Ivan

IVAN

I.

"Nie, pán inžinier, to zadanie neprekreslím!" Zdvihol som sa od pauzáku a pozrel na asistenta. Zdalo sa mi, že zneistel. "Ako prosím?"

"Nemienim robiť zbytočnú robotu. Viete, že lenivý nie som. Ale toto," ďobol som prstom na výkres, "toto odznova rysovať nebudem."

"Tak teda dovidenia. Vezmite si index."

Buchol som dverami.

"Ale, ale, pán kolega, čo sa to s vami deje? Odpovedali ste výborne, ale nemôžem vám zapísať známku. A navyše, pán inžinier Sťaheľ sa na vás sťažoval," pomaly riekol bielovlasý starček. Sťaheľ sa sťažoval... Nech sa odsťahuje, bude pokoj. Na Benického by som nevyletel, ale tohto som mal za semester plné zuby. A teraz kvôli nemu asi vyletím zo školy. Sťaheľ sa postará, aby mi ten zápočet nedali - ani teraz, ani v opravnom termíne, nikdy.

No prosím. Pre svojvoľné zanechanie štúdia vylúčený zo Strojníckej fakulty Slovenskej technickej univerzity. Už sa teším na vojnu.

II.

Čakal som na ňu pred budovou internátu. Nechcel som sa dohadovať s vrátničkou alebo vychovávateľom. Je to ostatne jej vec, s kým trávi svoje voľno. Len nech je načas naspäť.

Mária bola také nenápadné dievčatko. Ani príliš vysoká, ani malá. Vlasy nemala ani dlhé, ani veľmi krátke. A celkove nebola krásavica, ale ani by sa nedalo povedať, že nie je pekná. Takmer by si ju ani nebolo možné všimnúť. Ani si nepamätám na naše prvé stretnutie. Asi som sa rozprával s niektorou jej spolužiačkou a občas môj pohľad prekĺzol aj na ňu. Potom sa opýtala, ako sa ide tuším do Balogu a ako je to ďaleko a odišla. Potom sme sa videli ešte niekoľkokrát. Nosila dlhé sivé sukne a vlasy si skoro zbytočne zväzovala do miniatúrneho chvosta. Mala živý, ale trochu bojazlivý pohľad. Keď sa aj na mňa pozrela, preletela mi skúmavo pohľadom po tvári, ale očiam sa vyhla. Akoby nechcela riskovať priame stretnutie. Zbytočne, vtedy som ju mal na háku. Cítil som na jazyku prach zo strusky, ostávalo vo mne teplo vysokej pece a jediné, čo sa mi chcelo, bolo zvaliť sa na posteľ a zabudnúť na celý svet.

Na prvé rande si tiež bohvieako nespomínam. Pozval som ju na šálku čaju do Slovanu a ani neviem prečo, ale začal som jej vykladať z kariet. Nosil som vo vrecku na košeli sadu kariet, v ktorej ich zopár chýbalo. Boli už zažltnuté, lebo som s nimi donekonečna hral tú istú hru. Nehodili sa na nič, iba na veštenie. Raz to bola recesia, inokedy spomienka na dávnu bitku, po ktorej mi tieto karty ostali. Ani raz som sa však nepokúsil pomocou nich zbaliť nejakú babu. Tamten večer tiež nebol výnimkou. Ona to však zhltla aj s navijakom, ktorý si ale musela doniesť sama. Zrazu som bol chytený. Jednoducho, prosto, ako školák. Rozprávala mi o kadečom, netuším, o čom všetkom. Bolo toho požehnane. Počúval som jej hlas. Mala ho hladký, tmavý. Kĺzal som sa po ňom a skúšal ho nerušiť. Chvíľu som nevedel nájsť správny interval, dokopy to znelo dosť falošne. Ale potom som skúsil kvartu a bolo to zaujímavé. Nasadila voľný, pomalší rytmus, ktorý sa mi sledoval dosť ťažko, ale po čase sa nám začalo dariť. Z plynúceho času ostali len útržky. Tu a tam zasvietilo v oknách svetlo od prechádzajúceho auta. A občas som mal pocit, akoby sa jej vo veľkých tmavých kukadlách zjavila slza. Bolo mi clivo a jej asi tiež.

