Taký obyčajný pohľad

     Nemôžem ti ponúknuť viac, iba priateľstvo a slová, veľa slov: tučných aj chudých, aj takých akurát. Prepáč, Táňa, že nebudú zriedkavé (ako urieknutie) a že ti pri nich možno budem pozerať do očí celkom obyčajným pohľadom. Viem, aké sú tvoje oči. A viem, že ty o tom nevieš, lebo vždy hľadíš na moje topánky. Nemôžem byť ticho. Keď som s tebou, chcem ti všetko rozpovedať. Všetko vyrozprávať! Mám toho ajajáj. Tak napríklad:
     že slnko bolo ráno ako postmoderný obraz a odvtedy sa veľakrát zmenilo;
     že topole za nami mi pripomínajú otcov smiešny hrebeň;
     že v hmle na okolitých kopcoch je niečo neuveriteľne príťažlivé;
     že Ammu porodila krásne mačiatka;
     že zajtra príde vlak plný nových ľudí odnikiaľ;
     že…
     Samé dôležité veci, o ktorých dôležitosti rozhodneš svojim milým a posmutnelým úsmevom.
     Už som ti vravel, že cez tvoj úsmev presvitá smútok? Záhadný, ničím nevyrušiteľný smútok ako taxikár čakajúci na taxu. Nerozumiem mu a občas ma núti zmĺknuť. Zvážnieť. Zvláštna chviľa pred búrkou, kedy nastáva úplné ticho. Akoby všetko zmizlo. Len ty a ja. A moje topánky. Už – už by som mal čosi vytušiť, čosi ohromné, čo sa neodvratne ku mne blíži ako nepreniknuteľná stena hustého spareného dažďa. No vtedy sa zo zákruty vynorí omeškaný rybár, nad hlavami nám preletí párik kačíc (čoho sa hneď chytím) a kobylky spustia svoje prelúdium. A slnko nezastaví výrobu horúcich chuchvalcov vône.
     Opäť si dáme trojitú kopcovitú zmrzlinu, opäť ti ventilátor rozfúka vlasy ako konope. Len tak z rutiny, len tak…
     Nie! Nie len tak z rutiny.
     A ja opäť neprídem na to, prečo je tých slov tak strašne veľa: tučných aj chudých, aj takých akurát.