pán Radlinský

pán Radlinský

           Kráčal som po moste a v diaľke na jeho konci som zazrel malú starenku, ktorá tam stála s otrhanými šatami a akoby na povel trpezlivo naťahovala ruky  k okoloidúcim ľuďom, aby si takto vyžobrala aspoň na kúsok chleba. Blížil som sa k nej a pozoroval, že hoci tam tá starena stála už dosť dlho, pretože práve bola zima a ona bolá celá zafúkaná od napadaného snehu, nemala v ruke takmer nič. I ja som prešiel vôkol nej a nepozrel jej pritom ani do tváre. Vtom na moje svedomie opäť vrátilo a vysypal som tej starej žene do roztrhanej rukavice plný obsah mojej peňaženky, v ktorej som mal menšiu sumu v drobných. Jej oči sa zmenili a na okamih som v nich uvidel seba. Iného a krajšieho. Videl som ohne horieť na neznámom mieste, ktoré neviem kto zapálil, ale ktoré nevyhasnú.                                          Pobral som sa na prednášku, aby som nič nezmeškal, hoci som v tieto dni nebadane trúsil vôkol seba neistotu a malú nádej. Jednoducho sa voči mne nakopilo mnoho zlej energie, ktorú som nemohol zo seba vydať. Takto som premýšľal cestou do domu, ktorý bol v meste preslávený ako -Zelený dom. Neviem síce prečo, no vraj bol kedysi natretý na zeleno, ešte počas vojny, teraz vyzeral skôr ako nejaké sídlo biskupa, či pápeža. Bol krásny. Vstúpil som do dverí a pobral sa hore schodmi. Všade bola voda z roztápajúceho sa snehu, a hukot a vrava z okolitých dverí na mňa nepríjemne pôsobili. V prednáškárni bolo mnoho ľudí, boli tam deti, mladé páriky i starší ľudia, ktorí si sem vyrazili azda z dlhej chvíle. Ja som prišiel sám, vždy som chodieval všade sám, hoci som z toho nemal dobrý pocit. Sála sa zapĺňala ľuďmi a ja som si našiel pohodlné miestečko v ľavom hornom rohu v blízkosti obrovskej palmy, ktorá bola takmer na smrť vyschnutá. Ulútostilo sa mi jej a vtedy som si spomenul na starenku, čo akiste už ani nevládze stáť v tom snehu a mráz jej zodiera iste už i dušu. Ako som tak premýšľal dvere sa otvorili a vstúpil profesor Radlinský, bol to vysoký, chudý astét, vážil naozaj málo a keď kráčal celá jeho postava sa prehýbala a akoby sa krútil vôkol vlastnej osi. Mal nakrátko ostrihané, vždy upravené vlasy, ostrý nos, vysoké čelo a takmer uhrančivý pohľad. Bradu, ani strnisko nenosil, na jeho tvári akoby sa odrážala časť sveta. Miestami mi pripadala hladká ako ľad a podchvíľou sa zmenila na vráskavú kožu vysychajúceho stromu. Nosil vždy to isté oblečenie. Dlhé nohavice a košeľu. Či bola zima, či jeseň, akiste mu to bolo jedno. Pozdravil sa a začal svoju prednášku, dnes na tému - Paralýza, alebo ovládnutie svojho minulého Ja. Zaujalo ma to, vlastne len kvôli tomu som tam vtedy sedel, inak by som asi bol doma, či v čajovni a popíjal blahodarnú tekutinu, pri čítaní duchaplného románu. Ale toto ma zaujalo.  