mechanika vetra

     To ráno bolo len ďalším ránom. Dlho ležala v posteli a počúvala zvuky z ulice. Všetko bolo konečne biele, ale nebol to sneh, ako si myslela, len nočný srieň na všetkom primrzol.

Vyzeralo to dobre, tak čisto, ako čistý, ostrý ľad. Nad hlavou jej viseli dva pavúky, ktoré si pestovala pre šťastie.
     Konečne po sviatkoch - pomyslela si. V niektorých oknách ešte svietili hviezdy a farebné žiarovky. Bolo to viac smutné ako šťastné a veselé. Aspoň jej to tak pripadalo. Vedela, že niečo skončilo a že sa niečo musí stať. Nevedela síce čo, no v hlave už dlhšie cítila čudný tlak.

 „Juri?  Vo mne sa niečo deje a neviem čo. Niečo čudné, čo cítim v tam hore v hlave,“ vravela mu vystrašená do telefónu
 „Ale drahá, snáď nebudeš plakať. Neboj, keď sa zblázniš donesiem ti do nemocnice také veľké mandarínky. A keď budeš dobrá, možno aj pomaranče,“ smial sa kdesi na ceste do iného mesta a ďalej bľabotal slová, ktoré jej už nič nehovorili. Radšej to rýchlo ukončila.

     Neskôr dlho pozerala sa na svoje nahé prsia. Hovorila si, že sú síce menšie, ale tak pekne tvarované... urobila mobilom pár fotiek a tú najlepšiu z nich mu poslala. Potom čakala na odpoveď. Za chvíľu jej prišiel penis, odfotený na celý display. Až sa zľakla.

     V práci bola nuda. Ešte prázdne mesto. Prázdne ulice. Nikto nepotreboval nové okuliare, opraviť rám, alebo si dať urobiť vyšetrenie. Tak aspoň sedela hore, nad ambulanciou, za počítačom a čakala na majl, alebo hovorila s dievčatami. Také ju bavilo.  Kolegyňa Silvia, či Zuza jej dali zabudnúť. Rozprávali o silvestri, o mužoch, o čudnom tohtoročnom počasí, či len tak, ticho sedeli a pozerali cez výklad na vysoký hotel, ktorý kdesi v strede mizol za hmlou.  Občas jej prišla smska od jedného z tých, čo ju milovali. Martin ju v nich oslovoval kráľovná a Petra fascinoval jej dlhý krk  a ušľachtilé ruky. Považovala ho za primitíva, lebo robil hasiča v Slovnafte, ale ako si všimla, vždy dal správne čiarku, správne i, a vedel dobre štylizovať vety. Možno sa mýlila.  Ale takých bolo viac, no  ona si ich udržiavala od tela aj keď dosť blízko na to, aby ich nestratila. Rada bola obdivovaná a Juri jej to nezazlieval. Občas zažiarlil, tak ako aj ona  žiarlila na jeho známosti. Spolu už neboli. Už dva mesiace..... Všetko sa akosi zmenilo. Nevedela prečo.

     Po obede si prišlo pár ľudí kúpiť šošovky. Aspoň nejaké rozptýlenie medzi časom. 

     Večer, keď zatvorili zbehla do tesca. Kúpila nejakú zeleninu cestoviny a čaj,  ktorý jej už došiel, a tampóny. Tento mesiac stále krvácala. Vedela, že s tým musí niečo urobiť, ale mala strach.

     V byte bolo horúco. Ráno zabudla stíšiť kachle. Otvorila okno a naklonila sa do vzduchu. Nad smetiakmi krúžili čajky, občas sa zniesli na zem, aby sa pobili o kus vianočných zbytkov. Vo vetre viali rozbalené salónky, visiace na kostrách vianočných stromov.  Na všetko padala šedá hmla. Ľahla si na posteľ a dlho pozerala do stropu. Bolela ju hlava. Ten predmigrénový stav dôverne poznala. Všade ticho a vnútri kľud. Pokoj. Kresba dreva nad ňou bola stále rovnaká, tak ako boli rovnaké ostatné veci. . Skúšala nedýchať, ale nevydržala dlho. Len čo ju ešte viac rozbolela hlava. Cítila, že vnútri sa niečo trhá, kdesi dole, pod bruchom. Myslela na Juriho.

.............................................................................

