Vášnivé myšlienky

Vášnivé myšlienky

I.

   Vášeň je vraj prudký cit bez rozumovej kontroly. Afekt, náruživosť, láska – telesná,  žiadostivosť, chtivosť.  Je fajn mať "odborníkov" na všetko, čo nás v živote stretne.

   Susedova dcéra – má trinásť rokov - dostala svoj prvý mobil. Nepre­stajne sa nám chodí chváliť, aké dostáva SMS-ky.  Vášnivé, náruživé, žiadostivé.

   „Všimla si si, že som sa na teba na kupku stále pozeral?“, alebo:    „Maťo povedal, že mu Jožo povedal, že si povedala, že sa ti páčim, no tak teda aj ty sa mi páčiš“ a potom: „Jožo to povedal Maťovi, že sa mi páčiš a teraz sa zo mňa smejú, tak sa mi už nepáčiš.“

No sranda, ale pre ňu úplne najdôležitejšie veci na svete.

   Mám rada zmysluplné rozhovory. Aj vášeň, samozrejme. Prehodiť pár slov o láske, zmyselnosti, citoch a pocitoch je normálne, ak nechýba dô­vera.  Je zaujímavé, čo všetko môže vyvolať žiadostivosť a ako sa s ňou dá vyrovnať.

   Etela bola deviatačka, keď sa už mohla sťažovať na to, že ju chcel mu­rár, ktorý staval novú školu, znásilniť v maringotke. Vtedy sme ju všetci ľutovali, híkali a báli sa. Dnes je jasné, že keby ho nebola zvádzala, keby nebola chcela od neho cigaretu, nemala hlboký výstrih a ešte nevedela, čo je to sex, nestalo by sa to. Túžobné chvenie pri spomienke na Fera, ktorý ju oprel o kmeň storočnej lipy v štátom chránenom parku a privolal jej ten výbuch v hlave a slabosť v končatinách, presne to chvenie ju hnalo do plechovej maringotky.

   Keď sme sa opäť videli, po desiatke rokov na stretnutí v miestnej vi­nárni, tak nám prezradila, že ju v časoch predčasnej dospelosti najviac vzrušovala predstava, ako náš riaditeľ základnej školy štvornožky chodí okolo budovy za našou – tiež štvornožky chodiacou – triednou. Triedna bola od pása dole úplne nahá. Tučné stehná sa jej otierali jedno o druhé a ovisnuté pruhy sadla na zadku sa pri každom pohybe nôh zachveli, zatriasli, akoby chceli v každej chvíli odpadnúť. Riaditeľ mal plné ústa slín a pri každom dobehnutí učiteľky, jej dal bozk. Raz na jednu, potom na druhú polovicu jej zadku.

   Postupom času sa jej predstavy korigovali. Dosiahli akúsi vyššiu úro­veň. Nanešťastie sa mi stratila z dohľadu a ja som ostala bez jej podrob­ných opisov chtivosti a bez jej šťavnatých nadávok.

   Sused Juraj (je to záhradný sused) mi kričal cez plot:

   „Ta co, sušeda? Zaš obirace, ďobkace?“

Stála som uprostred malín a každý štvrtý tmavočervený plod som, na­miesto do vedierka, hodila do úst.

   „Ta už še nedzivim, že sce širša jak vyšša.“

   Rozumieme si. Je pár rokov po šesťdesiatke, ale vyzerá mladšie. Celé dni je v záhrade, stále niečo robí. Keď sa tam objavím, postaví sa ku plotu a mám čo robiť, aby som ukončila náš rozhovor. V sparnom lete sa v záhrade vyzliekam do plaviek. Dvojdielnych! Hanba sem, hanba tam. Komu sa to nepozdáva, nech sa nepozerá. Aj vtedy mal sused svoje pri­pomienky:

   „Kukam ja, co to za stvoru u sušedov. A to vy.“

Bránila som sa:

   „Je horúco. Chytám slnko.“

   „To treba, bo sce bila jak cmar.  Ale povim vam, že take cale cele som ešči nevidzel.“

Hrklo to vo mne. Aj on sa zarazil a opravoval sa:

   „Ňe cele, ale cale celo. Rozumice, celo... Celé telo“, dodal po sloven­sky.

