vianočná rozprávka

Kdesi ďaleko a možno celkom blízko rástol les a v jeho strede skupinka mladých stromčekov. Každoročne sem chodili ľudia a vyberali si ten svoj vianočný stromček. Tento rok tomu nebolo inak. Nastal Štedrý deň a všetky stromčeky už stáli slávnostne vyzdobené v slávnostne vyzdobených izbách- všetky okrem jedného. Ten rástol trochu bokom, v tieni vysokých smrekov. Možno práve preto, možno preto, že nebol práve najkrajší, trochu menší než ostatné, práve možno preto ostal tento stromček sám- nepovšimnutý. Síce stále dúfal, že niekto príde, niekto kto proste zabudol, nestihol- ale postupne sa zotmelo- a stromček ďalej smutne stál na svojom mieste. Bola už tma, keď sa ešte pár krát váhavo poobzeral dookola- čo ak náhodou- a tíško zaspal.
Z neba spadlo pár snehových vločiek, potom čoraz viac a nakoniec sa v chumelenici na okraji lúčky pohol tieň. To pán horár obchádzal svoj revír a pomaly, akoby s obavami sa blížil ku stromčeku. Keď ho zbadal, nečujne si vydýchol a na tvári sa mu objavil široký úsmev. Akoby čakal, či tu práve tento stromček ostal. Jemne, láskavo pohladil okraje jeho vetvičiek a celý rozradostený sa vrátil do horárne. Otriasol zo seba zvyšky snehu, obul si teplé papuče a pristúpil k piecke, kde sa v hrnci dovárala kapustnica. Vianočná. Voňavá.                 A viete, čo v tejto kapustnici voňalo úplne najviac? Predsa hríby! Hríby, ktoré pán horár nazbieral a nasušil už v lete. Hríby, ktoré každoročne nachádzal práve pod tým nie práve najkrajším stromčekom, práve pod tou príliš dlhou spodnou vetvičkou. Pán horár si teda nabral kapustnice do misky, tak ako sa patrí- vrchovate, zhasol svetlo, sadol si k pootvorenému oknu, započúval sa do tichej, ale o to krajšej piesne -lesnej koledy, pomaličky usrkával z kapustnice, vychutnával tú nádhernú chuť a v tom náhle prestalo snežiť. Spoza oblakov vykukol mesiac a na kraji lúčky sa v mäkkej snehovej perinke nádherne trblietal stromček, ktorý bol v skutočnosti ten najkrajší a hlavne najdôležitejší vianočný stromček v celom šírom svete.