Vykrik

Nemý výkrik uprostred hrôzy

nenásytného rehotu preťal

moje myšlienky na pekne zbabrané

chvíle.

Skazil vzácny okamih,

ktorý príležitostne venujem

len sebe.

Asi stý pokus o samovraždu

môjho vnútra je nenávratne

preč.

Žiaľbohu našťastie.

Ten vlak, čo ma ráno prešiel

niesol meno tvojho mena.

Ani len nepribrzdil...

Ďakujem, aspoň už neostala

žiadna nádej na návrat

do ríše snov.

Realita je tak prepletená

povrazmi lekcií života,

že sa už ani nezdvíha

zo zeme.

Skvelé! Zrada bola vždy

mrcha. Všetci to vedeli

a každý sa s ňou aspoň

raz vyspal.

Aké dojemné!

Pokojne predstierajme

Happy end.

Bude to najlepšie. Pre teba,

pre mňa, pre zimomriavky poslednej

chvíle, sediacej za okennou tabuľou.

Má tvoje oči, tvoj úsmev, výraz tváre

plný potešenia.

A duchovia modernej sivomodrej

doby prechádzajú stenou zdraviac

sa dolu klobúkom ako sa na slušných

ľudí patrí.

V tejto uschnutej zimnej záhrade

sa znovu cítim byť človekom.

Nechala som uschnúť všetko okolo seba,

každá maličkosť zvädla z toho

chladu.

Typicky ľudské, nemyslíš?

Sedíš uprostred skrývajúc hnev

a maľuješ.

Medzi suchým lístím

modrá ruža.

Krásna a smutná až to zabolí.