Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seO tom, ktorý hrá na svedomie
Autor
Ragnar
O TOM, KTORÝ HRÁ NA SVEDOMIE
I.
Na samom kraji sveta... Ale veď svet nemá kraje; ani konce nemá. Je ako okrúhly, zaguľatený záhon trpezlivo vyčkávajúci na hospodára. Bujnie a rozrastá sa. A ak by aj nejaké kraje mal, boli by natoľko vzdialené - a stále by sa posúvali ďalej a ďalej - že ešte nikto nikdy na ne ani len nedohliadol. No dom pod päťstoročným dubom ako keby stál na samom kraji sveta. Nevied
la k nemu cesta. Ani len vyšliapaný chodníček. A ľudia v osade dávno zabudli, kedy naposledy čo i len počuli o obyvateľoch domu. Tá chalupa akoby sa im vytratila z pamäti. Len tu a tam, za teplých letných večerov, keď už bolo pokosené aj pohrabané a čerstvé seno napĺňalo padláše stodôl omamnou, ťažkou vôňou, len vtedy sa im zdalo, že z kopcov, kde stál dom pod päťstoročným dubom, sa nesie divá pieseň. Tmavé, hebké tóny sa striedali s ostrými, roztancovanými melódiami. Vo zvonivom virvare raz zneli ako smiech, ako blyšťanie tisícky trblietavých kryštálikov prelievajúcich sa z jednej dlane do druhej, inokedy kvílili ako plač, nárek stareny, či ako tiché zúfalstvo matky, čo stratila dieťa.Ale nikto z osady sa nepýtal, odkiaľ sa nesie táto pieseň, nikto neskúmal, kto je tým hráčom, nikto nečakal, že sa ani mlynské koleso mnohokrát nezakrúti a už budú musieť ľudia z osady prijať do svojich životov toho, ktorý za teplých letných večerov vnáša nepokoj do beztak ubolených duší.
II.
Na schodíku pred rozbitými dvera
mi drieme strakatá mačka. Pozrie na mňa, lenivo sa zdvihne. Zamraučí. Pomaly, pomaly sa mi obtrie koldokola okolo nôh. Vykročím. Mačka ide chvíľu so mnou, potom zmizne za bráničkou. Starý vinohradnícky dom. Rozpukaná omietka, no stále ešte biela. Odchádzam. Nechávam za sebou posledné domy tejto dediny. A slnko, nemý divák, ide si odpočinúť za kučeravý mrak. Šumí svet. Niekedy hučí, kričí, dokonca kvíli, no teraz šumí.Po ceste tu a tam prejde chodec. Každým krokom pribúda v prachu jedna šľapaj. Šľapaj od starej zaprášenej topánky s vydratou podošvou. Cez plecia mám prehodený kabát. Lenivý, ospanlivý deň. Deň ako tá mačka. Aj také musia byť. Ruženec šľapají dlhý dvadsaťpäť rokov. Áno, už je to štvrť storočia, čo som opustil svoj dom.
Kráčajúc uberal som sa svetom - len tak. Tu a tam som sa pristavil s ľuďmi, posedel pred ich domami zvedavý, ako žijú, čo ich zamestnáva. Stával som poblíž kostola a hrával na píšťale a oni mi hádzali do klobúka tie čudné pliešky, za ktoré sa dal vymeniť chlieb i víno. Zvlášt
ne to ich víno, rozväzoval sa im pri ňom jazyk a oni rozprávali. Rozprávali o žatve, oraní, o pílení na novom gátri, o zlej žene a hlúpom susedovi. A ja som načúval, načúval, slová do mňa vsakovali spolu s iskrivým, radostným mokom. A to, čo som počul, všetky tie drobné potešenia i žiale, tvrdé slová i zriedkavé rozochvenia, všetko toto zaznelo mojou dvojačkou, píšťalou s dvoma hlasmi.A ľudia počúvali a počúvali - a niektorí nechceli počuť. Zrýchlili krok, odvrátili zrak. Tým, čo sa pristavili, čo na okamih počúvali, tým som bol vďačný. No tých druhých, ľudí utekajúcich a odvracajúcich zrak, tých som mal rád. Vlastne kvôli nim som pol života strávil v prachu ciest.
III.
Kto si? Hráč na píšťalu. Odkiaľ si prišiel? Ukázal som smerom k slnku vykúkajúcemu spoza vrchu. Čo tu chceš? Len kráčať a hrať a zas kráčať ďalej. Prečo nás nenecháš na pokoji?
Prečo nás nenecháš na pokoji? Kopli mi do klobúka a píšťalu zlomili na tvári. Vykročil som smerom k nim, no slová zamrzli pred bránami uší. Roztvoril som dlane a tie boli zranené. Trpkosť mi stisla pery. Sklonil som hlavu, otočil sa a kráčal do vrchov. Tam, kde som tušil dom pod päťstoročným dubom.