Dom

DOM

                S pocitom únavy si ľahol spať. Tieto okamihy mal veľmi rád, pretože tak trochu sa bál dňa... Bál sa denného svetla, ako upíry v románoch, či filmoch. Ničilo ho. Tak aspoň mohol mať čisté svedomie, že v noci nemusí naozaj nič robiť, že sa neodlišuje... Od koho? Od iných ľudí. Noc ho odbremenila od všetkých starostí a problémov, ktoré ho viac, či menej trápili. Všade vôkol už zúrila. Obrovskými čiernymi chápadlami brala ľudí do svojej komnaty a vysávala z nich i posledné šťavnaté kúsočky dňa. Tento čas pred spánkom miloval. Vyslovene. Bol to povznášajúci pocit, ktorý mohol prežiť len pred spánkom. Nikdy by ho nenapadlo, že sa raz bude zaoberať svojimi snami, ktoré ho razom gniavili ako skala na prsiach, ale nikdy by tiež nepovedal, že bude od týchto snov raz závislý. Skutočne. Dážď noci ho celého zamokril a on chcel ešte viac. Bál sa i sucha dňa, tak ho ešte väčšmi lákalo vlhko noci. Miloval ju! Cítil ako mu slabne pulz srdca, ako mu pokožka mäkne a oči zapadajú prachom oddychu. Poddával sa a... zaspával... Cez polozatvorené očné viečka sa mu lišiak vetrík snažil prepašovať pár kúsočkov vzduchu, čo ho šteklili na dúhovke. Vzdal sa a vznášal počas penového snenia, do ktorého tak rád upadal každú noc. Raz čítal, že ak človek sníva a vie o tom, že to je len sen, je to pre neho akýsi vyšší stav ducha. Veď len málokto si svoje sny uvedomuje. Zrazu si zo spánku spomenul, že zabudol zavrieť okenicu... Nech, aspoň budem mať čerstvý vzduch, kvôli oknu sa predsa nebudem zbytočne budiť - povedal si vo sne a pokračoval v plávaní na vlnách pokoja. Zrazu sa ale musel prebudiť, pretože ten škrípavý zvuk ho začal zneškodňovať a otravovať. Vážne. Začínal byť akýsi nesvoj. Vstal na posteli a všimol si, že okenica je otvorená a vietor sa preháňa po izbe ako na pretekoch. Zhodil svietnik s roztápajúcimi  sviečkami, ktoré pád zo stolčeka nevydržali a zlomili sa. Po koberci sa mu váľali kúsky vosku, akoby to boli časti tiel mŕtvych vojakov na fronte. Bŕŕ, naozaj niekedy mal znemožnené myslieť inak ako teraz. Neuvedomoval si, ale bol odsúdenec. Odsúdený za seba, v príbehu, ktorý nemal pokračovanie. Niečo mu šeptalo, že teraz sa rozhodne. O čom!? O čom sa má rozhodnúť? Veď bol to iba hlúpy prievan a... spadli sviečky zo stola... Akosi ale nemal čisté vedomie. Preto sa pozviechal a zamieril k dverám, kde sa márne pokúšal na slepo rozžať plameň jedinej nerozbitej sviečky, ktorý by rozsekol hustú tmu na dvoje. Zapálil si cigaretu a splodil svetlo. Očami brázdil po nábytku, pohľadom sa dotýkal starých obrazov, váz so sušenými kvetmi a rýchle sa snažil spomenúť si na sen. Tam videl všetko inak. Bolo to nehmotné. Dotkol sa napríklad stola a urobil v ňom dieru, chytil vázu a zostalo mu v ruke iba dno. Kvety sa so šuchotom obtreli o jeho nohy a ticho dopadli na plstnatý, starý koberec. Vyšiel z izby, ktorú už i tak zaplnil dymom z cigarety. Pozrel sa na schodisko... Mal taký zvláštny dom, akiste poznáte tie strašidelné domy v starých anglických filmoch s poschodím, vlhkou pivnicou a ešte strašnejším pôjdom... Z vonku vyzerajú ešte záhadnejšie ako sú  a vo vnútri je to labyrint skrytých tajomstiev, pretkaných udalosťami mnohých rodín s väčša tragickými koncami. Presne takýto mal dom. Obrastený brečtanom, pokrytý prachom času i ciest. Niekedy sa zdalo, akoby dom plakal... Cez múry bolo počuť lomoz, vzdychanie. Na pár miestach bol brečtan, ktorý tvoril perinu tohto stavania