Slepá ulička

 Predtým, než som ho poznal, bol skromný a nadaný maliar. Jeho obrazy neboli ani najlepšie, ani najhoršie, ale ani priemerné. Mal talent. A veľkú predstavivosť Ale nedokázal sa presadiť. Akoby mu neprialo šťastie. Vyznal sa v maliaroch a celé hodiny mi rozprával o pricípoch Kubizmu, či básnil o reliéfoch na strope Sixtínskej kaplnky... Naspamäť sa učil termíny výstav rozličných umelcov, aby ani jednu nezmeškal. Nikdy si nič nezapisoval, všetko si ukladal do pamäti a pamätám sa ako mi často, ešte vtedy s úsmevom jemu vlastným, hovoril -"Papierik stratím, kalendár mi ukradnú, ale kto mi ukradne hlavu?"  A tú atmosféru ako len miloval. Dokázal stáť hodiny pred  dielami a vpíjal celistvosť a predstavivosť autora do svojej mysle. Videl som ho tak mnohokrát. Stál s prižmúrenými viečkami a jediným záberom očí hľadel na všetko. Zamyslene sa potom prechádzal po miestnosti a z jeho úst vychádzali mnohé slová, ktorým hádam rozumel iba on. Potom rýchlo odišiel. Všetky výstavy v meste pravidelne navštevoval a stávalo sa, že neprišiel nik iný iba on. Vždy tichý a skromný človek sa v prostredí s obrazmi a v ich obklúčení menil na podivného mysliteľa, prežívajúceho jeho vlastný svet.Takto som ho videl ja.
                        Ale čoskoro na výstavy prestal chodiť. Keby len na ne, ale úplne všade. Jediné, čo som o ňom vedel, že si prenajal podnájom a zatvoril sa tam. Z milého, šarmantného a nadaného muža sa podľa mňa zmenil na blázna. Doslova. Teraz mi je smutno. Nemal nikoho okrem mňa a vyčítam si to, že som pre neho nemohol urobiť viacej. Nikto, ani ja, nikdy nepochopí ako veľmi chcel a práve preto sa tak trápil. Aj po roku od tohto všetkého sa mi ešte rodia na okrajoch očí slzy. Vraj ho dlho  nik nevidel. Jeho domáca sa začala báť ale i sťažovať, pretože hoci bol v dome kľud a pokoj, čo veku starej ženy mohlo iba prospieť, prestal platiť nájomné,  a nevychádzal z izby von. Ani neviem, kto ho pochoval. A dlho som nevedel, čo ho viedlo k tomu činu až kým som si neprečítal jeho zápisky. Tak predsa to porušil! Začal si zapisovať. Musel byť na tom veľmi zle, pretože si nikdy nič nepísal. Nikdy si to neodpustím, že som vtedy za ním neprišiel, a nevyhnal ho odtiaľ späť do normálneho života. Našlo sa iba veľmi chudé a podvíživené telo a pri ňom tieto zápisky. Viem. Nemal by som, a neviem, či by on s tým súhlasil, ale vyberám z nich časť pre posúdenie.

         Izba je nepatrná. Jej sladkastý vzduch sa povaľuje všade  a hlavne v kútoch jeho dvojička vytvára zelenkavé plesne. Odfúkmutá láska ešte stále vládne a kraľuje s pevným žezlom samoty v rukách. Ateliér  sa mi vznáša v mäkkom povetrí opustenosti a závan trasúcich sa veršov  môjho štetca trhane víri priestor pred rodiacim sa obrazom. Okrem neho a mňa tu nie je nikto a nič. Žiaden nábytok, posteľ, ba ani stolička... A načo?  Okenice mám takmer vždy privreté a v nedeľu ich už  asi  pribijem... 

