Jaskyňa

Najprv sme si vyšliapali neveľmi vysoký kopec. Trmácali sme sa nahor za skupinou poľských turistov asi dvadsať minút. Slnko pieklo. Tričko som mal úplne prepotené a každú chvíľu som si upíjal z fľašky s vodou. Anita, dievča, s ktorým som teraz chodil, uháňala hore kopcom a snažila sa predbehnúť skupinu poľských turistov. Zároveň ma nútila, aby som robil to isté. Na tom úzkom chodníku to nebola žiadna sranda a celkom som chápal tých frfľajúcich dedkov, či mladých oteckov s rodinami. Anite to bolo jedno. Uchopila ma za ruku a vliekla ma aj s batohom na chrbte za sebou kľučkujúc pomedzi nich. Chcela byť v jaskyni prvá. Keď sme ich konečne predbehli, boli sme už takmer pred vstupom do jaskyne. Anita sa otočila a vyplazila im svoj veľký ružový jazyk na znak víťazstva. Už dlhšie som pozoroval, že táto žena to nemá v hlave všetko v poriadku. Nechápal som to. Ako je možné, že sa na mňa, pokojného a vyrovnaného človeka, vždy nalepí taká bláznivá ženská?

Kúpili sme si lístky a vhupli do chladu jaskyne. Až ma v kostiach zamrazilo. Vybral som z batohu svetre a jeden podal Anite. Pozdejšie nás sprievodkyňa informovala, že v jaskyni je konštantná teplota päť stupňov Celzia. Po krátkom pochode za sprievodkyniným chrbtom sme sa ocitli v priestrannej hale so stovkami schodov vedúcich kamsi dohora. Tu sme sa pekne rozmiestnili do polkruhu, uprostred ktorého si zastala sprievodkyňa. Slováci sme boli asi štyria. Stáli sme pokope na jednom konci polkruhu. Sprievodkyňa podišla k nám a oznámila nám, že najprv pustí výklad v poľštine a potom nám to zopakuje po slovensky. Anita sa hneď ponúkla, že to bude simultánne prekladať a že teda žiadny ďaľší výklad nie je potrebný. Sprievodkyňa jej poďakovala a mimovoľne sa na mňa usmiala. Úsmev som opätoval. "Je pekná, " - pomyslel som si, - "škoda, že som tu s Anitou." Následne som ucítil prudkú bolesť pod rebrami. Štukla ovládačom a z reproduktorov umiestnených za našimi chrbtami sa ozvala poľština. Anita o dušu prekladala, chcela sa predviesť. Potom ju to prestalo baviť a napokon sme zostali bez prekladu. Neprekážalo mi to. Rozumel som dosť dobre.

Aby som  nemusel počúvať Anitu (rozprávala dačo o mejkape, tužkách na oči, fénoch na vlasy a o jej starej dodávke), rátal som si v duchu schody. Pri sto tridsiatich piatich ma to prestalo baviť a tak som s tým prestal. I Anita stíchla. Zastali sme pri malom jazierku, z ktorého vyrastali tri stalagmity. Všetky tri mi pripomínali šikmú vežu v Pise, ale iba jeden bol podľa nej pomenovaný. Anita prehlásila, že je to nádherné. Bolo to skutočne veľmi pekné. Sprievodkyňa štukla ovládačom a zaznela symfonická hudba. Anita zajéjkala.

Dostali sme sa hlbšie do jaskyne. Na stenách som si všimol leoparda naháňajúceho antilopu, veľké čierne oko, dvoch krokodílov, dve či tri postavy v plášťoch a jednu obrovskú na nás zazerajúcu tvár bradatého muža. Bolo tam tiež niekoľko mileneckých párov súložiacich v rozličných polohách. Zo stropu všade viseli veľké vzorované záclony a prešli sme i okolo mohutného vápencového vodopádu, po ktorom stekal drobný pramienok chladnej vody. Nachádzali sa tam aj stalaktit a stalagmit, ku ktorých spojeniu chýbalo jedenásť milimetrov a teda asi stodesať rokov. Všetko tu veky vekov zostávalo nemenné a krásne. Čas tu plynul inak, monotónne, ako kvapky vody padajúce na podlahu. Kvap, kvap, kvap, kvap. Mnohé jazierka by zostali roky nesčerené, keby do nich ľudia neustále nehádzali mince pre šťastie. A nebyť reflektorov všade naokolo, bola by tu tma tmavšia ako tá najčernejšia noc. Príroda možno nechcela, aby sem raz vkročila noha človeka kochajúceho sa a súčasne ničiaceho jej majestátnosť. Noha tých malých, drobných tvorčekov žijúcich tak krátko a preto v neustálom zhone a meniacich všetko, čo im príde pod ruku. Ľudia nikdy nedokážu pochopiť zákonitosti tohoto sveta. Nato by museli zastať. Aspoň na istý čas. Na chvíľu zabudnúť na seba a svoje malicherné problémy a konečne si uvedomiť živé i neživé okolo seba. Vzdať sa mnohého, aby mohli nájsť samých seba. To však nemožu, nedokážu to. Ženie ich hlad, smäd, pudy, vášeň, túžba mať stále zamestnanie a vyšší plat, túžba po moci, sláve a majetku, túžba po lepšom živote, túžba tvoriť a pretvárať, túžba ničiť a zabíjať. Tu vnútri jaskyne je svet iný ako tam vonku a bude stále rovnaký ešte aj vtedy, keď my tu už dávno nebudeme. Ak ho dovtedy nezničíme.