zvädnutý a suchý, pritom ostatok bol plný života a svojimi korienkami poctivo rozdroboval, čo i najtvrdšiu skalku v stenách obydlia. Zarýval sa ako sup do koristi a trhal ho svojimi jemnými korienkami na milióny čiastočiek, ktoré boli mŕtve, tvorili však dom tohto starca, ktorý ani netušil, že jeho stavanie bolestne krváca... Prízemie  bolo rozdelené na dve časti. Jedna bola pre služobníctvo, bola to neforemná, narýchlo upravená časť, kde sa varilo, robili sa najrôznejšie úlohy v domácnosti, skrátka špinavá robota. Od prízemia viedli hore točené, staré vŕzgajúce schody. Popri nich boli všade masívne obrazy a zbierky brnení, ktoré mu tu zanechali jeho dedovia. Zábradlie schodišťa bolo spráchnivelé a každý dotyk ruky ho zmenšoval a obrusoval . Na schodoch bolo mnoho čiastočiek mŕtveho dreva zo zábradlia, čo sa znieslo nadol ako hobliny pri spracúvaní starého stromu. Váľalo sa tu navnimoč a tvorilo detail v i tak kolosálnom tajomstve. Druhá časť prízemia bola navoskovaná, samé drevo, látky z Orientu, mahagónové koberce a prepychové tučné prachom nasýtené závesy, iste vážili zopár kíl. Všade bol prach, ktorý bol ako dozorca domu. Bolo vidieť stopy, kde sa  majiteľ  prechádzal, pretože vrstva bola na niektorých miestach i viac centimetrová. Najzvláštnejšie prenikala vôňa, respektíve pach tohto domu. Mŕtvolný... ako keď vojdete do pivnice, alebo do márnice. Starý pán, takmer nevetrá, bojí sa i denného svetla, nieto ešte vzduchu. Vetrá iba v noci, denný vzduch je ako jed. Otravuje jeho spomienky. Deň je pre starca príliš rušný, plný nepokoja, chaosu, trpkosti. Preto i vzduch cez deň vonia a i chutí inakšie. Trpkasto, blenovito.  Od prízemia viedli schody hore, na poschodie, ale i do pivníc, ktoré pod domom vytvárali labyrint. Boli pospájané nízkymi slizkými stenami, kde  prespávali netopiere, vládla tu dráždivá zima a vlhko. V pivniciach aj keby niečo bolo, nič tam nevydrží. Pôsobenie vody a vzdušnej vlhkosti všetko nemilosrdne zničí. Zvláštnosťou na celom stavaní boli okná... Neboli klasické štvorcové, ale guľaté a vtiahnuté dovnútra, takže pri pohľade von, človek videl steny vôkol neho, ako na starých hradoch. Nábytok bol zakrytý bielymi plachtami a zväčša ho tvorili dovážené kusy spoza mora. V spodnej príjimacej izbe kraľovali veľké hodiny, ktoré s matematickou presnosťou odbíjali každú hodinu pánového života. Preto ich starý muž nezničil, pretože mu pripomínali svet. Že niečo ešte je, podľa čoho sa má riadiť, niečo, čo ho usmerňuje. Tesne za vchodovými dverami bolo obrovské zrkadlo, ktoré opticky zväčšovalo miestnosť, možno preto, aby sa návštevníkovi ešte znásobil pocit skľúčenosti z návštevy, keď vošiel dnu. Dom mal všade starú dlážku, miestami sa rozpadávala pod nohami a vydávala silné stony. V noci celé obydlie pôsobilo nemotorne, ale veľmi silne. Vychádzala z neho akási aura, sila, ktorú nemá každý dom. Osobitou jeho časťou bolo poschodie. Obsahovalo iba dve izby a na strope otvor na povalu. Vzhľadom na tak veľké obydlie bolo v ňom málo izieb, človek bol až prekvapený, rátal by takých desať veľkých, no spolu s predsieňou so zrkadlom, tu boli iba štyri izby, nie príliš veľké. Čudné... Prvá izba na poschodí bola izba pána a jediného obyvateľa domu. Skladala sa z veľkej postele uprostred miestnosti, pokrytej po oboch stranách závesmi, malého stolčeka pri okne, ťažkej dubovej skrine, ktorá sa nedala otvárať, pretože bola zamknutá a bola mnohokrát centrom