Profesora Radlinského som poznal ako čudáka. Nemal ženu ani  deti a bol zvyčajne mrzutý. Veľmi mi pripomínal mňa samého v budúcnosti. Nie že by som nechcel mať deti, no jeho vzťah k ľuďom bol príliš obozretný na to, aby k nim akosi veľmi patril. Radlinský vravel o tom, ako sa človek môže zbaviť svojej predtuchy z niečoho zlého premýšľaním a vyvodzovaním dôsledkov z iných situácií. Spočiatku som zíval od nudy, no keď prišla reč na minulé životy, zbystril som zrak a pozoroval Radlinského ako jednoliato mu znel hlas v jeho hrdle a pri tejto téme, pri týchto slovách,  takmer ani nedýchal. Čudný človek - pomyslel som si v duchu, no pritom som nespúšťal z neho oči. Jeho reč bola veľmi živá. V zásade mal v mnohých veciach pravdu, no v jednej som mu musel odporovať. Vravel, že človek vždy / aj keď mal predtým mnoho iných životov / žije naplno iba tento svoj terajší život. Radlinský si zrazu sadol a nastalo ticho. Dal nám čas na ozázky , no žiaden človek sa na nič nepýtal. Akiste bol z toho smutný, pretože táto téma ho veľmi zaujímala. Hocičo iné by tiež predniesol s rovnakou ľahkosťou, a rovnako plynule by mu odchádzal hlas z úst, ale bolo by to bez ducha. Téma tejto prednášky ho povznášala. I preto zosmutnel, keď sa nikto na nič nepýtal. Posedenie sa skončilo a ja som opustil tiež svoj kút so spomienkami na starú palmu a ukonanú starenku na zasneženom moste. Pobral som sa domov. Na námestí som mal prenajatú malú izbietku, do ktorej som si takmer nikoho nevodil, hoci som mal dosť možností. Strážil som si svoju samotu ako nejaký poklad, ktorý je bez lesku. Zažal som svetlo a vzápätí som ho zahasol a narýchlo som zapálil pár sviečok, ktoré som si nakúpil do hojnej zásoby. V izbe bolo dusno, tak som otvoril okno a začal premýšľať o Radlinského slovách i o tom, že človek vždy žije naplno len jeden jeho život a minulé mu akosi upadajú do spomienok a nevedomosti. Hodil som sa na posteľ a rozplakal som sa. Plakal som nad neuváženosťou toho prítomného sveta, že on nám dáva všetko dobré i zlé bez toho aby sa nás pýtal, či to chceme, alebo nechceme prijať. Nevidel som sa v tejto dobe, nevidel som budúcnosť ani prítomnosť. Mnohokrát som sa modlil k Bohu, nech mi dá aspoň akési maličké znamenie, trochu nehy, trochu svetla do mojich očí, aby som vedel, že ešte tu mám prečo ostať a na niečo čakám. Lenže nič také sa nekonalo a ja som mal v tú chvíľu chuť sa zabiť. Neurobil som to, hoci som v minulosti mal podrobne rozpracované scenáre mojej smrti a dôsledkov z nej. Ako sa pri mojom hrobe zhromaždia všetci trúchliaci a pozostalí, rodina a to málo priateľov, čo som mal. Pospomínajú, poplačú, zabedákajú a koniec. Človeka zakopú do zeme, odkiaľ niet úniku. Len jedinej veci som sa veľmi bál. Znovuoživenia v hrobe. Nechcel som to zažiť, ale predsa sa v tom skrývalo niečo veľké. Človek je v živote odsúdený na mnoho ciest. Ciest ľavých i pravých a môže si vybrať, hoci nikdy nevie, ktorá je správna. Môže urobiť chybu a skončiť v tom istom hrobe ako ja, ešte rýchlejšie než by stihol povedať-Amen. Lenže ja by som nemal iné východisko. Nemusel by som rátať a rozkladať svoje sily na množstvo rozhodnutí, ktorými by som za čas opovrhol, a ktoré by mi neboli po istom čase k ničomu. V mojom prípade by to bolo iba jedno. Vedieť zomrieť. Sústredil by som všetky svoje sily len do jedného. Ostať v rakve. Nie dostať sa z nej von, pretože to je nemožné, tak radšej by som premýšľal nad tým, čo som nestihol urobiť, aký som bol, ale najviac, čím budem po smrti?          