III.

Úplne zničený som sa zvalil na lavičku bratislavskej stanice. Stopoval som hladný cez pol Európy, zaprášený, s poslednou cigou v škatuľke, už úplne poslednou, rozhodol som sa. Pokrkvanú škatuľku som vybral z vrecka a rozlúčil sa s ňou totálne vyšťaveným pohľadom. Choď do riti. Zatvárali sa mi oči. Plával som do bezodna.

Len tak to so mnou trhlo. Vlak do Zvolena... Batoh, sveter, dlhé kroky. Miznúca stanica a opäť tupý spánok. Ešte som zabručal na pozdrav konduktorovi, keď sa za ním zaklapli dvere. Mária bola vysoko vo vrchoch a ja som padal do bezvedomia vo vlaku, ktorý sa vliekol celou širokou rovinou. Roboši z roviny miešali slovenčinu s maďarčinou a hoci aj oni vyzerali uťahaní, hlučne sa bavili a každé ich slovo voňalo ovocnou šťavou, ostrou paprikou a motorovým olejom. Chlapi, ktorí sa na víkend vracali na svoje záhrady. Raz som sa viezol s dvomi odkiaľsi od Levíc, niesli so sebou obrovský demižón chutného, ľahkého vína a tak som sa bavil s nimi. A hoci som sa cítil ako hrdý Horehronec, aj tak som chytal ich smiešny prízvuk. Rozumeli sme si skvele.

Spomienka na mojich vinohradníkov ma načisto prebudila. Za Kozárovcami začínali vrchy. Nesmelo, ale predsa. Vovalil sa do kupé taký smiešne zarastený chlap, fúzy mu rástli odvšadiaľ, len nie, odkiaľ treba. Niečo strašne učene mlel a blýskal pri tom okuliarmi. Mal som chuť mu jednu zavesiť, začal točiť o menšinách a pekne sa pri tom vyfarbil. Zrazu som mal plné zuby môjho začmudeného Horehronia, hanbil som sa za Poľanu aj Vepor, nenávidel záhradku Pliešovskej kotliny aj lazníkov z Javoria. Just som sa cítil ako zemepán Praskóczy odušu mondokujúci s krčmárom Weissmannom.

IV.

Vo Zvolene bola tma ako v rohu. Mal som dve možnosti - ísť Pomiaslom a potom po hrebeni, alebo skúsiť Sáskou. Chcel som Máriu prekvapiť hneď ráno, vyliezť na strom, pod ktorým spala, začať kukať, kuvikať a húkať, a ak by sa ani tak nezobudila, tak jej hodiť na spacák pár nezrelých orechov. Pravda, ešte som sa nevyštveral ani len hore na samotu.

"Dobrý večer prajem, ako sa odťuľ dostanem do Sáskej?" pýtam sa dopíjajúcich chlapov pri malom stánku. Dedina je pustá.

"Teraz chceš ísť hore?" pozrie sa na mňa ten triezvejší. "Čo si sa...?!"

"Zablúdiš, až hen tam na Lešť gu vojakom," staral sa.

"Ujčok, a hore do Zaježovej?" nedal som sa.

"To si mau skorej dojsť, Zaježoväni už všecia odišli."

"Nahaj ho, nak si ide!" zastaral sa ten opitejší.

"Ako ho mán nahať?"

"Ujčok, len mi povedzte, ja sa nestratím. Hore ma čakajú."

"Ty si od inžiniera?"

"Hej..."

"Nikam nepôjdeš, u ňa v robote prespíš."

"Ale veď ho nahaj, nak si ide!"

"Gu mne pôjde, tam sa na kanapi vychrápe, ráno ho pošlen hore, za svetla."