bádania pána. Chcel ju už vylomiť, no vždy sa zháčil, niečo mu našepkalo - Stoj! Oproti posteli bolo kreslo, vedľa malý barový stolík s niekoľkými starými prachom zapadanými pohárikmi, v ktorých sa brandy javilo ako jedovatá tekutina na mori. Už vysychalo a vydávalo do miestnosti zvláštny alkoholový pach. Vedľa sa povaľovala tabatierka na cigary, ktorú si pán priviezol tiež spoza oceánu, bola krásna s orientálnym vrypom. Vôkol stolíka sa črtalo pár menších stoličiek, zjavne dosť starých s prekrásnym vrúbovaním po operadlách. Na tieto stoličky bol pán obzvlášť hrdý, pripomínali mu pestrosť, farby, pretože všetko v dome bolo strohé, bez života, presné a úhľadné. Po stenách vyseli trofeje zvierat, obrazy nahých žien, akty i tváre starých vladárov, s dlhými bradami. Maľby boli posadené do mohutných rámov, ktoré sa už - už tlačili k zemi spadnúť. Všetko bolo na rozsypanie, dom smútil a rozkladal sa. Vedľajšia izba bola knižnica. Bola to najkrajšia časť obydlia. Hneď od dverí sa tiahli veľké regále takmer až k stropu izby, plné starých kníh, posiatych škvrnami od atramentu, mnohé boli zasypané popolom a prachom. Tiež už boli zožltnuté a na pár miestach mali diery. Akoby staroba z nich pučala a vytvárala vôkol nich zamatový prstenec, akúsi kuklu, do ktorej sa už nedá pozrieť. Tak boli staré... a smutné. Tieto knihy boli podobne ako stoličky v spálni, pýchou pánovej duše. Skrývalo sa v nich tajomstvo. Tajomstvo svetla  za tmy. Opisovali tragédie, pohromy, boli do nich vryté osudy. Spečatené vlastnosti zabudnutých ľudí. V týchto listoch zviazaných prevažne v kravskej koži boli ostrovy, na ktoré sa pán domu rád vracal. Musel, pretože dom ho pohlcoval a topil. Ostrovy boli knihy, ktoré sa mnohojazyčnými posunkami snažili ukryť svoje pečate pred roztrhaním pánovho oka. Knihy žili a pánova duša pri každom čítaní nechávala v nich kúsoček seba. Starec sa stával jeho súčasťou. Pohyb, šuchot, vzdychy i schnúci breštan na stene... to bol zčasti i on... Kníh boli tisíce, pre nedostatok miesta boli mnohé uložené na sebe pod regálmi. V tejto izbe bola v strede iba jedna veľká stolička, ktorá vzrušene vrzgotala, bola miestom pohody a kľudu pána, tam relaxoval, s ostrovom záchrany v ruke. Ostatok nič, iba regále, puch staroby a ticho. Jediné hodiny boli na prízemí. Ich zvuk sa odrážal od stien ako guľka a prenikal do sluchovodov domu i starca. V knižnici bolo samozrejme malinké okienko, tak ako na všetkých izbách v dome, vtiahnuté do vnútra. V každej miestnosti boli veľké svietniky, keďže dnu bolo málo svetla. Pán však svetlo nemal rád, no mal ich tam len pre pekný pocit. Miloval všetko staré a záhadné. Masívne mosadzné svietniky dodávali každej izbe nádych absurdna. Tak tam stál a stál v rukách žmolil ohorok z cigarety a snažil sa počúvať odkiaľ môže vychádzať ten prazvláštny zvuk. Upravil si svetlé vlasy a vrátil sa do svojej postele, sprevádzanej hlasným vrzgotom starej dlážky a strún na pohovke. Zahrnul záves a začal premýšľať. Mohol počuť svoje myšlienky ako sa s praskajúcim smiechom obtáčajú vôkol neho a vykresľujú mu obrazce. Nevedel si presne určiť, či smiech vychádza z jeho vnútra, alebo či má vonkajší zdroj. Vedel len to, že toto nie je sen, z ktorého mu vytŕčalo poslanie dokončiť ho. Bezvládne sa prehadzoval na plačúcej posteli a víril vôkol seba prach z okolia. A zrazu... Zrazu uvidel tiene, ktoré sa ako mačky záhadne blížili k jeho posteli. Spoznával ich jasne i cez