Takto som premýšľal až vietor zhodil sviečky zo stolíka a na dlážke mi ostal nepríjemný čierny fľak. V tú noc som nemohol zaspať. Zhováral som sa sám so sebou a v spomienkach a v snoch, som si predstavoval Radlinského, čo by asi urobil v mojej situácii. Ak by sa ocitol za živa v hrobe. O čom by premýšľal? Akoby sa asi tváril? Bolo mi to ale jedno a ani neviem ako som zaspal. Keďže som nemal peniaze, musel som si zarábať na svoj chlebík jedinou vecou, čím som vedel. Písaním. Písal som o mnohých veciach, hlavne o ľuďoch, zvieratách a prírode, pretože tieto témy boli vo mne a ja som sa im nebránil.V tom čase som napísal jeden článok o minulých životoch a rozhodol som sa, že ho ukážem Radlinskému.Pozbieral som sa z môjho príbytku a vykročil do zimnej ulice plnej havranov, poletujúceho snehu a sychravého vetra. Vedel som, kde starec býva. Mal pekný domček na druhom konci mesta na opustenom vŕšku, možno i preto k nemu tak ľudia málo chodievali, hoci bol na pohľad sympatický, bol iný ako väčšina a preto sa akosi báľ ľudí. Bol to vyslovený odľud. Potkýnajúc sa o snehové záveje, ktoré cez noc na uliciach vyrástli, som sa cez celé mesto takmer doplazil k jeho domu. Bol to starý , úhľadný domček, na prvý pohľad vyzeral stiesnene. Pripomínal mi staré domy ešte pred vojnou, s veľkými strechami a ešte väčšími záhradami vôkol nich. Otvoril som starú vŕzgajúcu bránku a pobral sa zľadovateným chodníkom priamo ku vchodovým dverám. Radlinský bol akiste doma, pretože na poschodí bolo otvorené okno a počul som hrať Bacha. Bacha zbožňoval. Vedel som o ňom vcelku dosť, raz som o ňom čítal jeden starší rozhovor v akýchsi bezvýznamných novinách, tam ho označili prívlastkom - Ochranca životov-. Nebolo mi to po vôli, lebo som vedel, že tento slogan sa k nemu vôbec nehodí. Rázne som zabúchal na dvere a prišla mi po krátkej chvíli otvoriť malá šedivá starenka. Sprvu som sa takmer preľakol, no bola to tá istá žena akú som videl včera na moste a dal jej za hrsť drobných. Nič nevravela. Pozerala. Ale ako! Ostro a dômyselne si ma skúmala a zdalo sa mi, že ma spoznala. Vedela o mne, no nepovedala nič. Pýtal som sa sám seba ako je to možné, že táto žena žije v takom luxusnom dome a chodí žobrať na most v snehu a mraze? Radlinský ma prijal s údivom, a nemohol neskryť svoje rozčarovanie. Akiste nebol zvyknutý na návštevy. A iste nebol veľmi rád, keď som ho prerušil v jeho hraní.
-"Dobrý deň pán Radlinský. Mal som cestu náhodou okolo a včera som bol na Vašej prednáške, tak som si povedal, že skúsim šťastie a porozprávam sa s Vami"-začal som trápne rozhovor. Neodpovedal, len na mňa ticho hľadel a v jeho očiach som vycítil niečo pre mňa vzdialené, ale i blízke, tak blízke, že som po tom mohol, siahnuť, no bolo to zatiaľ neprenosné. Neuveriteľne zvláštny človek tento Radlinský, ani ma neprivíta - pomyslel som si a nevedel som ako sa mám zatváriť. Profesor odrazu zvážnel a začal sa o mňa zaujímať, prikázal starenke priniesť čaj s medom a chlebíčky a sadli sme si do veľmi mäkkých kresiel, ktoré Radlinský zbieral. Mal záľubu zbierať kreslá. Boli ch po celom dome stovky: malé, hodvábne, prútené, drevené. A začal sa rozhovor, na aký sa dodnes živo pamätám, a nikdy naň nezabudnem.
"Takže Vy ste za mnou prišli v čom, ak sa smiem spýtať pán...?"-"Romanov. Michal Romanov"-povedal som rýchlo a vzápätí i zahanbene, že som sa mu nepredstavil. -" Chcem Vám iba povedať, že Vaša včerajšia prednáška o minulých životoch na mňa mocne zapôsobila a ste veľmi učený človek, na ktorého sa vzniesla vlna obdivu a chvál..."