Bolo rozhodnuté. Ujčok ma vzal do preplnenej miestnosti, bolo leto, ale tam akoby sa ešte aj kúrilo a bol tam čudný pach. Ale stála tam stará kanapa s prehodeným prešivákom. poďakoval som neznámemu. zavreli sa dvere. Počul som už len kroky dolu schodmi a zabuchnutie vchodových dverí. Obzeral som sa. Ujčok asi slúži na ústredni či čo, celé to tam bolo prepchaté obrovskými plechovými skriňami a bola tam kopa merákov a iného elektrikárskeho haraburdia. Cez vetracie škáry na plechoch presvitali rozžiarené elektrónky. Tak teda inžinier... To je hádam nejaký čarodejník či čo, pomotal hlavu Márii, poslúchajú ho tunajší a vďaka nemu mám teraz kde prespať... Svätý inžinier - samotár, patrón Javoria! Pozrel som do kúta a myslel som, že sa mi sníva. Obrovský, bruchatý demižón. Privoniam, čo je to zač. Aha, hruška. Prvotriedna. Laznícka. No nič, v okruhu pôsobenia svätého inžiniera sa nekradne. Ale privoňať si hádam môžem.

V.

Stál som na hrebeni v širokých gatiach a vyšívanej plátenej košeli, nohy bosé. Prvé, čo som po vyštveraní sa hore na samotu urobil, bolo oslobodenie sa od topánok a zaprášených mestských hábov. Vzal som si kosu a až potom prišlo na rad pohľadať Máriu. Máriu vo vyšívanej sukni a s mašľou vo vlasoch. A s drevenými hrabľami.

Stál som na hrebeni a prikladal si k ústam fujaru. Prvýkrát v živote. Akoby som držal okolo pása mladú devu a prvýkrát ochutnal jej pery. Pomaly som fúkol do náustka. Ozval sa tmavý tón. A mocne. Hlas nástroja poskočil. Akoby dievka zvýskla pri tanci. Snažil som sa chytiť známu cifru, tisíckrát obohranú, no predsa vždy inú. Znela rozpačito, nakrivo, akoby zabudla na svoje pokračovanie. Oploštená, chudobná, strapatá ako odvrhnutá nevesta. Ale živá. Skúsil som znova. A zas. Dlho, zádumčivo. A rezko, ale nie menej clivo. Fujara je už asi taká. Ako keď sa zahľadíš na víchricou pováľanú horu. Opíjaš sa zvukom, vietor ti fičí v ušiach, opiera sa do širokých rukávov, trepe nimi, no ty si tam len stojíš, objímaš bazový driek, čaruješ na troch dierkach a vpíjaš sa do samoty.

VI.

Buchot, hluk, rámus. Pekelná horúčava. Odpichovanie vysokej pece. Jedno zaváhanie, chybný pohyb a... Pekelné sústredenie. V pekle ani iné nemôže byť. Oddych. A ďalšia robota, žeravý kov sa vpaľuje do vedomia. A v ústach chuť strusky. Teplo v unavených svaloch. Choď, choď het odo mňa, nechaj ma na pokoji. Zalievam ho chladným mliekom. Pozerám na Máriu. So smutným pohľadom odkrajuje z makovníka. "Ty ma už nemáš rád, čo?"

"Netáraj, Mária, som len strašne uťahaný," pozerám na ňu ďalej, ale myšlienky mám opäť pri železe a horúčave.

"Čo je s tebou? Si posledné týždne..." Vzdychla si. Podráždilo ma to.

"Akýže som posledné týždne? Robím od rána do noci, nemám nárok byť uťahaný?"

"Nekrič na mňa. Povedz, že ma nemôžeš ani cítiť a ja si vezmem veci a pôjdem."

"Zas začínaš?"

"Ako zas? Odkedy si bol za mnou hore, nie je s tebou žiadna reč. Pýtam sa ťa, už ma neľúbiš?"

"Ale choď," zobral som jej ruky do svojich. Pozrel som sa jej do očí. Ako vo filme.

