marigold sa na seba prekvapene a nechápavo pozreli.
    ,,Potom by som rád privítal našich hostí, známeho básnika a barda Marigolda, ktorého poéziu a balady všetci, teda hlavne ženy určite poznáte a jeho neter Ciri s Venderbergu. Prišli k nám aby videli najkrajšie miesto na zemi. " súhlasné výkriky ľudí potvrdili že si to o svojom údolí myslia tiež. Básnik sa hlboko obradne poklonil a zabrnkal na lutne. Ciri sa snažila tváriť nenápadne. Medzitým sa dav začal rozostupovať. Prechádzala smerom k ním zvláštna skupinka ľudí. Keď sa dostali úplne k ním Ciri sa rozbúchalo srdce. Prvý s trojice bol neznámy starý muž s dlhou bradou. Jeho oblečenie a dlhá krivá palica hneď ukazovali že je to druid. Druhého človeka Ciri nepoznala ale cítila že ho určite videla. Bol starý, zhrbený, ale jeho tvár bola zaklínačke povedomá. Ale tretí prichádzajúci ju zaskočil. Bol to Dorregaray, čarodejník posadnutý druidským učením. Čarodejník ktorý ju poznal. Naposledy sa s ním stretla na Geraltovej a Yennerinej svadbe. Samozrejme ju spoznal a
s prekvapením v očiach na nu pozeral. Tichá otázka v očiach. Nenápadné zavrtenie hlavou. Jandril k ním hneď zoskočil.
    ,,Dovoľte aby som vám predstavil starších našeho údolia. Toto " ukázal na druida ,, je Drail Mayus, strážca našeho posvätného dubu ktorý je ochrancom pokoja a mieru, a učí nás žiť v súlade a harmónii s prírodou. " Druid súhlasne prikývol.         ,, Izmail Kertschako " ukázal na druhého muža ,, bol komorníkom kráľovnej Calanthé s Cintry. Patrí medzi našich najstarších obyvateľov. A toto je vážený čarodej Dorregaray ktorý k nám prišiel skúmať historiu vodných elfov, zakladateľov tohoto údolia. "
    Po uvítaní a po tom čo sa Ciri presvečila že Kelpii nič nechýba sa zaklínačka vydala na sólo prieskum údolia. Kráčala pozdĺž krištaľovej riečky. Elfská ruka bola viditeľná aj tu. Koryto rieky zdanlivo náhodne sa kľukatiace vytváralo množstvo tichých romantických zákutí. Jemné zavibrovanie medailonu a za jednou zákrutou sa objavila veľká temná postava černokňažníka.
    ,,Vitaj Cirila s Cintry, dieťa staršej krvi. " pozdravil ju ešte raz.
    ,, Teba som tu teda naozaj nečakal. "
Dorregaray bol jeden s mála čarodejov o ktorých mal Geralt nie najhoršiu mienku.
    ,,V istých kruhoch je po tebe dosť veľká zháňka. "
    ,,Hej, viem " zatvárila sa Ciri kyslo ,, majú pre mňa prichystaný zaujimavý osud ."
    ,,Áno, počul som o tom " rozosmial sa čarodej ,, staré bosorky sa rozhodli riadiť osud sveta. "
Mávol rukou.
    ,,Myslia si že môžu riadiť osud sveta. A že o nich nová kapitula nevie. Ale čoskoro budú mať iné problémy ako sa zhánať po tebe. "
    Chvíľu kráčali mlčky vedľa seba.
    ,,O Yeneffer a Geraltovi stále žiadne správy ? " začal opatrne čarodej.
Cirri len mlčky pokývala hlavou.