   Ale vrátim sa k vášnivým myšlienkam. 

   Medzi rečou sme sa dostali k tomu, že v bytovke, kde býva, robí do­movníka. Upratuje, dohovára mládeži, poučuje ju.

   „Aj teraz večir som zametal pred branku a tote chlopci ľem šedza na schodoch, psa priviazali k ohradze a fajča, rozdumujú.

   Ta ja v ich rokoch, hááá. Za dzivčatami som behal. Ňe jak toty. To ľem šedzi na lavočke, dzivče na jeho koľenach, ta to še mu ani nepostavi. Aj som im hutorel, žeby tam šli, medzi kračky, žeby ju poradňe posciskal. Bo ja to tak robil.

   Prišol som k dzivke a hutorim jej: očuj, podz medzi kračky, trochu še pobavime. I ona šla. Ňebulo treba dvakrat hutoric. V kračkoch som ju posciskal, pobodžkal, ľem trebalo vecej krat zopakovac, žeby bula cicho, žeby nekvičala. Postojačky to bulo lepši. To som potom cale Košice ostrikal, i do prava, i do ľeva.“

   Rada sa s ním rozprávam.

II.

 „Haló, haló, ahoj, ahoj“, ozýva sa mi v telefóne Krištof.

Áno, áno, opakuje to isté slovo dvakrát po sebe. Možno si chce byť istý, že aspoň raz mu budem rozumieť.

   „Ako? Ako? Nemáš čas? Nemáš čas?“ vypytuje sa. Teraz mu skutočne nerozumiem.

   „Čas na čo?“ vyzvedám.

   „No, chcel by som niečo. Vieš, chcel by som niečo. Poprosiť ťa. Niečo by som od teba chcel.“

Za šesť rokov, čo sa poznáme, ešte odo mňa nič nechcel. Vídame sa možno raz za štvrťrok, zavolá častejšie, a týždenne pošle jeden mail. Každú vetu napíše len raz. Teraz niečo odo mňa chce. Som zvedavá.

   „Povedz, ako ti viem pomôcť. Rada to urobím“, ponúkam svoje mož­nosti.

   „No, je to vlastne pre kamaráta. Pre kamaráta je to v podstate. Má problém. Veľký problém má.“

   „Poznám ho?“ chcem vedieť.

   „Nie, nepoznáš. Ani on teba nepozná. Nepoznáte sa.“

   „Počkaj, počkaj“, opakujem sa pre zmenu ja. Som v pomykove.

   „A ako mu viem pomôcť, keď sa vôbec nepoznáme?“

   „Tak, že pre neho napíšeš poviedku. Nejaký príbeh pre neho vymys­líš.“

   „Aký príbeh? Veď ho pošli na internet, kde to nájde, nemusím vymýš­ľať.“

   „Nie také. Také nechce.“

   „Aké také?“ Stále nechápem. „Povedz mi rovno o čo ide. Toto naháňa­nie si vlastného chvosta nemám v láske.“

   Za niekoľko minút sa dozviem, že ten kamarát má problém s potenciou. Nevie sa vzrušiť, žiadna žena ho nepriťahuje, prestal byť chlapom. Je z toho nešťastný a vymyslel, že keby mu niekto napísal šteklivý príbeh, možno by mu – a teraz citujem – „konečne zareagoval mozog a prinútil jeho banán stvrdnúť na kameň“.

   Zasmiala som sa trochu pobavene, viac škodoradostne. O mužoch si myslím svoje a hodila som sa do vreca, v ktorom sa ozýva: muži sú svine, muži sú svine.

   Trojstránkový slušný erotický príbeh som napísala. Pokojne som sa mohla pod neho celým menom aj podpísať. Poslala som ho Krištofovi.

Tu je úryvok:

   Mám rada tvoj unavený chrbát, ohnutý nad klávesnicou, a oči uprené na blikajúci monitor počítača. Myseľ zaplavenú myšlienkami na čísla a grafy, ktoré sú často iné ako si želáš. Ha-ha, páči sa ti ten nesúlad. Čím väčší, tým viac šťastia sa usadí v tvojom úškľabku, keď to dáš do po­riadku.

