O horách za horizontom

Mrzí ma, ak sklamem priateľov, ktorí sem prišli v nádeji počuť tichý hlas...

Bolo to dávno, keď som po prvý krát v zelenom svetríku s tromi zlatými hviezdičkami na každom pleci a s úžasom tak veľmi detským pochopil, že k slobode mojich snov sa chcú vyjadriť aj iní... Pre moje dobro, vraj, no bolo to kruté. Tak ako vaše slová, súdružka učiteľka, pretože nie za všetko môžeme, a pretože nie je rozumné chcieť z nás mať realistov za každú cenu bez toho, aby sme k tomu dospeli. „Ja chcem byť pilotom...“ (takým, s tromi hviezdčkami, ako bol nadporučík Meresejev) „Pilotom...? Veď nevieš ani poriadne utekať, tomu sa najprv nauč...“ Bolo mi smutno, lebo sa mi smiali. A bolo mi smutno, pretože nie všetkému sa možno naučiť. Ešte aj dnes je moja chôdza hojdavá... Nie je však tak dôležité to, že vtedy umrel jeden konkrétny sen a ja som sa nikdy nestal vojenským pilotom, ale skôr to, že ste moje sny naučili strachu zo smrti. Život nás nefacká, život nemôže ísť sám proti sebe. Jedine zavreté dvere, srdce na ulici, pôsobia bolesť. Sen za snom krvácajú – a to ešte zaiste patrím ku tým najšťastnejším – a ja som sa postupne naučil vlastným snom nedôverovať. Vymodelovaný, až príliš na svoj vek! Život by mal byť riekou, ktorá smie tiecť, kamkoľvek chce – a naozaj, tu ,kde stojím, rozprestierajú sa šíre pláne. Smiem si vybrať smer. Čo však mám z tejto slobody, keď neustále premýšľam o zmene zvoleného smeru zo strachu pred horami za horizontom? Inými slovami: Čo ak nebudem schopný naučiť sa utekať? Ak sa sen bojí vlastnej smrti ako rieka možnosti, že za horizontom narazí na hory, umrie ešte prv, ako sa onoho horizontu dotkne. Neboli sme stvorení pre čas v takomto ponímaní: Tie neustále pohľady za horizont udalostí nás síce priťahujú a povzbudzujú, ale aj nebezpečne zraňujú. Neboli sme stvorení pre toľkú vzdialenosť medzi zajtra a dnes. Lež stačili jedny zavreté dvere, stačila iskierka beznádeje a budúcnosť nadobudla úplne nový zmysel. Za horizontom nám, ako vystretý ukazovák, zahrozili hory. Ach Bože, takto nemožno kráčať k nebu! Čokoľvek my zranení posunieme do budúcnosti, okamžite ohrozia hory. Hory s menom „Čo ak...?!“ Ak teda posunieme nebeskú bránu za horizont dneška, nenájdeme od nej sami kľúč... Eschatológia je krehká zo všetkých strán. Rovnako dnešok ako aj zajtrajšok javia sa byť nepriateľmi nášho šťastia. Ach, prečo ste len naučili naše sny umierať? Mali ste nás nechať kráčať. S trochou nádeje, boli by sme už dnes žili zo zajtrajška, a zajtra z dnešných snov. Realizmus nie je v tom, naučiť nás predvídaniu budúcnosti, lež naopak v tom, naučiť nás nevnímať čas tak hrozne odcudzujúco. Čas nebol mienený stať sa katom našich túžob! Čas bol, pochopte ma prosím, myslený ako večnosť – ono kontinuum, ktorým prúdi budúce šťastie. Horizonty tu samozrejme boli od počiatku našej existencie. Strach z hôr ale až po usmrtení prvého z našich snov... Dnes je teda časovosť pre nás tajomstvom. Väčšinou sa, žiaľ, bojíme vlastného rastu, pretože sa nám stal synonymom umierania našich snov. Post Scriptum: Súdružka učiteľka umrela a bolo jej odpustené... Konečne, ktovie, kto bol vrahom prvého z jej snov? Sme na jednej lodi. Súdružka učiteľka umrela a bolo jej dopriate snívať. Len ja občas tápam, len ja občas neviem kam. Nemýľte sa, nie som zatrpknutý! Kto z vás mi však povie, ako vzkriesiť polomŕtvu odvahu snívať? Ako postaviť na nohy toľkokrát ubíjanú nádej?

---