Metamorfózy

Tancujem na hrane, na špičkách. Točím sa, točím, vír, ktorý vytvárajú moje odhalené nohy dáva do pohybu kamene a vzduch.

Okolo mňa sa točia zdrapy mojich šiat, a ja som červená, červená od smiechu, od ohňa, ktorý najprv schytí špičky nôh a konce šiat. Nakoniec horím celá. Pred tebou, užasnutým, sa mením na kôpku popola. Keď sa spamätáš, priblížiš sa ku mne, pretože si sa nakoniec rozhodol, že ochutnáš aspoň popol. Dúfaš, že si ním napcháš ústa a črevá, že ťa tá rozžuvaná masa zalepí, že nakoniec aspoň jej molekuly ostanú v tebe.

Ale skôr než stihneš vztiahnuť ruky k popolu, vzlietnem z neho.

Povedz, povedz mi, kde dnes večer spí tvoja milenka?

* * * *

Vdychovala som vzduch, každá moja bunka ho bola plná, každučká sa ním naplnila po okraj až tak, že praskla. Vtedy som prestala existovať, stala som sa kúskami hmoty roztrieštenými po podlahe, ale nebola to celá pravda. Ostala som aj vo vzduchu, vlastne som sa ním stala, splynula som s ním.

Vtom vošla do izby moja matka, poobzerala sa v nej a šomrajúc na mňa začala upratovať lepkavú zmes na zemi. Ja som sa medzi tým rozptýlila po uliciach a námestiach, dokonca pár molekúl vietor zahnal až na kraj lesa.  Sedel tam mladý muž, ktorý ma vdýchol.

Práve ten mladý muž stojí za zmienku, pretože je nutné poznamenať, že skoro ihneď ako ma vdýchol, ma aj vykašľal. Ostatní ma pekne a slušne vydýchali až keď ma zbavili kyslíka, ale on sa rozkašľal naraz. Snažila som sa udržať v ňom, ale jeho pľúca boli silnejšie a jednoducho ma vyhostili. Doteraz sa z toho neviem spamätať.

Stála som na hodine chémie pred tabuľou a nevedela nič o zložení vzduchu. Jediné čo ma ale v tej chvíli mrzelo bol mladý muž sediaci na kraji lesa.

* * * *

…a pršala čoraz prudšie, ako tam stála pred tebou s kvapôčkami tekutiny medzi vlasmi, neuvedomovala si, že z prstov jej rúk kvapká voda, že jej oblečenie sa stáva čoraz mokrejším a priesvitnejším, že v topánkach má more.

…pršala, pod jej hlasom sa ohol fikus stojaci v kúte izby, odlietavali papiere, v jej vetre povievali nezapnuté rukávy tvojej košele.

…a stále pršala, veď nik nemohol zasiahnuť do jej pršania, bolo to absolútne nemožné a dokonca zbytočné, ten dážď sa ti páčil, pretože v tebe rozpútaval búrku.

* * * *

Ľahneš si do trávy. Vlastne nie na trávu, ale na holú zem. Dnes chceš cítiť jej chlad, jej vôňu. Dnes by si sa najradšej stala krtkom, hrabala sa v zemi, slepo a predsa nie bezmocne, pomaly a predsa neúnavne. Zem by sa stala tvojim životom, aj tvojím hrobom bez akejkoľvek čo i len najmenšej zmienke o tebe.

Ale nič sa nedeje, darmo na nej ležíš, nerastú ti ružové palce a predĺžený rypák. Ako výsmech sa nad tebou rozprestiera lyricky modrá obloha na ktorej visia obláčiky a škľabí sa slnko. Obrátiš sa na brucho, hlavu schováš do záhybov lakťa a snažíš sa nemyslieť. Obostiera ťa tvoja vlastná tma, vlastne len šero. Po chvíli zaspíš. Zobudíš sa na to, že letíš a pristávaš a tvoja pôvodne guľatá zemitá forma sa triešti. V rýchlosti si uvedomíš, že si sa stala hlinou a že ťa krtko práve vtiahol do deja.