Stereotyp

Prvá rana prichádza vždy ešte zrána,

lúč slnka vpáli pečať do mozgu,

prvú skazonosnú myšlienku.

S dúškom rannej kávy naplno sa rozlieva

horkosť bytia,

zamaľujem ňou ešte z včerajšieho večera

alkoholový dych.

Sedím za stolom,

a aby bol smútok naplnený až po okraje

môjho vesmíru,

čítam Plathovej výkriky hrôzy,

tie trúchlivé básne mŕtvej luny.

Myslím na ňu,

vidím ju, kde stromy šteklia vrcholkami

päty oblakov,

tam drieme jej zranená duša,

dotrhaná a hladná,

podobná tej mojej,

snažiac sa prekabátiť smrť

tým, že sa jej vyrovná,

sama ju pozve dnu.

Aha, to je môj odraz v mláke!

Dážď oplakáva svet.

Čas sedí na opačnom konci stola

smeje sa mi

akoby on všetko vedel,

akoby všetko liečil, chudák mizerný!

Deň volá moje meno,

pozná moje prezývky,

hádže mi ich na hlavu.

Keď sa konečne dovolám večera,

sadne si na mňa a bdie,

nespí, skladá nočné mory

z mojich snov.

Odlíčim zo seba všetky škvrny tohto dňa

a bledá líham si spať.

Keď o polnoci kvíli

mŕtve zvonenie zvona

pochopím celú pravdu:

Vesmír je chladný a tmavý,

len na to cez deň zabúdame.