    ,,Bol som vo Venderbergu pár dní po tej ... udalosti. Som si istý že tam boli stopy teleportácie. Určite nezahynuli v požiari. "

    Ten deň už začal úplne zle. Celú noc pršalo a cesty boli zablatené. Cirri bola už dobrých pár dni na ceste a tak sa na teplý kúpeľ a pohodlnú posteľ viac ako tešila. Kelpia bola tiež nervózna, zlá nálada jej panej sa na nu preniesla a tak strečkovala a chniapala každého kto sa dostal do jej blízkosti. Nad mestom stúpalo niekoľko tmavých kúdoľov dymu ktoré severný vietor postupne rozfúkaval. Kupecká brána bola otvorená, kupecké povozy stáli v rade a kupci sa handrkovali s colníkom o kazdý toliar. Severák bol neústupný a dostával sa až pod kožu. Poriadne si pritiahla kožusinou
podšivaný plášť, ktorý bol ešte pred pár dnami vlastníctvom mlynára Kavky, potom ležal veľmi malú chvílu ako jeho stávka na stole a nakoniec sa dostal do vlastníctva zaklínačky. Kelpia ešte posledný krát zlostne chmatla ťažného koňa za ucho, potom prešli popred prvý voz. Vojaci jej hneď úctivo ustúpili, zjavne ju poznali aj ked nebola vo Venderbergu tak známa ako výstredná Yeneffer.
    Pomali šla Mýtnou ulicou, na druhej odbočke doprava, cez Kľúčiarskú bránu do vnútornej časti mesta. Ked minula krčmu U Brúseného Karátu, pár ľudí s krčmi sa nalepilo na okná a zvedavo ju sledovali.
    ,,Čo je dnes tým ľudom ? To som až tak špinavá alebo čo ? No pod Kelpia, už sme skoro doma. " prešla poslednou zákrutou a stuhla prekvapením.
    Tam kde vždy stával Yenneferrin a Geraltov dom, zostalo len zopár ohorených zbytkov. Dvojposchodový dom a dalšie dva domy ktoré stáli hneď pri ňom úplne zmizli. Slabý dym stále stúpajúci s trosiek dokazoval že požiar ktorý úplne zničil tri domy musel zúriť pred pár dňami. Pomali sa priblížila. Trosky a stopy ohňa vyzerali s blízka ešte desivejšie. Kamenný múr bol na niektorých miestach od tepla roztopený. Medailon na krku sa nervózne zatriasol ale aj bez neho cítila Ciri vo vzduchu zbytky mágie. Pár zvedavcov obšmietajúcich sa okolo ju asi cítilo tiež - držali sa v úctivom odstupe. Ciri zosadla s Kelpie. Pomali prechádzala sutinami pomedzi zhorené trámy. Oheň bol dokonalý - nezostalo nič. Zvyšky Sily sa koncentrovali tam kde pôvodne bola veľká spálňa. Ciri cítila že nech sa stalo čokoľvek začalo a skončilo to v spálni.
    Neskôr jej krčmár Polonka s Brúseného Karátu rozprával.
    ,,Hovorím začalo to pred troma dňami. V noci. Z domu čarodejky sa ozývali výkriky, praskanie ohňa. Najprv som si to nevšímal, čarodejka a vedmák boli .. ehm .. sú niekedy v noci dosť hlučný. A nie len v noci .. ehm, kde som to ... aha hej, no proste rány, blesky a ked jeden blesk vyletel cez okno a uškvaril starému Chačalovi povoz bolo jasné že niečo nie je dobre. Čarodejka bola niekedy prchká a zlomyselná to hej, ale páliť niekomu káru ... to teda nerobila. No, hovorím, rány, blesky, zem sa triasla, do toho výkriky a neboli to ľudské to vam hovorím, požiar sa rozšíril do celého domu a preskočil aj na vedľajsie domy. A nebol to normálny oheň hovorím. Plamene boli úplne biele a to teplo bolo ako v kováčskej vyhni. Potom hrozná rána až mi okná na výčape rozbilo už som myslel že koniec sveta, hovorím a ked som vyzrel von dom bol preč, len trosky a všetko v plameňoch. Tak som hovorím vybehol a kričím ľudia rata oheň, hovorím, keby bol oheň preskočil na susedné strechy tak je celé mesto v plameňoch. Naštastie sme to uhasili. Ale ten oheň hovorím to nebol obyčajný oheň. Niečo veľké si muselo príjsť po čarodejku a vedmáka, to je isté. "
    ,,Nie " zavrtela hlavou ,, nezahynuli. Niekde tam sú."

