Sen posledného Elfa.

Šedý plášť sa mihol lesom,

Tieňom zaleskol sa šíp

Smrť hrozí všetkým besom

Neprežije veru nik.

Srdce Lórienu, toť meno lesa,

nestráži však duch.

Tichý krok a oko Elfa,

kradmý pohyb víri vzduch.

I keď nie som elfí bard,

v prvých lúčoch rána,

pociťujem strach,

že zaniká nebeská krása.

Vidím jak hviezd jas

s úsvitom zaniká

i keď viem že prídu zas

srdce žiaľ mi preniká.

Hlboká tichá túžba po Hviezde,

Duša pokojom mi znie.

Viem že tam niekde je

Domov za ktorým sa mi cnie.

S hlbokým duše smútkom

Pohľadom hviezdy hľadím.

Úsvit slnečným jasom

Hlbokú ranu mi jatrí.

Túžba Elfov spanilých mi znie

na Západ za morom.

Kde hviezda jasne planie

Valinor mi je domovom.

Túžba hviezd jak túžba Elfov,

jedným byť a jedno byť

spoločne v tichu kozmu žiť

bez ľudských zverov

Striebrošedé lode

posádka s vlasmi zlatými.

Na Lunou osvetlenej vode.

Snáď plaviť sa budeme i my.

Posledná loď vyplávala

na západ i s mojim srdcom.

Túžba i bolesť ostáva

stávajúc sa mi vodcom.

Slnko mučí páli

Ja so strateným srdcom,

V skrytu lesa tíšiny

Zrak upieram k diali

V ústretí temna v ďalšej chvíli

So smútkom a blízkosťou jednej víly.