V noci často trpko plaším sny...
            Neprestajne pracujem.... Ráno vstávam zavčasu, len čo kohúti oznámia východ Slnka a v noci zaspávam s vedomím, že som ešte nič nestihol urobiť. Dni sú pre mňa len ťahmi štetca, minúty vdychujem rovnako rýchlo ako zápach olejových farieb a hodiny...? Tie celé presedím na dlážke a modlím sa dúfajúc, že teraz už vymyslím nový krok, od ktorého sa odpútam a zvíťazím. Často sa v noci strhávam zo snov a spamäti sa snažím zachytiť obrazy, ktoré mi myseľ ponúka. Sú všemožné a čudné. Zakaždým iné metafory...V snoch vystupujem pred tisíce ľudí a oni na mňa kričia, jedni sa štuchajú v prvých radoch, lebo nevidia, druhí  padajú na kolená  a dvíhajú ruky nahor. Všade je strašný šum. A najlepšie je, že všetko sú to maliari... z celého sveta sem prišli a poklonili sa mi, za tento obraz... Ja podídem k nim a na všetkých hodím tieň!
Stále sa musím na neho pozerať a hoci nie je dokončený, cítim jeho cieľ... Často sa teraz budím, rýchlo vstanem a ako námesačný sa vrhám  pred dielo. Rýchlo obraz obídem, skontrolujem ho či nemá nejakú trhlinku , oprášim od prachu a zase si s ťažkým výdychom ľahnem spať. Chcem byť najlepším, ale ako na to? Obraz, dielo, portrét, podoba, víťazstvo za každú cenu. Nemám nič. Čo mi dáva tento svet!? Nič, len ja sám sebe musím dokázať, že si ho zaslúžim. A toto je moje posledné štartovacie šíslo, moje posledné objatie, výdych. Musí a bude veľkolepý.... Celého seba... Celého seba tam dám! Od hlavy až po všetko, čo len možem a musím obetovať....
Len najlepší zožnú plamu víťazstva, len im sa budú klaňať ľudia, len oni ostanú veční. Toto je môj zmysel!

Ozaj...Dnes  šialene rýchlo prší...
                                    Rovnaké... stále je to rovnaké. Už sa dva týždne snažím o zobrazenie kontrastu, a nedarí sa mi... Pokúša ma Satan, či Boh? Veď sny ma nemôžu klamať... Dnes ráno tu zase klopala tá stará. Neotvoril som jej. Mám jej už plné zuby, rovnako ako tohoto smrdľavého domu. Nechápem tých ľudí, ktorí sa snažia maľovať tento svet, ich obrazy sú len stelesnením a večnou inkarnáciou zla...
Ale už sa mi ruka tak netrasie ako včera. Dnes som kludnejší. Aj sny mávam lepšie, zmizli tie tváre a pohľady... Pre prípad som pribil okenice, nech mi sem nikto nelezie. Musím sa smiať na tom, ako mi niekto hovoril, že som dobrý, a nemusím byť najlepší, že to môžem robiť len tak pre zábavu, či dobrý pocit.... Somár! Čo o tom vie?! Ale chcel by som... Nemôžem!
 Tu na svete, som len na zhotovenie tohto portrétu, ten bude môj odraz, môj večný podpis a stane sa i mojím hrobom.... Vlastný a súkromný cintorín. Dilema? Nie vážení, to je fakt, už si ho staviam.... Tento obraz  a tie oči, budú ho vídať tisíce ľudí a každý sa bude nadchýnať a niektorí si aj poplačú... Aký to bol veľký umelec... A aký slušný a milý pán.... Kto by to o ňom povedal...haha. A toto mi stačí! Samozrejme, že stačí! Ale treba byť najlepší!

Dnes už prší pomalšie, ale o to viac to bolí...
A tie listy,  čo mi písal strýc, spálim. Chudák, myslel to dobre, ale zabudol na jednu vec, že ja sa nemôžem podvoliť vôli sveta, čo chce on, čo chcú iní, ale musím stále pracovať na svojom postupe medzi dokonalé a večné umelecké oko... To oko sa na mňa stále prižmúrene díva a smeje sa mi... Snažím sa ho zamaľovať mojími farbami...Ten obraz bude mať tretie oko....Občas spomínam na ľudí ako mi ďakovali keď ma videli na vernisáži, alebo v meste, aký som len dobrý a aký som slušný a poctivý občan a akú im robím dobrú vizitku, že v ich meste žije taký významný maliar. Úctivo som sa klaňal a z úst mi vychádzali nacvičené frázy. Ďakujem. Ó je mi cťou Vás poznať. Svedčí Vám ten klobúčik, alebo Akú máte krásnu mačičku....
Chudáci! Pravým dôvodom umenia je ostať večný! A večným ma neurobia tie maličké obrázky paničiek v čipkách , či tlstých dcérok v našuchorených šatách! Odkazujem Vám, že som s týmto skončil! Už nechcem byť slušný, chcem byť večný a dokonalý! Chcem vytvoriť modlu umenia! A tým  ma urobí len tretie oko v mojom obraze... Bude to jediné obrazové zrkadlo aké bolo kedy namaľované. Večné oko. Ale už zaspávam a dúfam, že sa mi niečo zjaví okrem tvári a pohľadov ...Už sa neviem dočkať ako ich prilepím na obraz....

