smútok

Vždy, keď smútok pretne moju dušu,
je to ako dotyk chladného rúžu,
čo zanechá stopu, ktorá sa ťažko zmýva.

Keď moju myseľ zasiahne,
obloha vo mne sa zatiahne
a spustí sa hustý dážď.

A keď sa mu snažím vzdorovať,
núti ma každý úsmev pochovať
a miesto oázy vidieť púšť.

Keď mám pocit, že opäť vyjde Slnko,
že sa na hladine vietor hrá s vlnkou,
on ma presvedčí, že je to iba klam.

A tak len prežívam ticho a bez rečí,
no v hĺbke dúfam, že ho raz presvedčím,
že v mojej hlave niet pre ňho viac miesta.