Posledný sonet
Na jeseň býva nečas. Strohý.
Keď svetlo do tmy vyústi.
Ani psa by von nepustil.
Lampášik
Možno sa nepominiem nastálo,
možno len obal na čas odložím.
Spočiniem na hodvábnej rohoži
(medzitým uzriem bájny Avalon)
... nech sa stane
čas ako plamienok ma viaže
nemôžem vystáť túto samotu
(naoko vedľa – predsa priamo tu)
a tvoje odmietavé paže
sila
má zmysel pre nezmysel
slovami strihá latku
pohľadom na stred
vyhládza letokruhy
spasiteľ
zvečeriava sa
len zvon si svedomito hudie
tú svoju, nanebovzatú
z oblohy
uhlíky
nemá je iba moja duša
telo si spieva rekviem
vytiahnem sexi čierne push up
smútok nech inde plesnivie
žena
vnútorný cyklus, neustále
sa opakujúce (vo mne)
ročné obdobia
chytíš ma za ruku keď sa
prvý
objavil sa náhle
trochu nečakane
ani som nedúfala
že sa stretneme
Vidina
Zrkadlo. Z odvrátenej strany
na dotyk. (Viac chladná ako živá. )
Ryba.
diamanty v prachu
do neba nabúrali vlaky
farebné balóny a medzi nimi
to množstvo klaunov, tváre
záchvevy v tôni
prosba
vystieram ruky k výšinám
jantár z môjho vnútra
nevychádza
jedným okom sledujem
doteraz
občas sa strácam, občas
hovorím zvláštnou rečou
primknutá k jedinému
na pravej strane
už navždy
dnes nemám chuť sa brániť
plamienky roztancujú
a zvíria chromú podstatu
kyvadlo sem, kyvadlo
sľub
ešte ho cítim, ešte mi bije
až nepochopiteľne rovnako
žiadny útlm, ani vzruch
dve neónové svetlá, motýľ
ako tu a teraz
naučil si ma vidieť vesmír
a všetky jeho čiastočky
sú dnes iba úlomkami
deravý, čierny kaleidoskop
na hranici
až navečer sa schúlim
do vlastného lona
cez dlhé komorné diela
švitorivých bláznov
na okraji
nie je nič predo mnou ani za mnou
iba ak - neistá fatamorgána
a jazdci na koňoch
odetí v dlhých bielych rúchach
doplávam
záchvevy slabnú. ústa
nemôžu prehovoriť
zhoreli všetky slová
uprostred tmy
poznanie
za oknami kvitnú muškáty
a leto
už asi nepríde
hrdlom mi steká
krv
obťažkaná davom,
myšlienkami
z cudzích tvárí, snov
zapaľujem posledné
Navzdory
Ľúbim Vás takým citom,
čo nemá páru na svete.
Slovami - krutý, zlý som.
Vravíte, že ma nechcete. (.
Si azda...
môj vysnívaný(. )
žabí princ(. )
v nocľahárni ticha
skúmaš moje sny
***
Nie je to sen čo nás opája.
V sade už dozreli jablká.
Márne však hlad (c)hladom zatĺkať.
Skúsme sa zahryznúť.
skôr než vykrvácam
nafúkam ti do dlaní
fialový piesok
v ústach pachuť paliny
rozširuje obzor
Slabnúcim dychom
Nezavrel - pred Hosťom -
do duše vrátka.
Život je chvíľami
fortuna. (Vratká. )
stratená niekde medzi
keď sa na teba pozriem
vidím
niečo iné než je namaľované
na plátne
Len tak nie
V čase keď saprvá rosa
ospanlivo dotkne rána
vstúpim -hoci nepozvaná
(na znak úcty celkom bosá)
Dozretá
Som ako ty a predsa nie som.
Kvietok bez tŕňa v bodľačí.
Možno sa niekomu zapáčim.
A akokoľvek čudne znie to
Amulet
Kráčam. Nik mi cestu neporadí.
Vedie chodník naspäť do Záhrady.
Korytnačím krokom.
Božská
Démoni v studni, takmer na dne,
zrkadlia temné obrazy.
Lákajú ma, nech do nich padnem.
Sľubujú dary, ľahkosť bytia.
immortalis
postavila som si zámok
z páperia
vietor ho však včera
nerozfúkol
monológ
na stene albatrosy
zakliate v úzkom ráme
spustili oponu
po toľkých predstaveniach
prečo vlčí mak v poli nehorí
spálila rokmi zanedbané medzery
medzi nádychmi
sánky sa podlamovali snáď z mlčania
snáď z úzkosti
celkom skutočná ilúzia
rozbrieždilo sa
ulice plnia tiene
zametači
pošliapaných snov
to čo je dávno predurčené
dnes vtáci kričia jeho meno
nad obzorom
sa do seba lámu priestory
kým lúče odtikávajú čas
poznáš to
keď sa do očí natíska smrť
ako jediné možné východisko
znovuzrodenia
zrazu vieš ktorou bránou prejsť
Strážca Slnka
Návštevy činí tajne. Vo sne.
Silu má v zlatých perutiach.
Nikoho vzlietnuť nenútia -
zakryjú vždy len neúnosné.
chvíľa je mrcha ktorá zanechá stopu
korálky padajú jedna po druhej
až na dno
kde vedomie hraničí s teóriou
o zázračných účinkoch farieb
Báseň
Mám zvláštne zaľúbenie. V básni.
A hoci neraz v srdci kopija -
predsa ma dennodenne opíja.
Aj keď jej vravím - nežiar, zhasni.
máj
v čase keď v bujnom sade
rozkvitnú čerešne
tieseň sa raz-dva nájde
a tú ja neznesiem
nebo je prázdne
cestu mi osvetľujú
iba plačúce volavky
zanechávajú po sebe
šedý smútok
prazvuk
v priestore medzi tebou
a sebou
niekde za stenou sa chveje
animálna struna
V predvečer (súkromnej) apokalypsy
Do rána vyblednú všetky tiene.
Zostane po nich len poznanie.
A aj to - vietor raz odvanie.
Ľahučko, jemne a nenútene
Stratený
Krajinou pustou, dávno vyľudnenou
prechádza tíško, smutne. (Tmavý tieň).
Kedysi tu žil horár. S krásnou ženou.
Svetlo
Všade je prítomný. V tráve aj v kameni.
Jasný lúč. Zo stredu smerom von pramení.
Po rokoch
Neistá. V rozpakoch. Pustila do vetra
srdce. Veď - nech sa len poriadne prevetrá.
Osudová
Dnes žiaria jasnejšie. Ináč než pred rokom.
Obloha zhorela. (V čase keď nastal zlom).
Opité zmysly
Opité zmysly. Vnímajú snáď nebo
ktoré je pred očami ukryté.
Pred svetom žiadnym svetlonosom nebol.
Pred sebou samým býval pokrytec.
SMRŤ
videla som smrť
bola taká sebaistá
len tak tam stála
začala som sa báť
žeravý ľad
vychutnávaš si
môj roztrhaný sen
zľahka si vyšumíš
pretečiešcez okraj
Iba
Maľuješ si obraz. Chýba už len rám.
Lenže - znenazdajky zmizol. (Kto vie kam.