   Ticho sa k tebe blížim. Pomaly a nepozorovane. Nie je to ťažké, si sú­stredený na prácu. Aj dnes, aj včera, aj, aj... Si namosúrený ak ťa ruším otázkou, či ti môžem ponúknuť čaj alebo niečo na zahryznutie. Ale teraz na to nemyslím. Potrebujem ťa. Tvoje objatie, nehu, horúci dych a aj ten debilný výraz – ako si ho nazval – keď sa ti telo napne a zakričíš moje meno. Niekedy dodáš: „Ty si bosorka.“ To sa mi páči. Chcem byť bo­sorka!

   Z reproduktorov sa plazí nevtieravá hudba. Kúpil si nejaké imaginárne ezoterické sústreďovadlo. Vraj sa pri tom až tak nenahneváš. Akoby si sa bez nej zlostil. Tóny blnkotajúcej vody mi omývajú členky, švitorivé vtáčiky sa usadili na lampe, obrazoch a dva poskakujú na tvojej obľúbe­nej soške, šum motýlích krídel cítim ako vánok vo vlasoch. Som nedo­čkavá, ale nič neunáhlim.

   Stojím tesne za tebou. Nevšímaš si ma. Práve prepočítavaš rôznofa­rebné čísla. Pravou nohou sa pokúšaš nájsť súlad s dokonalým zvukom prírody. Rozosmeje ma to. Hudbu rád počúvaš, nerád tancuješ. To je zrejmé aj z pohybu nohy. Úplne mimo. Môj nerytmický pracant.

   Zohnem sa a dám ti pusu na temeno, zároveň položím dlane na tvoje plecia. Musíš cítiť ich teplo. Ustrnieš. Prsty znehybneli a píšu do tabuľky jjjjjjjjjjjjjjj. To sa ti nebude páčiť. Dlane mi skĺznu po tvojich ramenách až k prstom a zdvihnem ich z klávesnice.  Držím ich v pozícii „vzdávam sa“ a bozkám ťa ucho. Cítim zimomriavky, ktoré ti pokryjú celé telo. Noha prestala sledovať rytmus a ty si prestal dýchať. Nie, nedovolím ti otočiť hlavou, len seď. Ruky ti spúšťam a ukladám na stehná. Objímem ťa cez hrudník a pomaly horúco dýcham na tvoj krk. Cítim ako sa snažíš vní­mať, aby ti nič neušlo a zároveň vdychovať potrebné množstvo vzduchu. Nádych, dlhočizný výdych, nič.... nádych, výdych, nádych, výdych... vzdych. Už si ma všímaš dokonale.

   Otočím ťa tvárou k sebe. Máš bledé líca, prosbu v očiach. Objímeš ma okolo drieku a pritiahneš k sebe.  Hlavou spočinieš na mojom brušku, tesne pod prsiami. „Voniaš,“ povieš a vyhrnieš mi tričko. Áno, tvoje bozky mám rada. Mäkké pery, vlhký jazyk a spaľujúci dych. Veľké dlane na mojom chrbte nevynechajú ani milimeter kože. Nástojčivo, akoby skúmali či sa niečo zmenilo, vyhladia každú vrásku a bruškami prstov pošteklia presne tam, kde to chcem. Zosunú sa nižšie a bez zaváhania ma vy­zlečú z nohavičiek.

   Už nepočuť spev vtákov, už nie sú dôležité tabuľky, už sme len ty a ja.

III.

   O týždeň mi Krištof zavolal.

   „Môj kamoš sa s tebou chce stretnúť. Stretnúť sa chce. S tebou.“

   „Ja sa nechcem. Vieš, že sa ne-stre-tá-vam,“ zdôrazňujem, „čo ti to napadlo?“

Chvíľu sa okúňal, čosi mrmlal, potom však zo seba vysypal:

   „Stále číta, čo si napísala. Číta to stále. A postavil sa mu. Už mu stojí.“

Neskutočne blbé, myslela som si. Možno si dal pauzu a ten jeho banán načerpal nové sily.

