Kam kráčaš ľudstvo?

     Aká budúcnosť nás čaká? Túto otázku si ľudstvo kladie čoraz častejšie. Zničia nás vlastné chyby, ktorých sa dopúšťame čoraz častejšie, alebo sa poučíme na chybách, ktoré sme už spáchali v minulosti? Zrejme ešte dlho potrvá, kým ľudstvo príde na odpoveď, ale…čo keď potom bude už neskoro niečo meniť a budeme sa musieť zmieriť s naším osudom!? Čo potom?

     Musíme si uvedomiť, že ľudstvo sme my všetci. Každý jeden jediný z nás je jeho súčasťou. Každý može a musí preňho niečo urobiť. A. P. Čechov raz povedal: “Treba sa usilovať o to, aby každý videl a vedel viac, než videl a vedel jeho otec a dedo.” Má pravdu, pretože len tak dokážeme zabrániť chybám, ktoré sme spáchali v minulosti, a ktoré vedú k našej záhube.

     Mali by sme pochopiť, že vojnami, ktoré rozpútavame kvoli, podľa nás, vážnym veciam a myslíme si, že sú ospravedlniteľné, náš svet nezachránime. Práve naopak! Ľudstvo každú chvíľu vynájde nejakú novú zbraň, dokonalejšiu, než bola tá predtým a myslí si, že tým nám nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Ale, čo bude s nami potom, keď zbrane začnú ovládať nás? Keď už to zabíjanie nebudeme mocť zastaviť a všetko sa nám vymkne spod kontroly. Kto potom bude viesť vojnu, aby pomohol ľudstvu? A proti komu vlastne tá vojna bude? Kto bude na strane nepriateľa? Jedine ľudstvo…

     Naša populácia sa čoraz viac zväčšuje. Ani sa nenazdáme a dojde k preľudneniu. Teraz sa nám to zdá jako ďaleká budúcnosť, ale v živote našej planéty je to len veľmi krátky okamih. Čo sa stane s našimi děťmi, keď raz ľudia zistia, že ich je akosi priveľa? Už teraz je svet plný nenávisti, rasizmu a zabíjania. Teraz sa ľudia ničia kvoli moci, bohatstvu a rešpektu. Čo budú robiť potom, keď zistia, že nemajú čo jesť, že nemajú kde bývať, pretože všetko je už akosi obsadené? Až vtedy svet spozná naozajstnú nanávisť a hodnotu života. Začne sa boj o prežitie a nechce sa mi ani pomyslieť na to, kto bude víťazom. Ľudstvo však v každom prípade bude obsadzovať post porazeného. Ako celok totiž sklame.

Dostali sme sa do nového veku plného modernej techniky.  Niekedy ľudia cestovali koňmi. A dnes? Dnes majú hromadu najrozmanitejších dopravných prostriedkov. Ale každý z nich je pre ľudstvo vlastne záhubou. Aj keď si to neuvedomujeme a zdá sa nám to nemožné. Ale…vezmite si napríklad auto – najrozšírenejší dopravný prostriedok. Obrovské množstvo otravných a znečisťujúcich látok, ktoré sa vďaka nim dostane do ovzdušia, sa nedá ani vyčísliť! Vďaka jedovatým plynom sa naša ozónová vrstva, naša jediná ochrana před priamym slnkom, neustále stenšuje a vytvára tzv. ozónovú dieru. Tá sposobuje mnohé vážne ochorenia, ktoré vedú ľudstvo do záhuby, zapríčiňuje úhyn rastlín a posun pásem. Okrem áut a iných dopravných prostriedkov, ktoré sa používajú jako suchozemské prostriedky na cestovanie, ponáme napríklad lode. Možno sa zdajú byť na prvý pohĺad neškodné, ale stav našich morí a oceánov hovorí niečo iné. Dokazom sú obrovské ropné škvrny, úhyn morských rastlín a živočíchov. Lietadlá tiež nie sú najbezpečnějšie prostriedky, ktoré člověk kedy vymyslel. Okrem škodlivých látok, ktoré vylučujú, je tu ešte jedna skutočnosť, ktorá sa nedá obísť ani v ostatných prípadoch: Čoraz viac ľudí umiera při dopravných nehodách na preťažených cestách, při leteckých nešťastiach alebo lodných katastrofách. No, a cesty! Siete ciest a diaľnic sa neustále rozširujú kvoli enormnému množstvu áut. Ľudia si neuvedomujú, alebo nechcú uvedomovať o koľko zelene prídu tým, že stavajú diaľnice a veľké parkovacie plochy. Rúbu sa lesy a planéta Zem musí bojovať proti rakovine pľuc. Teraz ľudstvo skúša nové možnosti. Stavia rakety, ktorými vie dosiahnuť obrovské rýchlosti a vzdialenosti. Myslí si azda, že pre záhubou ľudstva ho zachráni vesmír? No, je možné prežiť v cudzom svete, keď sme sa nedokázali spojiť na domácej pode?

