Song pre Michaelu

Pijem. Dnes, nie kvôli chuti. Pijem, aby som zabudol. Na seba. Na teba. Ale hlavne na ten skurvený pocit. Prázdnota. Ja viem, z hľadiska večnosti je to absolútna blbosť (parafráza na F. Topola). Ale...Dve vodky. Štyri pivá. Anestetikum.

Pijem. Ráno som ťa videl. Išla si so svojím novým priateľom. Vyzerala si naozaj šťastná. Úprimne. Vpálilo to do mňa ako guľka. Privrel som oči. Zapálil cigaretu a odbočil iným smerom ( do ľava ).

Pijem a je mi zle. Zasa. Nie som sám. Stretol som včera kamaráta. Nechala ho frajerka. Tiež je dole. Vravel. Ja som tak v piči, že kradnem matke antidepresíva, čo bere od kedy je v prechode. Vtipné? Vec pohľadu. Opil sa a pretiahol strašne tlstú ženskú. Ešte nie som tak ďaleko, ale už sa blížim.

Pijem a okolo mňa tváre ľudí. Cudzích. Vraj kamarátov. Nik o koho by som sa mohol reálne oprieť. Sračky z jukeboxu. Portrét kráľa Mateja na stene. Dve stovky barmanke. Smejú sa a ja sa smejem s nimi. Nahlas a falošne.

Pijem a viem, že existuje len jedna osoba (mimo rodiny), ktorej na mne záleží. Mám strach. Nechcem ju zraniť. Preto si ju držím od tela. Sebaľútosť? Hovno! Konštatovanie. Za desať korún jej venujem pesničku z jukeboxu.

Pijem a na popolníku dohasína cigareta. Páči sa mi ten pohľad. Nedopité pivo. Roztrhal som tvoju fotku. Je to taká detská hra. Ale, pomohlo. Šum hlasov. Cinkot pohárov. Nevnímam. Zajtra mi bude zle. Odchádzam.

Po svojich. Cez Bratislavu. Starý most. Lunapark. ( Nielen v hlave ) Sad. Škola. Návrat domov. Do bezpečia. Štyri steny, hajzľová misa. Telka a rádio. Pokúsim sa niečo napísať. Niečo zmysluplné. Niečo dokonalé. Niečo čo zajtra prečítam a.... Bude to stáť za hovno. Zase.

Ráno sa zobudím. V hlave mi bude trieskať. Zvuk prebúdzajúcej sa Bratislavy. Teplý vzduch. Triaška. Snaha spomenúť si a zabudnúť. Ale nebude mi to ľúto. Ani trochu.