závesy. Poznal ich, mnohokrát sa do neho prevtelovali vo sne. Nevidel nič, len tiene, pretože si závesmi zakryl výhľad z postele. Pobehovali vôkol neho, vydávali chrastavé zvuky, množili sa, zanikali, formovali sa. Ohlušovali svojím sykotom i cvrlikanie svrčkov, ktorých koncert v tejto hviezdnatej noci bol ako epitaf na starcovej duši. Podráždene a s presnosťou mu svojím cvrlikaním vrývali pohrebné slová do náhrobku. Zabíjali ho... svrčky... úlomky dňa ... spráchnivelé okenice... tiene!!! Všetko začal podstatne viacej vnímať... Zarývali sa mu do uší a duše ešte mocnejšie, než  kedykoľvek predtým. Nosil v sebe nálož, ktorá sa ho jedným trhnutím chystala rozmetať po okolí. V hlave mu pučal nový puk z nejasného stromu, akoby práve z toho stromu, z ktorého trhal drobné spomienky. Jeho listy sa mu obmývali vôkol krku a slávnostne ho škrtili. Vydávali slastný, šumiaci zvuk a starcovi sa zdalo..., zdalo sa mu, že sú tým posledným, čo môže pre svoje uši urobiť. Že sú tým posledným, čo sa mu môže prihodiť. Pripravená munícia v jeho hlave však zostávala v pokoji. Vôkol neho sa prebleskovali zjavy skrútené do polohy abstrakcie, a nevedel si to vysvetliť. Odrazu mal v sebe mier. Pocítil prísun páchnúcej energie z niečieho zdroja. Telo sa mu hlbšie zarylo do postele a vytvorilo statickú, stenajúcu hrču života. Lomoz v duši sa zmenil na tiché pradenie a ... a akoby vyčkával na ďaľšiu chvíľu. Pocítil uvoľnenie a ... zaspával ... konečne... V tom okenica s tichým hlasom vetra vpustila do vnútra príliv nočného dychu a s lomozom  začala narážať na stenu. Do vnútra vniklo čosi veľké, vydávalo to zvuky, a nemenilo podobu ako tiene, ostávalo stáť a... vyčkávalo. Pán v posteli bol bezbranný, bál sa roztvoriť záves a vniknúť do reality, v posteli bol ako v pevnosti. Nechápal prečo sa tiene a tá veľká hmota, čo sa zdala byť iná ako ostatné nechce dobýjať sa do jeho postele, k nemu. Mali rešpekt, pred posteľou, či pred ním? Zažal sa svietnik... pomaličky, jedna sviečka po druhej, akoby na povel, vydaný z niečích úst. Tma sa strácala a miestnosť zaplavilo živé svetlo. Tiene sa pri svetle ešte viacej zväčšovali a vnárali sa do všetkých priestorov izby. Boli všade. Starec sa rozhodol vyjsť a prudko roztvoril závesy na posteli až vytvoril vôkol seba kúdol prachu, do očí sa mu nahnala zloba i strach súčastne. Na chvíľu bol omámený svetlom, no zrak si začal zvykať. Uvidel tiene, tiene, ale aké... Boli to jeho vlastné tiene, ktoré splodil on, bol to on, len chýbalo jeho telo, čo by ich vrhalo. Tiene sa pohybovali rýchle, pomaly, sedeli, stáli, lietali, ležali. Bolo to množstvo pokynov i pohybov, ktoré za jeden deň starec so svojím telo vytvoril. Ale... Prečo?... Prečo sa tu vzali... Aký je ich účel - pomyslel si a začal sa báť. Bál sa tak dychtivo až mu tiene začali vnikať do postele. Prečo?... Vnikali do perín, do prachových závesov. Vycítili jeho strach a zmocnili sa ho. Zmocnili sa jeho strachu a pretvorili si ho na svoj pocit. Boli akýmisi požieračmi strachu, čím viac sa starec bál, tým viacej okolo neho behali, motkali sa, syčali a akoby tancovali... Robili takmer všetky ľudské, ale hlavne pánove pohyby. Pretože on ich splodil, vyšli z neho. Dom sa mu snažil niečo vypovedať s jeho vlastnými tieňmi. Aspoň sa mu to tak zazdalo, ale nebola to pravda. Starec vybehol von z izby a zamkol sa v knižnici. Dychtivo si sadol  do škrípajúceho kresla. Lenže pred sebou nikto neujde a tiene boli onedlho i