Tá Druhá

Taký experiment.

Tá Druhá.

Scéna 1 - Motel.

    Malý motel pri dialnici sa mohol nachádzať v akomkoľvek meste, v akomkoľvek štáte. Malé parkovisko, zopár reklamných tabúľ dokazujúcich že len ich výrobok je dočista najlepší. Nad tým trónil masívny billboard. Na parkovisku stálo zopár aut. Medzi nimi aj modré naložené bmw. Jeho posádka práve sedela v bistre. Vlastne - polovica posádky. Asi 50 ročný muž a žena zjavne jeho manželka. Sedeli a pili kávu. Občas sa pozreli dozadu kde sa pri automate hádali ich deti. Mladé, možno 15 ročné svetlovlasé, vobec nie škaredé dievča v červej mikine a jej starší brat. Ich hádka prebiehala tlmené až keď sa bistrom ozvalo ,,Daj to sem ty somár blbý" muž prevrátil oči a zakričal dozadu.
    ,,Vy dvaja sa ukludnite alebo možete isť do auta. Nikto tu nie je zvedavý na vaše pubertálne výlevy." Dopil rýchlo kávu a zvihol sa.
    ,,A vobec, ideme už. Týmto tempom nedorazíme domov ani do zajtra." Pobozkal svoju ženu na čelo.
    ,,Miláčik kúp niečo na pitie ja idem zatial uložit tých našich dvoch cvokov do auta kým tu niečo nerozbijú dobre?". Žena prikývla. O chvíľu na to už naložené bmw pomali cúvalo z parkoviska. Jeho zadok sa zlahka chvel, na zadných sedadlách stále prebiahal boj.
    ,,Ale už mam toho dosť" vykríkol muž nahnevane ,,Katarína, ty sa ukľudni a ty Michal by si mohol ukázať že máš aspoň trocha zdravého rozumu. Krucinál už máš 18 ale správaš akoby s tebou puberta plieskala. A pripútajte sa obaja." V aute nastalo hrobové urazené ticho. Muž sa zadíval na svoju ženu a v kútiku úst bolo vidno ako premáha smiech. Auto sa vymotalo z bludiska ciest okolo motelu, na dialnici zrýchlilo a o chvílu bol motel mimo dohľad.

Scéna 2 - Dialnica, asi o dve hodiny neskor.