    Na údolie pomali padal súmrak. Tiene sa predĺžili, v oknách domov sa rozsvecovali svetlá. Ciri kráčala pomali pozdĺž rieky naspäť k malému koloseu, od ktorého sa ozývala hudba. Zrazu niečo zapraskalo a k nebu vyrazil iskrivý ohňostroj. Tisíce hviezd vyleteli, menili farby, zanechávali za sebou nádherne svetelné chvosty, rozpadávali sa na stále menšie a menšie až bola obloha posiata tisíckami malých hasnúcich hviezd.
    ,,Starý černoknažník sa predvádza" uškrnula sa Ciri sama pre seba ,,myslí si že je Gandalf. " Rozprávky zo Stredozeme patrili v detstve medzi Cirine najobľúbenejšie.
    Zaklínačka zostala stáť na hranici svetla vrhaného desiatkami svetiel a lampášov. Na stoloch bolo víno, jedlo, improvizovaná kapela hrala a veseliaci dav očividne nič netrápilo. Marigold sedel pri jednom stole, okolo neho húf obdivovateliek ktorým rozprával veci až aj tie najodvažnejsie sa červenali pivonky. Čarodej, druid a ešte pár ľudí sedelo pri druhom stole, čarodej niečo dôležito vysvetľoval kresliac pri tom niečo uhlíkom na stôl. Jandrila zbadala až po chvíľke hľadania, bol uprostred tanečníkov. Ich pohľady sa stretli, ihneď jej naznačoval poď tancovať. Ciri zavrtela hlavou a stiahla sa zase do tieňa. Jandril sa však nedal len tak ľahko odmietnuť, predral sa pomedzi tancujúci dav, pribehol k nej a chytil ju zaruku.
    ,,Poď tancovať. " oči mu horeli tancom, vínom a ešte čímsi iným.
    ,,Nie nie, ja " začala Ciri ked ju Jandril zdrapil za ruku a začal ju tahať do kola.
    ,,Prestaň, ne... " Cirin protest začal pomali ochabovať ako si uvedomila že jej nie je nepríjemný jeho záujem o ňu. V poslednej chvíli si odopla meč a pohodila ho na najbližší stôl a už ju pohltil tancujúci dav. Jandril ju vtiahol až do stredu, Ciri zavrela oči , zachytila rytmus a roztočila sa v šialenom tanečnom rytme. Mlady polelf len užasnuto zastal potom sa k nej pridal a už obaja vírili v neskutočnom pohybovom súzvuku tiel a duší. Niekomu by tieto pohyby mohli pripomínať zrýchlený šerm dvoch dokonalých bojovníkov ale nikto s miestnych nebol ani triezvy a ani tak boja znalý a tak všetci len ustúpili a potleskom sa pridávali k dvom tancujúcim bleskom.
    Toho večera bolo v údolí toľko radosti a štastia ze si to všimla aj veľká Melitelé. Chvíľu sa na tanec a veselicu s úsmevom pozerala a potom kývnutim ruky vyvolala neviditelnú stenu ktorá zabránila každému nežiadúcemu aby prerušil ich radosť. To sa týkalo aj malej skupiny vojakov ktorá išla práve tým smerom a nebezbečne sa priblížila k jaskyni do údolia. Tý znenazdajky zaspali a ked sa ráno prebudili ležali všetci na skalnatej pláži v Skelige a vzbudzovali všeobecnú veselosť. Boli totiž nahý.