tam. Vybehovali zo zažltnutých kníh, pergamenov, listín a boli iné... Odrážali farby, svetielkovali ako fosfor. Dom bol veľký, zato v starcovej duši sa... zmenšoval... Zrazu si všimol odchýlenú časť steny... Neboli to dvere, iba akýsi kus dreva akoby vytrhnutý, či inak násilným spôsobom poškodený. Zdvihol sa za veľkého lomozu z dlážky a tiene si ho zrazu začali ešte väčšmi všímať. Boli útočné, štípali ho do celého tela, a začali sa im zjavovať tváre. Pomyslené, ale boli to tváre, bez základných čŕt, no javilo sa v nich veľké prázdno, zúfalosť a... plač. Starec podišiel k stene a obzeral si ju. Bol veľmi zvedavý, čo môže za ňou byť. Vtedy si skutočne uvedomil, že tiene museli odniekiaľ prísť, a dom je akiste iný, ako ho doteraz poznal. Začal mať pocit, že ho jeho vlastný dom začína ovládať a hrať sa s ním. Prstami roztvoril malú dieru v stene, nechty sa mu zarývali do úlomkov a prenikali hlboko pod kožu. S bolesťou i zúfalstvom zväčšil otvor a pocítil v nose slastnú vôňu. Vôňu detstva, spomienok a nevinných hier. Pozrel za stenu. Bola tam tma, no na nose mu pristál chladný dotyk niečej ruky... Dotyk bol teplom premeneným na oceľ, ľad, smrť... Bol to dotyk denného vzduchu, akým lietajú vtáci. Bol to dotyk posledného vzdychu, čo vychádza z úst zviechajúceho. Bol to jeho vlastný ...dotyk!  Už to nebol on, už nevedel nič, zrazu sa zmenil na návnadu, čo  je jej jedno, aký osud ju navštívi. Poddal sa vlastným i cudzím predstavám a... vstúpil za stenu! Stála tam postava, však nebola celá vidieť. Tvár mala zahalenú do spleti pavučín a vlasy siahajúce po pás, belšie než napadaný sneh. Bola chudá, no vyzerala silne. Či to bol muž, či žena bola starcovi jedno, nevnímal už nič. Nebola to ani žena, ani muž. Bolo to - To. Stredný rod, zahalený do svedomia pánovho mozgu tak svedomito a presne, že splnil akékoľvek predstavy, ktoré sa niekedy vynárali v starcovej fantázii. Rúcho to nemalo. To - podišlo k starcovi a vtedy si všimol, že šaty tejto bytosti sú zložené z kvapiek. Kvapky... a do každej bolo niečo vpísané a zložené na papieriku uprosted každej jednej. Tých kvapiek bolo tisíce, milióny. Ihneď spoznal, že táto postava pramení z neho samotného. On ju živil, on jej dával pocity, ktoré sám nemal a chýbali mu. Preskočil s ňou do iného sveta, kde sa bál priznať k svojim silným stránkam a slabé ho nezaujímali, pretože mu zaplavili hladinu miery. Miery v čistejšie svedomie, než to, ktoré tu teraz pred ním ... stálo!!! Starec kvapky nevedel prečítať, ani nemohol, písmo bolo veľmi malé, ale vedel, že v každej z nich je niečo iné, ale súvisí to s ním. Ruky mala bytosť posiate prachom, miesto nechtov mala odraz starcových očí... Videl sa tam ako sa jeho oči stretávajú s očami bytosti a odrážajú sa na jeho prstoch. Postava bola presne tak vysoká ako on a hrbila sa. Nevravela nič. Chrbát jej ťažilo starcove zlé správanie, v očiach bolo vidieť jeho hriechy, v nechtoch boli jeho oči a v jej šatoch, boli kvapky jeho udalostí. Jeho život... Postava bola starcove svedomie! Jeho duša... Tiene, boli poslovia skazy, poslovia zmeny v niečo dôležité a ich správanie záviselo na starcovom. Preto boli spočiatku opatrné, potom svetielkovali, boli agresívne a nakoniec mali už i tváre. Všetko záviselo od starca, boli na neho napojené. Ak sa bál, tiene to využili a ničili ho. Boli jeho druhé JA, zhmotnené a rozkúskované na tisíce článkov, presne takých istých ako tie kvapky zhmotnené do odevu  bytosti. Všetko