     Niektorí ľudia, teda niektoré spoločenstvá ľudí, si už uvedomili, že s terajšou situáciou treba niečo urobiť. Snažia sa spojiť všetky krajiny sveta do jedného štátu s jednou hlavnou vládou. V tom prípade by bolo možné zabezpečiť svetový mier. Na svete je však množstvo rozličných sociálnych vrstiev, ktoré sa nikdy nemožu vyrovnať a jednotiť. Vždy budú na svete bohatí ľudia a ľudia bez majetku. Tieto dva extrémy je nemožné spojiť. Ľudstvo by muselo siahnuť na všetky svoje najskrytejšie možnosti, a tak sa sceliť. Na to však ešte nie je pripravené.

     “Člověk netvorí dějiny, ale ji nimi utváraný. Sme to, čím nás urobia. Jednoducho nás vhodia do vody a my musíme plávať. Málokedy nás pripravia na to, čo nám vmetú do cesty, jednoducho sa snažíme, čo najviac vieme.” Toto sú slová citované z knihy Dejiny a ľudia. Sú to slová vychádzajúce zo skúseností. Každý člověk má svoju minulosť, na ktorú je hrdý, alebo by na ňu čo najradšej zabudol. Ak nemáme úspešnú minulosť, to ešte neznamená, že nemožeme mať úspešnú budúcnosť. Naopak! O to by sme sa mali snažiť najviac. Mať úspešnú budúcnosť, vlastne, mať aspoň nejakú budúcnosť. Samozrejme, že si musíme brať mponaučenie z chýb, ktoré sme v minulosti urobili, ale nemožeme sa stať od nej závislí. Musíme sa od nej odpútať. Proste, keď zakopneme, musíme sa oprášiť a povedať si: “Fajn, bola to chaby, ale život ide ďalej a ja musím ísť s ním!” Musíme sa pokúsiť aj o to, čo sa nám na prvý pohľad zdá nemožné. Len tak dokážeme zachrániť ľudstvo. Nikto nemože vedieť, čoho všetkého je schopný dosiahnuť a pritom sa stačí len rozhodnúť a vytrvať. Stačí, keď začneme malými krokmi, malými skutkami, ktoré sa nám možno zdajú bezvýznamné, ale pre niekoho iného, nejakú blízku osobu, možu mať obrovský význam.

     Vezmime teda do hrsti odvahu a urobme prvý krok. Urobme prvý krok k lepšej budúcnosti celého ľudstva. Musíme prekonať aj nepekné zážitky, lebo len tak sa dostaneme na vrchol života. Možno práve tam nájdeme odpoveď na otázku: “Kam kráčaš ľudstvo?” No, najprv si každý jeden z nás musí vštepiť do pamäte tieto slová: “Nijaký pesimista nikdy neobjavil tajomstvo hviezd, nevyplával do neznámej krajiny, ani neotvoril pre ľudského ducha nové výšiny.”