 
    Zoznámili sa v knižnici, oslovil ju keď si nevedel poradiť s katalógom.  Začali sa zdraviť a neskôr ju pozval na čaj do neďalekej čajovne. Stal sa z toho takmer rituál, každý pondelok, po práci o 6 knižnica a čaj. Ešte stále nechcela nikoho, ale tento hovoril zaujímavo a ona ho rada počúvala.

  „Pamätáš ako som ti spomínal tú ženu z psychiatrie? Tak dnes som ju stretol. Aj po tých rokoch vyzerá stále rovnako. Žiadna zmena. Nerozumiem, oni asi nestarnú. Len čas ide okolo nich ako okolo detí... bez dotyku. A spoznala ma, to ma prekvapilo,“  hovoril a ona sledovala ako pomaly dvihol bielu šálku a odpil si. Pekná tvár, pomyslela si a on pokračoval ďalej vo svojom takmer monológu.
 „Takže dnes som si spomenul na celé to obdobie. Nebolo to zlé. Len ten pach chlóru.. a úzke vykachličkované chodby, po ktorých sme sa museli prechádzať celý deň. Aj priateľov som si tam našiel... zopár týždňov so mnou na izbe býval Roman, dvadsaťročný huslista. Už rok bol presvedčený, že má v bruchu kamene, a tak ho dva krát do týždňa brávali na elektrošoky. Vždy po nich sa vrátil s takým skleneným výrazom, pozeral do okna a nič nevnímal,  no a neskôr mi podával ruku, že kto som, že ma nepozná a či sa nezoznámime. Takto mal každý týždeň nových priateľov, aj keď stále tých istých, vždy nových.“
  „Smutné,“ prehodila.
  „Nie nebolo to smutné, on bol spokojný a vyrovnaný, napriek tomu, že tie jeho kamene mu vždy dorástli. Mal na to takú techniku, zhlboka trhane dýchať a vtedy mu tie kamene stúpajú až do hrdla.  A potom tam bola jedna stará pani čo si o mne myslela, že som jej syn. Raz v noci, keď som pozeral na chodbe nejakú blbú reláciu vybehla z izby úplne nahá a rovno sa na mňa vrhla... vieš si to predstaviť, nebol to pekný pohľad a keď som jej povedal, že jej syn nie som tak mi neuverila a nakoniec ju museli odvliecť dvaja sanitári a dať jej nejakú injekciu na ukľudnenie.  Z tej som mal vážne strach.... dlhé rozpustené šedivé vlasy a úplne prázdne, čierne oči – vráskavé telo a dlhé prsia ako vyfúknuté balóniky... Od vtedy som sa vždy hral na jej syna. Pozerali sme televízor a ona sedávala tesne pri mne.  Za pár dní ma prehodili na iné „vyššie“ oddelenie a už som ju nevidel. Až po mesiaci som sa dopočul, že zomrela, tak som bol jej posledným synom,“  vravel a ona si hovorila, že to je skutočne šialené, ako kľudne a pokojne rozpráva o týchto veciach takmer neznámej žene. Čo mu na to má vlastne povedať? Hovoril a hovoril a hovoril... no ona ho už nepočúvala, len občas zachytávala nejaké slová akoby v inej farbe, v iných odtieňoch. Modré, zelené a žlté – aspoň sa jej zdalo – tie zelené mala najradšej.

     Potom chodili po meste. Mlčali. A neskôr ju bol odprevadiť domov. Hore ho pozvala až na štvrtý krát.  

........................................................................................

     Večer si uvarila cestoviny, no nemala čo na ne dať. Len tak na holo jej nechutili. Pozerala okolo seba a stále nevedela čo s tým celým. Nevedela čo to je za pocit tam v hlave. Nevedela čo s Jurim.... či to už na trvalo skončilo, alebo... Mala by si konečne poupratovať no nechcelo sa jej.

     V noci sa jej snívalo, že je strom, namiesto listov mala drobné vtáky, vždy na jeseň spolu vzlietli do teplých krajín.

     Zobudila sa na dážď ktorý udieral do okna. Potom už nemohla spať,  tak len ležala a hlboko dýchala – skúšala či nemá v sebe kamene.

    Ráno bolo všetko ako zo skla. Zmrznuté. Stromy, cesty aj ľudia šmýkajúci sa inými smermi. V hlave jej znela veta – a vlny plieskali o hladinu ako šialené – nevedela sa jej zbaviť.  Privrela oči a nechala ju tak,  opakovať sa ako nejakú mantru, ktorá ju má preniesť kamsi inam.