-" Ale i vlna pohŕdania a trápností"-skočil mi do reči Radlinský a voľne sa usadil v kresle. " Netvrdím opak pán Radlinský, ale mohli by ste mi povedať, prečo ste vraveli, že prítomný život treba žiť naplno a tie minulé nechávať v úzadí? Čo ak človek nechce žiť prítomnosť, ale minulosť, čo ak jeho minulosť je lepšia od dneška a chce sa k nej vrátiť? Nebolo by azda múdrejšie žiť minulosť, keď nás to napĺňa a oduševňuje?" Profesor mohutne vstal z kresla a začal sa prechádzať po izbe. Bol zaskočený mojou otázkou a nevdojak sa tváril, že ho zaujíma všeličo iné, len nie moja otázka. Zrazu sa mi pozrel do očí a povedal -" Minulosť je závislá od prítomna,od času, ktorý chceme stráviť tu. Tu na zemi. Minulosť sú oblaky, lebo ak sa na nich pozrieme sú tam, ale ak sa pozrieme za chvíľu, zmiznú. To je minulosť. Tvoj život je veľmi ťažký a pritom tak prázdny. Si oblak, ktorý ja hnaný silným vetrom a nezastaví ho už nič v odviatí do minulosti. Preto sa tak ponáhľaš od prítomna do Tvojho sveta. Ale ja som vravel, že život treba žiť teraz a naplno pokiaľ sa to len dá, lebo nič dopredu nevieme, nič si neplánujeme a odrazu príde veľká búrka. Stromy sa budú ohýňať pod vetrom a voda z oblohy zaplní celú zem. Toto je prítomnosť, toto sa deje. Nikdy na to nezabudni, chlapče." Teraz som videl na jeho tvári chvenie. Každú sval a mimika jeho pohľadu naznačovala, že tento človek máva vízie, vidí veci, ktoré sa nedajú postrehnúť voľným okom a pamätá si budúcnosť! Je to možné, aby si niekto pamätal budúcnosť? Pokojne som sa ho spýtal-" Pán profesor, stále ste mi ale neodpovedali na moju otázku..."-"Pán Romanov, veríte v minulé životy?"-spýtal sa vzrušene Radlinský. "Prirodzene"- povedal som so zanietením a stále sledoval starca ako sa začína vznášať, stále viac a viac sa podobal na toho človeka na prednáške. Radlinský menil podoby. Keď som sa do neho zahľadel v našom mlčaní, videl som svoju mladosť v minulosti a svoju detskú naivitu, svoje detské roky, videl som všetko. Seba a jeho v jednej podobe. Raaadliiiiinskýý..... Hučalo mi v hlave a z vytrženia ma vytrhol až jeho mohutný, no pritom pokojný hlas-" Ste svoj osud pán Romanov, mnoho ľudí za mnou chodí iba preto, lebo nepoznajú minulosť, nepoznajú svoj osud. Ani Vy, ho nepoznáte, ani nemusíte- Vy ho žijete."-profesor sa pri týchto slovách triasol od pokoja. Bol mier. Vyzeral ako Mier. Bol duša vyletená z tela. Ja som ho videl. Ale takéhoto, ešte nikdy. S námahou som zo seba vysúkal vetu -"Prepáčte pane, už budem musieť odísť, trochu ma tento rozhovor vyčerpal, môžem sa u Vás staviť tak zajtra navečer?"-spýtal som sa ho celý spotený. "Samozrejme, pán Romanov, kedykoľvek sa Vám bude žiadať a budete mať cestu okolo." -dodal profesor a ja som bol vďačne rád, keď som opäť pocítil v svojich pľúcach čerstvý, mrazivý vzduch a pritom som videl ako sa na mňa Radlinský so záujmom spoza okna pozerá. Zaumienil som si, že dlhšie sa na prednáške neukážem i keby bola akokoľvek zaujímavá. Tento človek je celý Vesmír. Vie ešte viac ako som si myslel, no vedel by zabíjať pohľadom. Pocítil som, že musím prísť na iné myšlienky a takmer som sa vrútil do hostinca plného štipľavého cigaretového dymu, ktorý neznášam a ešte horšieho zápachu od alkoholu. Necítil som sa tu vôbec dobre, ale práve toto som teraz potreboval. Musel som byť v zlom prostredí, aby som sa aspoň čiastočne odbremenil od svojich zážitkov z rozhovoru s profesorom. Zrazu som si uvedomil, že som tak sám. Prečo? Veď to chcem zmeniť! Poobzeral som sa po krčme, aby som našiel niekoho, ku komu by som si mohol prisadnúť, či mu len zaplatiť pohár vína a dozvedieť sa niečo zo sveta i od takýchto ľudí. Vždy som pohŕdal takýmito ľuďmi a hoci som na to nemal vážnejšie dôvody, neznášal som ich. Nemal som rád povrchnosť. Veď v krčme sa najlepšie ukazuje sila človeka. Keď nie je pri sebe, len pije a pije, leje do seba otrávenú vodu, ktorú mnohí volajú pálenka, slivovica a iné názvy, ale pritom ako som vravel - nevie o sebe. Ani v bežnom živote človek o sebe toho veľa nevie. Vždy sa snaží pozerať, zapáčiť sa iným a na seba zabúda, až sa jedného dňa prebudí, pozrie sa do zrkadla, a nespozná sa.