    Ciri si odhrnula s čela spotené vlasy keď sa jej konečne podarilo dostať s tanečného kola. Preplietla sa pomedzi postávajúce a posedávajúce hlúčiky ľudí, poprekračovala tých ktorý už polehávali, diskrétne sa vyhla mladému páru ktorý sa stále vášnivejšie bozkával. Prešla po kamennej ceste a dostala sa k ohybu rieky. Tú osvetľoval len mesačný svit. Spoza chrbta sa jej ozývala hudba, postupne slabnúca. Chladivý vánok od rieky ju osviežil a prebral. Hudba za chrbtom jej úplne stíchla. Chvíľu čakala čo sa bude diať a už sa otočila keď sa k nej doniesly tóny lutny a Marigoldov nádherný hlas. Sadla si na zem, oprela sa chrbtom o vŕbu naklánajúcu sa nad riekou. Údolie celé stíchlo, ešte aj žaby svoj nočný koncert prerušili, všetci počúvali nádherné tóny.
    Tiché kroky ju vrátili zase do prítomnosti. Medzi stromami uvidela Jandrila ako pomali ide, vyhýba sa konárom a kríkom lemujúcich rieku a bezpečne mieri k stromu o ktorý sa opierala Ciri. Zbadal ju, usmial sa a podal jej ruku. Vstala a držiac ho za ruku začali obaja pomali kráčať pozdĺž rieky. Jej šum pomali rástol ako sa blížili k miestu kde sa riečka vlievala do jazera. Horúca noc a horúce myšlienky rozpaľovali v Ciri pocity o ktorých si myslela že zanikli spolu zo smrťou Mistle. Rýche kroky, tichý šepot a chichotanie... okoľo nich prebehla dvojica, zamierila k malej čistinke a ich šepot sa zmenil na zvuky celkom jednoznačné. Jandril začal tahať Ciri smerom od milujúceho sa páru. Ked sa trocha vzdialill pošepol jej: ,,tak už vieš prečo túto rieku volajú Rieka Milencov." Chvílu kráčali pozdĺž jazera.
    Pomali si ju privinul jednou rukou, odhrnul jej vlasy s tváre, ich pery sa pomali nekonečne dlho približovali až nakoniec splynuli vo vášnivý bozk. V Ciri sa niečo zlomilo, objala ho okolo krku a ešte vášnivejšie sa k nemu prisala. Bozk bol horúci, bola v nom všetka nenaplnená vášeň, smútok, žial ale aj radosť a nádej. Jandril pocítil ako ich začína obklopovať neviditelná aura, ako praskajúci vzduch zavoňal daždom. Avšak najelektrizujúcejšie bolo telo ženy ktoré držal vo svojom náručí. Zahorel vášnou tak veľkou ako ešte nikdy. Pomali sa jeho ruka dostávala na chrbte pod Cirinu blúzu. Ako sa dotkol jej nahej pokožky zacítil úder. Blesk ktorý prebehol medzi Ciri a jeho rukou však zlomil kúzlo ktoré túto chvíľu vyvolalo. Aura zmizla a Sila ktorá sa spontánne nahromadila okolo nich vyprchala. Ciri jeho ruku pomali nežne ale rozhodne vytiahla spod blúzy. Nemohla. Nedokázala.

    Jazdkyňa na koni bola oblečená v zelenom. Tvár mala pomaľovanú zelenými farbami, aj jej kôň bol zamaskovaný. V hustom poraste lesa úplne splývala. Nevidela ju ani skupina vojakov eskortujúca vojenský transport. Vozy naložene proviantom, žoldom a všetkým čo bolo potrebné pre hraničné pevnosti vojvodu Stránskeho. Vojaci na koňoch pomali postupovali v štvorrade, vozy uprostred, sledovali cestu a okolitý les. Napriek všetkej opatrnosti však družinu ukrytú v lese vidieť nemohli.
    Jazdcovi skrývajúcemu sa vedľa nej poslala vzdušný bozk.
    ,,Milujem ťa" povedala bez slov.