Drahý môj umelec!
Dovoľ mi, aby som Ťa objal a dúfam, že sa máš dobre. Tu u nás na vidieku je chatrné počasie a stále len prší. Takmer som ochorel. Ale inak sa mám dobre, len to zdravie mi už tak neslúži aj kolená sa ozývajú, občas mi tam niečo praskne. Lekár vraví, že to je reuma. Raz za čas ma chytí suchý kašeľ, ale čo už človek starý narobí. A Ty ako umelec môj? Stále pracuješ na obrázkoch? Už Ťa vidím ako sa zvŕtaš vôkol paničiek a ich dcérok a ako im robíš obrázky na pamiatku. Je to pekné, platia Ti za to, čo Ti chýba. Si uznávaný. Mal by si ale menej pracovať a viac chodiť medzi ľudí. Ty si taký domosed, ale mám Ťa rád a Ty to vieš. Škoda, že mi to Ty nikdy nepovieš, ale viem, že aj Ty máš dobré srdce synak. Ozaj, aby som nezabudol pozdravuje Ťa tá hanblivá malá, čo  si s ňou bol vtedy preč. Nevieš aká? No predsa tá, čo stále chodí na Tvoje výstavy v hlavnom meste a pýta sa na Teba. Vidíš, ani neviem ako sa volá. Keď Ty mi nikdy nič nepovieš. No Ty sa ani neukážeš, nikdy jej nepošleš čo len lístoček, ani kvety. Mal by si sa oženiť. Už nie si najmladší. Ale som rád, že si známy a ľudia si Ťa vážia. Naozaj. Tak ma to hreje tuto, pri srdci, že som Tvoj strýc. Máš pred sebou dobrú budúcnosť, len sa drž dobrých ľudí a občas medzi nich aj vyjdi, vydýchaš sa a možno sa i konečne oženíš. Na konci mesiaca prídem na návštevu. Ukážeš mi nové obrazy, dobre? Viem, že máš veľa nových diel. Videl som ich v galérii, ale potrebujem k nim Tvoj komentár. Odvtedy, čo si sa odsťahoval sa na Teba pýtalo veľa ľudí. Len ma mrzí, že si taký odľud. Choď do spoločnosti, a nesnaž sa byť za každú cenu ten najlepší, lebo potom sa len trápiš a raz Ťa to zničí, daj na moje slová. Príliš všetko vsádzaš na jednu kartu. Neber to ako že Ťa poučujem, si dospelý a máš už svoj rozum a na starého človeka by si iste ani nedal.  Synak, ja Ťa mám rád a záleží mi na Tebe, no mal by si sa trochu odpútať od obrazov, vyjsť von, spoznať ľudí, viac cestovať a nájsť si ženu. Prídeš na iné myšlienky a budeš mať viac nápadov. Hoci nehovorím, že Tvoje obrazy sú zlé. Pán Boh chráň. Nie a Ty to vieš. Už dlho si mi nenapísal, tak mi je často smutno. Čo už ostáva starému človeku? Daj o sebe vedieť synak a prijmi moje požehnanie.
P. S.
Pokiaľ mi reuma ustúpi a umúdri sa počasie, koncom mesiaca pricestujem. Dúfam, že sa ešte spoznáme a ozaj. Bývaš stále v tom podnájme ?

Bozkáva Ťa Tvoj strýc.

Dnešným dňom konečno dúha prebodla Slnko...
              Strýc má pravdu. Preháňam to. Som ovládaný mocou urobiť seba nad inými, tým najlepším. Mať ženu? Ešteže to, narušila by mi všetko, čo tu mám...Ten pokoj a samotný čas by inak prestal spievať a hodiny by odbíjali rýchlejšie. A to nechcem. Ženám nemožno veriť. Ženy sú také...Oslabujú umenie! No veď koľko žien bolo umelkýň? Koľko bolo sochárkami, klavíristkami, skladateľkami a čo ja viem čím ešte? Málo...Preto strýčko nie. Ženy nechcem, ani nikoho iného. Vstup zakázaný....
Ešte tam v rohu pod okom... Tam musím zvýrazniť obrysy a uši. Čo len s nimi? Musia splývať s pozadím... Ani línia tváre nie je súmerná, to som celý ja! Predsa  som si urobil náčrt!
Je to ako s obrazom. Pokiaľ ho maľujete ste skvelý a cítite sa byť iným, odlišným. Ale keď skončíte zomriete... A všetka práca ktorú ste do toho dali je zhmotnená v jednom malom kúsku, ktorý môže hocikto a rýchlo zničiť...