Zrazu som uvidel Radlinského. Vošiel v zafúkanom kabáte do krčmy a hneď išiel naisto k jednému stolu. Sedel tam jeden starší muž, nebol v ničom výnimočný, no keď som si ho pozorne prezeral, zistil som, že sa náramne obaja podobajú. Vedel som, že profesor nemá brata, nemá nikoho, rodičia mu dávno zomreli, sestra mu zahynula  na lodi v búrke, a brata nemá. Bol samotár. Prečo sa len taký človek, taký odľud zaoberá ľuďmi z krčmy? Prečo vymenil svoje útulné hniezdočko pokoja za takúto zadymenú dieľnu na povrchných ľudí? Vzápätí ma uvidel. Stuhol som a tváril som sa, že odchádzam. Hneď ku mne pristúpil i s tým druhým mužom a vraví mi -" Vedel som, že tu budete pán Romanov"- a zahľadel sa mi do očí. Vzápätí mi predstavil toho človeka. -"Toto je pán Adulev a vravel mi, že Vás pozná už celé roky, ale vy sa akosi k nemu nehlásite. Čo sa to s Vami deje, pán Romanov? Nevyzeráte najlepšie.Poďte do môjho domu, potrebujete si oddýchnuť."
Prebudil som sa až v starej izbe posiatej kreslami a starými obrazmi. Všetko bolo útulne naaranžované a s láskou udržiavané. Vedel som, že som zase u Radlinského. Stratil som pojem o čase. Na stole som si našiel čaj a koláče. S chuťou som všetko zjedol a vyšiel z izby. Potom mi zišlo na um, neodchádzať, čo ak profesor príde a nájde posteľ prázdnu? Nebolo by to odo mňa slušné. Zišiel som teda dolu schodmi a zaumienil som si pohľadať ho a poďakovať sa za opateru. Ale všetko zrazu bolo inak. Vonku bola jar, ľudia na ulici boli akýsi čudní, mladé dámy teraz nosili veľké sukne a klobúky a autá - zmizli. Nahradili ich koče s koňmi. Kde som to? Kde je Radlinský? Aký je toto svet? Zišiel som do záhrady. Radlinský tam práve hral s pánom Adulevom poker. Vtáčiky krásne spievali a ja som ani nezapochyboval, že sa niečo zmenilo. Zmenilo sa všetko. Len ja, Radlinský a ani Adulev nie. Bola tu i dokonca starenka zo zasneženého mosta. Boli tu všetci. Ale nebol tu nikto. Márne som sa pokúšal nadviazať rozhovor. Všetko mlčalo. Nemohol som vyjsť z domu na ulicu, bránka bola zamknutá, tak som skúsil prejsť inou bránkou, cez záhradu... Veď ... ako som vedel, že v záhrade je ďaľšia bránka? Potom som si spomenul na Radlinského slová -"Stromy sa budú ohýňať pod vetrom a voda z oblohy zaplní celú zem..."Neviem, prečo mi tieto slová profesora vtedy myseľ ponúkla, hoci bol krásny čas , a nepršalo i keď fúkal veľmi slabý vánok. Pochopil som. - Pochopil som profesora, lebo som vedel, že tento svet je pravý. Tu je všetko také aké má byť. Tu sa nikto nad nikým nemusí ponižovať a povyšovať. Tu, si je búrka rovná pred Slnkom a Slnko pred Mesiacom. Tu rastú na púšti kvety a v mori sa prechádza Láska s Nenávisťou. Bol to môj minulý život. Vedel som, že keď profesor myslel svojou vetou, keď vravel -"Len prítomný život musíme žiť naplno a neobzerať sa za minulosťou", vtedy vravel pravdu a ja som bol v klame. Pretože prítomný svet je práve taký ako ho my sami cítime, akými sme. Nie v akom sme svete vtedy. To nie je podstatné. Svet so snehom a zadymenou krčmou bol iný. Nechcel som ho, preto sa i skončil. Ale ak by som ho neprežil, nevyšiel by som z môjho klamu. Oklamaný by som ho stále žil a nútil sa do jeho pokorenia. Profesor bol ja. Bol to môj minulý život. Neviem, kto bol pán Adulev, ani kto starenka-žobráčka. To som sa nikdy nedozvedel. Keď som sa vrátil k stolíku v záhrade, kde predtým sedeli pán Radlinský a Adulev, nikoho tam nebolo. Zrazu sa spustil silný lejak, búrka, taká búrka, v ktorej sa " stromy ohýbali pod vetrom a voda z oblohy zaplnila celú zem"....
Ďakujem pán Radlinský.