    ,,Milujem ťa" bez slov odpovedal.    
    Ukázala prstom na mladíka s lukom, zamaskovaného rovnako ako ona a na dôstojníka idúceho v čele skupiny. Mladík mlčky prikývol. Zdvihla ruku a ukázala štyri prsty. Pripravte sa. Skupina ich pomali míňala. Tri prsty. Dva. Vojak idúci takmer dva metre od nich sa podozrivo zadíval ich smerom. Jeden. Tetiva luku sa nehlučne napla. Zovretá dlaň.
    Dôstojník idúci v čele vojenského sprievodu sa práve obrátil na svojeho pobočníka idúceho po jeho pravici keď zachrčal a vytreštil oči. Jeho pobočník v prvú sekundu nechápal ale šíp ktorý jeho veliteľovi prepichol krk bol výstižný a jasný.
    ,,Popláaa" nestihol dohovoriť ked druhý šíp ukončil jeho život. Vojaci eskortujúci transport okamžite ožili, zasvištali tasené čepele, kopojníci okamžite zovreli navičenú obrannú pozíciu. Šípy dopadajúce na vojakov s oboch strán cesty vykosili v ich obrannej línii medzeru do ktorej sa s rachotom a výkrikmi vrútila skupina jazdcov vklinujúca sa medzi obrancov. Bitva bola krátka a zničujúca. Po niekoľkých minútach umieral posledný vojak. Ten tesne pred smrtou videl obďaleč na koni mladú ženu oblečenú v zelenom. Nad jej ľavým ramenom bolo vidno rukoväť meča a jej plavé vlasy viali v slabom lesnom vánku. Jej bezcitné zelené oči sa na neho pozerali s ľadovým kľudom.
    Útočníci po tom čo zabili posledného vojaka sa vrhli na vozy. Zlato, výzbroj, látky ... korisť bola v ten den väčšia ako dúfali v najodvážnejších snoch. Jazdkyňa pomali viedla svojeho koňa pomedzi mŕtvych vojakov. Opatrne akoby nežne sa vyhýbala telám, pozorne prezerajúc každé z nich. Zrazu akoby jej vietor priniesol správu zdvihla hlavu. V tej chvili vyrazila spoza ohybu cesty vojenský oddiel. Tetivy zadrnčali a na zelených sa zniesla smrť s vtáčimi letkami. Jazdci vyrazili ale zelený boli zaskočený len chvíľu. S treskotom a rachotom sa stretli uprostred cesty medzi vozmi. Rinčanie mečov, rykot umierajúcich koní, krik ľudí. Jazdkyna prudko kopla svoju kobylu do slabín a ta vyrazila medzi vojakov. Meč plavovlasej začal svoj strašný tanec, jeho lesklá čepel sa nestíhala ani zafarbiť krvou umierajúcich. Za svojou veliteľkou sa sformoval oddiel ktorý ako nezstaviteľne baranidlo drvil nápor vojakov. Druhá bitka bola dlhšia a krvavejšia. Straty zelených boli veľké.
Nakoniec keď posledný vojak padol na zem plavovlasá už teraz na zemi utrela už krvavý meč do šatov mŕtveho vojaka.         Rýchlym pohľadom prebehla svoju družinu ktorá sa zmenšila na polovicu. Hľadala jednu tvár. Družina sa mlčky rozostúpila. Jandril sedel na zemi, opretý o koleso voza. Z jeho boku trčal šíp s bielymi letkami. Biele letky, zelené oblečenie a červená krv okolo rany vytvárali farebnú kompozíciu. Kompozíciu smrti. Ich pohľady sa stretli. Pohol perami, bez slov povedal ,, Milujem ťa". Odpovedala rovnako bez slov. Kým stihla prísť k vozu bol už mŕtvy. Plavovlasej zaklínačke sa podlomili nohy. Začalo pršať.

Pokračovanie nabudúce ...

---