"Marika, nie, ty sa dáko meníš, stále nariekaš, spomínaš mi kopačky, čo je s tebou?" Zobral som ju do chodbičky. "Čo ťa trápi?"

Cítil som jej dych. Hrudník sa jej rýchlo dvíhal, chcela mi asi čosi povedať, ale potom sa upokojila a ostala ticho. "Marika, som stále s tebou, si pre mňa najkrajšia na svete, ľúbim ťa, neboj sa toľko. Naozaj teraz bývam unavený, navyše sa bojím, čo je s tebou..." Pozeral som jej cez oči kamsi do diaľky. Prechádzala mnou horúčava, bolo to z vysokej pece. Chcel som ju zohriať, nech sa nebojí, ale pripadal som si ako stroj, ako mikrovlnka. Ona sa naozaj utíšila, dokonca som mal pocit, že sa usmiala. Moja ruka jej pohladila vlasy. Pery ju pobozkali, druhá ruka ju pritiahla tesnejšie. Zhlboka sa nadýchla, asi prvý raz v živote. Vykrútila sa mi.

"Idem, je neskoro."

VII.

Igor, ktorého dolu v dedine volali Inžinier, sa pomaly priblížil k hrajúcemu chlapovi. Nechcel ho vyrušiť, preto si zastal iba opodiaľ. Oprel sa o mocný dub. Pod dlaňami cítil drsnú, hlboko zbrázdenú kôru. zatvoril oči. Peter hral a celou dolinou sa niesla známa cifra. Chvíľu zápasila s vetrom, potom si ju vietor vyvolil za spojenca. Igor si vzdychol. Spomenul si na zimu a na huk víchra v kochu. V jeho poryvoch vznikla pieseň, ktorú pastieri z týchto vrchov premenili na svojský trilok na fujare. Sťažka si vzdychol. Hej, zima, mrazy, veľa snehu, z domca pod Duklou do škole v susednej dedine sa často ani nedostal... Napriek tomu sa mu podarilo ísť na štúdiá do veľkého mesta.

Prešiel kus sveta, kým zakotvil na tejto samote. Čítal, diskutoval, liezol po horách, no najradšej sa len pomaličky túlal lesmi a lúkami, potichu sedával na okraji rúbaniska, pozoroval svet a ten sa mu postupne začal prihovárať. A začal volať o pomoc. Z diskusií sa stali hádky. Igor sa snažil presviedčať, učiť. Sám sa ešte necítil celkom pripravený, ale mocné tušenie sa dralo von. Chodil na prednášky, čítal ešte viac a snažil sa nasať čo najviac poznatkov, ktoré by podporili jeho tušenie.

Peter hral a už sa zdalo, že fujara vyspievala všetky tóny, čo sa do nej vmestili, ale kde - bola nevyčerpateľná. Donekonečna hľadal nové a nové odpovede na otázky, ktoré mu kládla hora. Zdalo sa mu, že sa sťažuje, narieka, inokedy zas mocným hukom káže a velí všetkým horským duchom a tí poslúchajú na slovo. Skúpa, drsná, tichá, štedrá, láskavá, divá - to je hora, ktorá sa im, Petrovi aj Igorovi stala domovom. Keď kráča chodec po úzkom chodníku, stúpa stále vyššie oproti stuhe potoka, už tuší za pásom stromov vrchol, tak to len široká lúka zdraví príchodzieho a víta ho osada piatich domcov okolo vyrezávaného kríža. A v jednom z tých domcov, do ktorých netrafí hluka ani elektrina, býva Igor - inžinier. Obklopený knihami, mrakmi a jabloňami čaká na rozbresk, aby aj on mohol vziať do rúk kosu a osličku ponorenú do vody z horskej studne. Kým rosa oschne, bude mať opäť kus lúky pokosený. Potom si prehodí cez plece starý ošúchaný batoh a vyberie sa do susedov, na samotu, kde do čakajú priatelia. Peter, Ivan a ostatní. Dnes sa bude piecť chlieb.