    Tmavomodré BMW hltalo kilometer za kilometrom. Bolo suché jasné počasie, na ceste nebolo vela áut a tak jeho šofér šiel skoro 200 kilometrov za hodinu. Vnútri stále panovalo ticho akurát prerušované hudbou z rádia.
    ,,Dáte si niečo na pitie ?" obrátila sa spolujazdkyna sediaca vedla šoféra k svojim deťom, snažiac sa trocha prelomiť pohrebnú náladu v aute.
    ,,Ja nechcem " odseklo dievča urazene. Jej mama si len v duchu vzdychla - tvrdohlavá ako jej otec - ,,a ty nechceš ?" obrátila sa na Michala.
    ,,Dám si džús". Siahla do prenosnej chladničky a podala mu dozadu papierovú krabicu s džúsom.
    ,,Len sa neolej, všetko tu bude potom lepkavé."
    ,,A ty to budeš tepovat" pridal sa otec.
    ,,Nebooooojte " zatiahol ,, ja nie som nemehlo ako niekto " pozrel sa významne na sestru. Tá odula spodnú peru a zdvihla prostredník.
    ,,Katka !" pohoršene ju okríkla mama ,, to sa robí ? Na brata ?"
    ,,Nech ma neprovokuje " prevrátila malá očami ,,on stále začína."
    ,,Puberta " zamrmlal si nahlas jej brat ,, díki mami " a podaval dopredu džús. Zrazu po nom chmatla jeho sestra ,,daj sem aj ja chcem". Džús sa povážlivo naklonil, par kvapiek vystreklo von.
    ,,Pozor vyleješ !" ale už bolo neskoro a krabica im vypadla.
    ,,Ty debiiiiiiiil, pozri čo si spravil, som celá mokrá." Dievča bolo džúsom celé oliate, mokré bolo aj sedadlo, dvere, proste všetko.
    ,,Tak to sa vám podarilo" komentovala to ich mama a už vyberala z tašky vreckovky a papierové obrúsky.
    ,,Michal zober tie veci a hoď ich do igelitky, Katarína poutieraj sa trocha a hlavne sa nedotýkaj ničoho čo ešte nie je mokré. Možeme niekde zastaviť ? obrátila sa na manžela.
    ,,No len čo najdeme nejakú pumpu alebo motel. Potom zastaneme a obaja dostanete pár faciek." adresoval svoju výzvu na zadné sedadlá. Tam prebiehali medzitým "záchranné práce". Michalovi sa podarilo napchať do igelitky lepkavé veci zo zadného sedadla a jeho sestra sa medzitym snažila čo to s džúsu postierať zo seba a aj zo sedadla. Odopla si pás a v medziach možností vstala a utierala aj sedadlo pod sebou.
    ,,Sadni si " ihneď ju okríkol jej otec. Už chvílu sa snažil nájst v pravom pruhu medzeru medzi pomali sa vlečúcimi kamiónmi. Vpredu sa niečo črtalo. BMW spomalilo, zo zadu sa na neho nalepil strieborný mercedes ktorý sa ho blikaním a trúbením snažil dostať s cesty.
    ,,Už už, len sa neposer" zamrmlal šofér. Vpredu uvidel medzi dvoma kamionmi medzeru kde by sa snaď dalo vopchať a chviľu ísť pomali.
    V tom spoza jedného kamionu vyrazilo starý Peugeot. Bez smerovky sa zrazu zaradil do rýchleho pruhu snažiac sa predbehnúť pomali sa vlečúce kamióny. Už tej chvíli vodič BMW zošlapol brzdu a klaksón. Zvyšok prebiehal ako v spomalenom filme. Zo zadu pocítil ako do jeho sedadla narazilo telo jeho dcéry. Hneď nato si uvedomil že staré auto pred ním namiesto toho aby zrýchľovalo zničoho nič začalo zastavovať a z jeho výfuku už nevychádzal modrý kúdoľ dymu. S celej sily došlapol na brzdu a skrútol volant do medzery medzi autom a kamionom idúcim vedľa neho. Auto sa s pískajúcimi brzdami pokúšalo vyhnúť nečakanej prekážke. Moderná technológia auta už vyhodnotila kritickú situáciu a ABS v spolupráci s DSC sa snažili ochrániť krehký život vo vnútri auta. Prvé kolo s fyzikou však auto prehralo. Narazilo zo zadu do takmer stojaceho peugeota doslova ho vykatapultovalo do zvodidiel. Už v tech chvíli mladý manželský pár sediaci v Peugeote svoj boj o život prehral. Bmw však stále bojovalo o svojich pasažierov. Po náraze sa prevrátilo na bok, chvíľu sa po ňom kĺzalo, potom narazilo do zvodidiel cesty, prevrátilo sa na chrbát, nejakým zázrakom minulo brzdiaci kamión, znova preletelo krížom cez cestu, narazilo do druhých zvodidiel a zostalo ležať na streche opreté o zvodidlá.
    Z červenej tažko naloženej SCANIE ktorej sa podarilo zabrzdiť vybehol starší chlap v prepotenom tričku. V jednej ruke lekárnička v druhej hasiaci prístroj pribehol najprv k úplne rozmlátenému vraku Peugeota. Stačil mu jeden pohľad do toho čo bola pred slabou minútou kabína auta a hneď mu bolo jasné že tu už nepomože nič. Z hlboka sa nadýchol, žalúdok ktorý sa zdvihol sa vrátil na svoje miesto. Rozbehol sa k modrému bmw ktorého kolesá sa ešte stále krútili vo vzduchu. Dobité auto bolo v ovela lepšom stave ako neštastný Peugeot. Nafúknuté AIRBAGY ochránili tých čo zostali v aute pred istou smrťou. Cez rozbité okno sa snažil dostať von šofér bmw, z rán na rukách a tvári mu tiekla krv, stále opakoval ,, moje deti moje deti". Skúsený šofér kamionu hneď pochopil že muž to prežil bez vačších zranení a obehol auto z druhej strany. Prvé čo zachytil bol sklenný pohľad spolujazdkyne. Hlava v neprirodzenom uhle a nenahmatatelný pulz. Žena nemala toľko štastia. Ich syn visel v bezpečnostných pásoch v bezvedomí. Z nosa mu kvapkala krv a vytvárala na bielych splasnutých airbagoch konktrastné škvrny.
    ,,Panebože tu je ešte jeden" vykríkol šofér mercedesu drahom obleku, ktorému sa len tak tak podarilo vyhnúť nehode. Na miest kde bmw prvý krát narazilo do zvodidiel ležala zakrvavená svetlovlasá postava v červenej mikine.
    ,,Ešte žije."

Scéna 3 - Proste niekde.