súviselo so všetkým a starec už o tom  vedel. Snažil sa zistiť, prečo sa mu to stalo, prečo sa musel stať svedkom seba samého a hrať hru so svojím druhým Ja a vlastným svedomím... S postavou sa začínal dorozumievať. Nie slovami, ale myšlienkami, vraveli si medzi sebou, ale mlčali. Dozvedel sa, že jeho svedomie vznikalo, každým dňom a kvapky, ktoré tvorili jeho šaty boli udalosťami, zlými, či dobrými za starcova života. Od nôh po pás bytosti boli udalosti z detstva. Od pása až po hrudník z dospelosti a od hrudníka smerom k hlave, udalosti posledných rokov i dní... Znamenalo to, že starec už nemá čo písať, nemá kam písať, pretože mohol konať deje, len do výšky svojej postavy, nemohol kvapky na seba hustiť, pretože by splynuly a zaplavili sa jedna druhú. Nezostalo miesto!!! Svedomie sa na neho pozrelo jeho sivými očami a podstúpilo k nemu bližšie. Pomaly k nemu natiahlo ruku a roztvorilo ju... Starec sklopil pohľad a uvidel malý predmet, ktorý mu ako malému chlapcovi niekto daroval. Vlastne ani nevedel kto, neznámy bol prirýchly, a nepočkal si ani na pohľad chlapcových očí... Zmizol a zanechal mu tento dôkaz. Neskoršie predmet stratil, a nemohol ho nájsť. Bola to maličká slzička zavesená na striebornej retiazke. Vnútri bola nákovka a malý zvonček, takže kto ju mal na krku a rýchlejšie s ňou šiel, zvonila mu na cestu. Tento darček starec stratil a svedomie mu ho teraz podávalo späť. Slzička, nákovka i zvonček znamenalo viac, ako si vtedy, keď ho mal, myslel. Slzička znamenala pocit. Človek plače od radosti, smiechu, bolesti, žiaľu, či trúchlosti. Toto všetko sú pocity. Tá slza znamenala pocit, ten pocit, ktorý mu od toho dňa, čo ju stratil - chýbal. Bol jednofarebný. Nevedel sa tešiť z ničoho, mal neustále jednu náladu. Chýbali mu pocity!!! Tie pocity, ktoré mu dávala slzička. Starec pochopil, že dnes sa s ním stane niečo veľké. Nákovka, znamenala akúsi cestu, určovala smer, že nie každý pocit môže byť negatívny, či pozitívny. Snažila sa mu naznačiť i strednú cestu, že netreba hľadať len zlé, či dobré, biele, čierne, ale niečo medzi. Preto tam bola nákovka, taká maličká, ale dôležitá. Zvonček bol sudca jeho života. Určoval mu, že najlepšie bude, ak ho stále bude počuť. Ak ho bude počuť, bude to znamenať, že sa hýbe. Je v pohybe. Nestojí. Pretože ak by stál, znamenalo by to jeho stratu. Stratu starcovej podstaty, osobnosti. Ak človek zostane stáť na mieste, je stratený. Vždy musí počuť svoj zvonček, len vtedy je presvedčený, že skutočne ide, a nestojí. Teraz mu ho svedomie podávalo. Celý dom bol zrazu ako starec... zaprášený, spráchnivený, vŕzgajúci. Ten dom bol on! Bol to jeho obraz a svedomie, ktoré žilo v celom dome, bolo jeho súčasťou. Preto sa mu mnohokrát v noci zdalo, že dom plače. Počul zvuky, ale nevychádzali ani z jednej z miestností, vychádzali  zovšadiaľ. Teraz to pochopil. Ale už nebolo miesta... nebolo miesta na ani jedinú kvapku na tele bytosti! Znamenalo to, že starec už neurobí nič, neurobí ani jednu udalosť, čo by mohol zmeniť. Nemohol... nebolo miesta... Jediným východiskom je začať znovu šiť nové šaty z kvapiek, alebo zomrieť, pretože na šitie by už nemal síl. Svedomie sa zháčilo, pretože vyčítalo všetky tieto starcove myšlienky z jeho mozgu a vyslalo k nemu tieň. Malý posol, ktorý mal zabezpečiť, aby sa starcove telo dostalo za hranicu všednosti, aby mohlo prebývať ... Prebývať aspoň v jednej kvapke... v šatoch jeho vlastného svedomia...