Najkrajší spev slávika je v labách mačky... /Dnes ráno.../
                  Tento deň som dokončil obrysy tváre, neviem ako to je, ale zdá sa mi akási známa. Už som ju niekde videl, už som ju raz miloval i nenávidel. Veď to ani nie je možné, aby to bolo to.... O čo som sa potom snažil a prečo mi z toho vzniká táto maľba? Musím to premaľovať, zničiť a začať nanovo. Bože! Veď ja tu nemám zrkadlo... Ako sa uvidím! Ako sa uvidím  na vrchole svojej slávy na vrchole môjho najslávnejšieho diela? Možno, že tá tvár je.....
Nie, to nemôže byť pravda...

Všetok čas vytiekol cez okenice  do mrakov....
Aj keď už maľujem skoro mesiac, ešte stále vládzem. A čo sa týka starej, už som ju dlho nepočul. Asi to vzdala. A platiť nájom? Za čo? Ja umelec, ktorý tvorí toto dielo, ja kráľ maliarov mám platiť tajto prašivej ropuche za takúto celu? Nikdy! Nech si to vyhodí z hlavy.
Túto noc som zase pristúpil k obrazu a pobozkal som ho. Na perách som cítil tepo...Tentoraz som úplne zmenil výraz tváre a obrysy. Na pery sa mi podarilo dať úsmev, alebo niečo také. Ani som to nechcel, šlo to samo.. Akoby obraz žil a naďalej sa menil so mnou. Nad ránom som vypáčil klince, otvoril okenice, a vpustil do vnútra mesačné svetlo. Zaplavilo môj výtvor. Aj teraz je to tak... Práve otváram okenice a Mesiac oblizuje obrysy tváre... Má výrazné oči aké som nikdy predtým nenamaľoval, keď sa na neho pozriem zo všetkých  uhlov, tvár mi je stále viac známejšia... Stále viac sa to podobá.....
Ale dochádzajú mi farby... .A stále viac a častejšie otváram obloky, ale len v noci, aby som starú nechával v predstave, že som mŕtvy.  Stará striga, aj tak jej to tu čochvíľa spadne na hlavu...

Aké je to ťažké pozrieť sa Slnku do očí...
             Už nemám farby, a obraz ešte stále nie je namaľovaný! Mám stratiť všetko na čom som pracoval? Mám sa toho vzdať a nechať môj nedokončený odkaz len tak, alebo si kúpiť nové farby a vyjsť z mojej cely? Narušiť súkromie obrazu a mňa? Nie! Nikdy sa nevzdám! Jeho obrysy a už takmer celá jeho dokončená časť mi stále viac pripomínajú ... Postupy blúznenia som na sebe vypracoval do najmenších detailov...

Srdce mi vypadlo z obrazu...
                 Asi som sa tak zahľadel do môjho diela, že som nedokázal namaľovať nič iné ako seba samého? Toto je to moje najväčšie dielo? Ja sám? Musím to dokončiť nech to už bude čokoľvek, ale s čím? S čím budem maľovať?
Len tí najväčší ostanú nad tieňom a zošlú ho na iných... už tento večer sa na Vás všetkých pozriem zhora!!!

Toto sú posledné slová, čo po sebe zanechal potom ako si prerezal žily.  Keď na žiadosť nájomníčky niekto vylomil dvere, našli ho ležať v kaluži krvi pod veľkým  obrazom na drevenom stojane. V izbe okrem toho nebolo ničoho. Spal asi na dlážke, nejedol nič, všade sa šíril čpavkový zápach výkalov. Jeho telo odviezli preč a nikto nevie, kde je dodnes pochovaný. Dokonca ani ja, jeho posledný príbuzný. Na úradoch sa mi nepodarilo dosvedčiť môj príbuzenský vzťah. Našli sa pri ňom len tieto zápisky a zopár listov odo mňa. A obraz ostal najväčšou záhadou. Bol sčasti maľovaný farbami a dokončený vlastnou krvou nebohého. Neviem prečo to spravil. Asi tak priveľmi chcel byť najlepším, až zničil všetko vôkol seba a jeho večný portrét a jeho vlastná tvár, ktorá bola na tom obraze,  mu vzala aj poslednú nádej.
A obraz? Visí mi nad posteľou, keď toto píšem. Vidím ho len ja, nikto iný. Všetky jeho sny o sláve ostali zabudnuté na kúsku tohto plátna. Časť mojich listov spálil a keď som k nemu prišiel, našiel som len zapečatenú miestnosť a obraz pred dverami s cedulkou na predaj. Tak som ho kúpil. Najviac ma bolí, že jeho namaľovaný úsmev na obraze, zostal iba namaľovaným.
Nech mu Boh dopraje večný pokoj!