    Svetlo - tma. Náhodné zvuky. Chlad. Obrazy. Hlasy.
    ,, ... pacientka v kritickom ... volajte neurochirur ... ct ... okamžite ... strácame ju ..." Postava v bielom plášti. Druhá. Niekto ju volá. Jej meno. Jej ? Tma, svetlo. Prudké svetlo do očí. Pomali sa rozvidnieva. Zase noc. Postel. Biela všade okolo. Niekto ju drží za ruku. Známa postava. Hýbu sa jej pery. Niečo hovori? Ďalšia postava v bielom. Hadičky všade. Voňa nemocnice. Zase noc. Svetlo. Zase sa niekto niečo pýta. Chce odpoveď. Načo. Načo niečo hovoriť. Nemá to význam. Nič nemá význam. Zase tma. Kde som. Kto som. Čo som. Svetlo. Ludia okolo postele. Pýtajú sa. Znova a znova. Zmena. Nemocničné lehátko, svetlá, ostré svetlo, hukot. Rakva ? Som mŕtva ? Nemá to význam. Načo. Zase tma. Svetlo.

Scéna 4 - Asi o 6 týždnov.

    Svetlo. Bolestne sa ozývajú kĺby. V hlave podivný pocit prázdna. Slabá melanchólia. Pri nemocničnom ložku sedí a podriemava muž. Sedí tu každý deň. Už 6 týždnov.
    ,,Ahoj foťko" hovorí pacientka. Podľa záznamov je jej 15, ale podľa tváre minimálne 20 - 25.
    ,,Ahoj foťko" hovorí, ale s úst vychádza len sipot. Jej otec však okamžite otvára oči. Ich zraky sa stretnú. Vidí ho. Pozná ho. Žije.

Scéna 5 - asi o dva roky.

    Pred počítačom sedí svetlovlasé dievča. Nohy vyložené hodne vysoko, na kolenách klávesnica. Na monitore niečo píše. Na chvíľu položí klávesnicu na stol, niečo si nalistuje v knihe. Zase píše. Dopije s pohára COLU. Vysaje posledné kvapky.
    ,,Ach jo, kráľovstvo za sluhu.". Zdvihne sa zo stoličky, vezme si pohár a ide do kuchyne. Dole po schodoch. Cestou je veľké zrkadlo. Tak ako každý deň aj dnes si rozhrnie vlasy, prstami jemne prejde cez dlhú už vyblednutú jazvu ťahajúcu sa cez čelo a miznúcu vo vlasoch. Zamračí sa na svoj obraz v zrkadle. V kuchyni si naleje COLU.
    Zrazu ju premáha ťažoba. Sadá si na stoličku. V hlave začína slabý hukot. Pocit melanchólie. Nie, nie dnes. Steny domu sa zrazu začínajú na nu pomali sunúť. Hrozia, že ju rozpučia svojou váhou. Sála z nich chlad. Prebehne kuchynou hore po schodoch do svojej izby. Buchnú dvere. Tu sa steny nevalia, ale chlad cítiť aj tak. Oblieka si dlhú flanelovú košelu. Zababušená v košeli sa stoči do čo najmenšej polohy na stoličke. Na počítači vypína rozrobenú prácu. Zapína CHAT. Snaď budú pripojený aspoň niekto s priateľov. Niekto kto ju bude schopný počúvať. Vie že čoskoro príde hrozný pocit úzkosti a osamelosti. Že zloba celého sveta sa sústredí v jej hlave. Že príde nenávisť k ľudom, ku každému. Že svet sa zmení na šedivú dieru bez trochy nádeje na lepšiu budúcnosť. Že príde tá, ktorá umrela, čí snaď sa narodila pred dvoma rokmi. Že príde ... tá druhá.

Epilóg

    Mestský cintorín. Vysoké majestátne stromy slabo šumia vo vetre a prekrývajú hluk veľkomesta. Tu vládne kľud. V korunách stromov spievajú vtáci. Ich sa to netýka. Po cestičkách idú pomali ľudia. Neponáhlajú sa. Na konci jednej rady je malý biely hrob. Na jeho tabuli je fotka dvoch mladých ľudí. Snáď povodne svadobná. Na mramorovej doske je čerstvý kvet. Keby niekto sledoval tento malý hrob vedel by že každý mesiac skoro pravidelne príde svetlovlasé dievča, snád 20 - 25 ročné, možno menej. Prinesie dva kvety. Jeden položí na hrob ženy, ktorej podoba s dievčatom je očividná. Druhý položí na tento hrob s ktorým ju nespája ani meno ani podoba. Potom utečie.

---