Tok mojich myšlienok prerušila Anita ťahajúca ma za rukáv a ukazujúca na malý stalagmit v tvare penisu so zrolovanou predkožkou. Tušil som, čo bude nasledovať. Pribehla k nemu a so spojeným palcom a ukazovákom začala po ňom jazdiť zhora nadol a naspäť. Objavila ďalší, väčší. Objala ho oboma rukami a pred očami zhrozených turistov zopakovala ten istý proces. Chytil som ju za plece a odtiahol preč. Anita sa chichúňala a ľudia si začali čosi šepkať.

Prešli sme do veľkej siene. Na jej spodku bolo nehlboké jazero, z ktorého vyrastal obrovský stalagnát spájajúci jeho dno so stropom jaskyne. Z vody čneli ešte ďalšie pomerne veľké stalagmity a zo stropu na ne i na hladinu jazera padali kvapky vody. Anita to nevydržala. Vyzula tenisky, zobliekla sveter a s ujúkaním vbehla doprostred jazera. Tam zastala a zdvihla tvár i obe ruky ku stropu siene. Kvapkala na ňu voda a spod trička jej presvitali bradavky. Anita nikdy nenosila také zbytočnosti, ako je podprsenka. Bol to úchvatný pohľad. Sprievodkyňa najprv zbledla, potom sfialovela a následne plná hnevu zarevala na Anitu, nech sa odtiaľ okamžite prace. Ale tá ju nepočúvala, bola vo svojom svete. Dobehla ku mne a rázne ma pobádala, aby som ju stadiaľ dostal. "Miláčik, Anitka, poď sem, prosím ťa," - prosil som ju chlácholivým hlasom. Kašľala na mňa. Vyzul som sa teda tiež a vliezol po kolená do ľadovej vody. "Z toho určite dostanem chrípku," - napadlo mi. Dopracoval som sa až k Anite. Vzal som ju za ruku a doviedol späť na breh. Sprievodkyňa sa k nám prirútila ako býk a začala hulákať niečo o pokute. Nesnažil som sa ju počúvať, obúval som Anitu. Potom som jej povedal, nech zdvihne ruky. Keď  to urobila, navliekol som jej sveter ako malému dieťaťu. Dívala sa kamsi za mňa drkotajúc pritom zubami. Tiež mi začínala byť zima. Rýchlo som sa obul. Sprievodkyňa okolo nás poskakovala a neprestajne čosi rozprávala v rýchlom tempe. Uchopil som Anitu za ruku a vyviedol ju von z jaskyne. Sprievodkyňa trielila za nami.

Vyšli sme na svetlo sveta. Zalial nás hlas davu turistov tlačiacich sa pri vchode. Vzdychol som, vytiahol z vrecka mobil a zapol ho. Zavolal som Anitinej sestre, opísal jej stav, v akom sa Anita nachádza a posúril ju, nech si pre ňu príde. Neboli sme totiž autom. Sestra povedala, že je hneď  tam. Zrejme sa to nestalo prvý raz. Nejak sa mi podarilo odbiť sprievodkyňu a spolu s Anitou sme si sadli do bufetu pri jaskyni. Objednal som si dva veľké rumy a pivo. Anite som kúpil gumené cukríky. Má ich veľmi rada. Usadil som sa pred ňu a začal šuchotať so sáčkom. Prebrala sa, zasvietili jej oči a lačno siahla po cukríkoch. Zjedla ich všetky a spokojne sa usmiala. Prišli rumy a pivo. Oba rumy som vypil na jeden dúšok a ešte ich aj výdatne zalial pivom. Potreboval som to. "Musíš toľko chľastať?" - spýtala sa Anita.