Ľudská dôstojnosť

tak kacírsky ma napadlo:

možno moja hodnota netkvie v tom, ako ma vnímajú iní, ale v tom, ako dokážem vnímať ja iných

Akú hodnotu má človek?

Akú hodnotu má ten, ktorý je úspešný a akú ten, ktorý nezvládol svoj život?

Napríklad taký bezdomovec.

Stojí  pred supermarketom, drží v rukách časopis pre neho vydávaný a vo chvíli, keď prichádzam k autu, aby som nakúpený tovar vyložila, prichádza ku mne a ponúka, tajne dúfajúc, že mu dám omnoho viac, ako mu patrí. Páchne z neho alkohol, je špinavý, otrhaný. Ak patrí k tým silnejším, tak ma zvyčajne vydiera svojou prítomnosťou a neodíde, kým mu niečo nedám. Ten, ktorý sa zdá životom  dobitý viac, je apatický – a  odbrží zvyčajne menej. Alebo nič. Aj tu sa presadia „široké lakte“.

...akú má hodnotu tento človek?

Reagujem podobne ako väčšina ľudí.

Ľudia odvracajú svoj pohľad...Chcú hľadieť na niečo krásne.

Stret s týmto problémom vykoľají ich.

Možno  takého človeka odsúdia - veď iste si za všetko môže sám...Možno sa v nich ozve hnev. A ospravedlnia sami seba, ak nedajú nič.

Alebo vyberú peniaze a podriadia sa nátlaku pýtajúceho.

Ľutujúc podľa nich poľutovaniahodného, a bez súcitu, lebo necítia sa byť na strane tohto človeka, ktorý stratil v ich očiach ľudskú dôstojnosť.

A má ju? 

Mne ľudia veľakrát pomohli. Nie peniazmi.

Nebola som bezdomovcom. Ale v istých situáciách som bola na ceste k bezdomovectvu. Viem, že prísť o majetok a dostať sa dole nie je až tak nemysliteľné. Lenže ja som vtedy počula z niekoľkých úst slová, ktorá ma pozdvihli: „Som rada, že si!“.

A niekoľkí ma vtedy vnímali zas inak.

Mňa dnes ľudia stretávajú radi. Veľmi sa teším, keď sa o tom  veľakrát aj z ich úst dozvedám.

Aj dnes mi to dodáva silu.

Dodáva mi to hodnotu.

V očiach mojich, ale i v očiach ľudí, ktorí ma stretajú.

Je mi dobre, lebo ma ľudia majú radi, lebo vnímajú moju ľudskú dôstojnosť.

Keby to bolo bývalo inak? Ktovie kam by som sa dostala. Možno by som stála pred hypermarketom. A možno by som tu už nebola. Možno áno, ale ktovie?