   „Tak to mu prajem, nech sa mu darí ako predtým“, želala som mu len to najlepšie.

   „On si myslí, že len pri tebe sa mu to zase podarí. Len pri tebe mu bude stáť. Preto príde za tebou. Za tebou príde.“

   „Ani náhodou!“ sprísnela som. „Ak s tým neprestaneš, napíšem takú poviedku, že sa mu nepostaví do konca života! Kurnik! Chcel si pomoc, skúsila som. Ale tým to končí.“

   V tej chvíli som si spomenula na hru so slovami: Sklonil sa k nej a zacítil neskutočný zápach. Prázdne očné jamky a zošúverená koža, praskajúce kosti. Žlto-čierna mazľavá tekutina sa mu lepila na holé telo. Niekoľkotýždňová mŕtvola sa nebránila jeho chúťkam. Nevšímal si biele húsenice, ani poletujúce muchy. Bol sústredený iba na to jedno: nájsť ten správny otvor v jej rozkladajúcom sa tele.

   „Dobre, dobre. Veď nekrič. Nekrič na mňa. Hovoril som mu, že to ne­pôjde. Hovoril som.“

   „Už o tom nechcem ani počuť. Ak znovu začneš, vypnem telefón. Ne­mala som to písať.“

   Vraj sa má skúsiť všetko. Teda všetko to, čo sa človeku postaví do cesty ako výzva. Ako skúška vlastných síl, schopností, možností, odvahy a odolnosti.

   Nedávno som čítala knihu, v ktorej jedna veta trvala celú pol stránku. Súvetie, v ktorom som sa k bodke nevládala dostať. Odborníci tvrdia, že bodka je pri čítaní veľmi dôležitá vec. Pri bodke si čitateľ ukladá do pa­mäte prečítané. Ak po sebe nasleduje veľa súvetí, alebo veľa dlhých viet, tak čitateľ stráca záujem, skoro sa unaví, málo si zapamätá.

   No a v tej knihe bola necelá pol stránka; napísaná krátkymi jednodu­chými vetami; venovaná opisu milovania sa vo vani. Literárni kritici ho hodnotili ako najlepší nielen v slovenskej, ale aj v celosvetovej literatúre... Uff, uff, uff. Išla som si oči vyočiť, či dobre čítam a či sa kritika viaže skutočne k tej knihe, ktorú držím v ruke. Pomyslela som si, že takto viem písať aj ja, ak nie lepšie. A Krištofov telefonát bol pre mňa tou už spomínanou výzvou.

   Vášnivosť sa viaže väčšinou k láske. Ku vzťahu dvoch ľudí. Dnes už smelo hovoríme, že ku vzťahu dvoch ľudí aj rovnakého pohlavia. Sme tolerantnejší a ohľaduplnejší? Možno je to len nová móda. Dokazovanie slobodného myslenia. Inakosti v porovnaní s ostatnými, v porovnaní s tým, čo sme deklarovali pred desiatkami rokov.

   Prírodu považujem za jeden z najväčších zázrakov sveta.  Ona sa nepretvaruje, nikoho neuráža, žije si svoj život a fungujú v nej vzťahy, o ktorých sa človeku ani nesníva.

   Sused mal v záhrade borovice. Statné, asi päť metrov od seba. Borovice vysoké nenarastú, ale veľa si pamätajú. Jedna z nich rástla blízko plota ďalšieho suseda. No a ako to už chodí, dôchodcovia majú v živote viac obáv ako povzbudenia. Dohodli sa teda, že tú pri múre vyrežú, lebo čo ak ju vietor vyvráti. Tak sa aj stalo pred dvoma mesiacmi. Ale láska má hlboké korene. Včera som pozerala ako puk na ten druhý strom. Úplne vyschnutý. Polovica ihličia na zemi, tá druhá hnedočervená. Nemôžem si pomôcť, toto je pre mňa neuveriteľné. Takto vyzerá láska po tridsiatich rokoch. Neviem, či vášnivá, ale určite nekonečná.