Ruky

Rýchlik z Košíc do Bratislavy rezal studený zimný vzduch. Ponad knihu občas sledovala ľudí sediacich v kupé. Vytvárali miniatúrne svety, ktoré sa zdanlivo nedotýkali. Ponáhľali sa jedným smerom, a predsa sa takmer nehýbali. Pohyb ako ilúzia osvetlená slnkom, ktoré presakovalo cez staré zasúvacie okno. Vlaky jej pripomínali presklené plaziace sa výklady. Len ten tovar nebol bohvieaký.

Zavrela oči a počúvala zvuky naokolo. Neónové svetlo divne bzučalo, a keď zatvorila oči, robili sa jej pred nimi zvláštne obrazce. Videla v nich jeho siluetu.

Spýtal sa jej to niekde pri Ružomberku.

„Môžem si vás nakresliť?“

Prekvapene zdvihla hlavu od rozčítanej knihy a snažila sa zaostriť na muža oproti, ale bránilo jej svetlo zvonku.

 „Nahú.“ dodal.

Mrkla na spolucestujúcich. Tvárili sa, že nepočujú.  Staršia pani čítala  Nový čas a nejaký pán ťukal do notebooku.

Usmiala sa. Zdalo sa jej to najmenej trápne riešenie.

 „Je na mojej otázke niečo smiešne?“

Uvažovala, či si z nej neuťahuje, alebo či len násilne nechce začať dialóg. Už stretla všelikoho. Ale tento prešedivený šesťdesiatnik  sa tváril zachmúrene,  pred sebou mal karisblok a v ruke ceruzku. Chvíľami ju jemne zabodával do vzduchu. Cítila, že ho svojím úsmevom bez odpovede urazila a on by ju najradšej zapichol do nej.

Ale zrazu jeho napätý pohľad povolil a usmial sa aj on.

 „Viete, zaviedol by som vás do príbehu.“

„Prosím?“ spozornela.

„Príbeh je vlastne výsek reality. Vysekneme si ten náš kus. Budeme ho chvíľu prežívať spolu a vy naň nikdy nezabudnete.“

Netušila, čo na to odpovedať. Žeby to bol osamelý intelektuál?

„Pozvanie do vášho príbehu vyzerá lákavo, ale myslím, že máme technický problém. Keby som sa tu vyzliekla, mohlo by to spôsobiť ohrozenie verejnej mravnosti,“ skúsila jemne ironicky.

Pani novočasovaná bomba zdvihla hlavu. Typický pohľad ďalekozrakých očí ponad okuliare ju odzbrojil.

„Hádam si nemyslíte, že chcem, aby ste sa predo mnou vyzliekli,“ ohradil sa.

Začala mať pocit, že sa rozpráva s bláznom. Alebo že ho nebodaj zle pochopila. Netušila, čo by bolo horšie.

„Prepáčte, slečna, ja som slušný človek. Preto som sa opýtal, či vás môžem nakresliť nahú. Vy ste už predsa v mojich predstavách, vidím vás tak, ako vás vidieť chcem. Nepotrebujem sa pozerať  týmito očami,“ vysvetľoval a takmer si ceruzku zabodol do oka.

„Ale prečo sa ma na to potom pýtate? Môžete si predsa kresliť, čo len váš vnútorný zrak ráči, nemusíte mi to vešať na nos. Aj tak by som sa nikdy nedozvedela, že ste kreslili práve mňa.“

„Mohlo by sa stať, že by niekto z vašich známych prišiel na moju výstavu a videl by vás tam nahú.“

„Na vašu výstavu?“

„Výstavu, vernisáž. Nazvite si to, ako chcete.“

Intuitívne sa mu pozrela na ruky. Vždy si myslela, že maliari ich majú iné, jemné. Že v nich majú skryté tajomstvo. On mal ruky veľké a neforemné. Nepôsobili na ňu ako ruky maliara.

„Neveríte mi,“ usmial sa. „Ale máte pravdu, som vlastne scénograf, no v poslednom čase sa venujem najmä maliarstvu.“ Podal jej svoju vizitku. Prekvapene na ňu zízala a neúspešne sa snažila niekam zaradiť jeho meno.

„Kam cestujete?“ spýtal sa jej.

„Do Martina.“

„To je skvelé, ja tiež. Bývam tam. Môžem vás pozvať na pohárik?“

 Zvláštne. Všetci muži ju najskôr pozývali na kávu. Opiť ju chceli až potom. Tento ide na vec opačne. Vlastne, zatiaľ ju všade pozývali iba mladí chlapi, toto bola tak trošku rarita. Vždy mala rada umenie a žiadneho scénografa ešte nepoznala. Trochu neisto súhlasila.

Spokojne prikývol a ďalšie hodiny cesty sa na ňu ani nepozrel. Niečo si kreslil a zdalo sa, že svet okolo seba ignoruje.

V kupé sa odrážal rytmus plaziaceho sa vlaku a muž za notebookom na chvíľu zatvoril oči. „Zasrané baby, sotva zbadajú maliara alebo fotografa, už sú celé namäkko a hneď je z každej modelka,“ pomyslel si.

Pri hľadaní podniku takmer nerozprával a zdalo sa jej to sympatické. Občas sa pozrela na jeho profil. Na nose sa mu aj v zime perlili kvapky potu a zdalo sa, že o niečom premýšľa. Bo už výrazne prešedivený, ale to bolo to  jediné, čo bolo na ňom výrazné. Pýtala sa sama seba, o čom sa vlastne budú zhovárať.

 O chvíľu našli celkom útulnú kaviareň. Všetko tam bolo z tmavého dreva, aj čašník. Ebenového čašníka ešte nevidela. Černoch dokonale ladil s okolitým inventárom. Pripadala si ako biela figúrka, ktorá vstúpila do šachovnice a teraz vie, že hru musí dohrať do konca.

Dali si koňak a ona si  zapálila  cigaretu.

„Ste spisovateľka?“

Prekvapene sa naňho pozrela.

„To nie, ale občas niečo napíšem. Na internet, do súťaže. Ako vám to mohlo napadnúť?“

„Máte zvláštne klenutú hornú peru. Takú mávajú spisovatelia.“

„Väčšiu blbosť som dávno nepočula,“ zasmiala sa a trochu uvoľnila.

„Milujem blbosti. Aj ich maľujem,“ usmial sa aj on nad nevydarenou slovnou hračkou.

„Skvelé, takže preto ste ma chceli nakresliť.“

Neodpovedal.

„O čom píšete?“

„O čom maľujete?“ odpovedala protiotázkou.

„O príbehoch. Neuveriteľne ma fascinujú.“

„Taky tak. Ale prečo vás  to vlastne zaujíma?“

„Dotváram si o vás svoj vnútorný individuálny obraz  a potom ho prenesiem na plátno alebo papier.   

„Aj s témami mojich textov?“

„Aj s tými, samozrejme. Veď sú vašou súčasťou. Premením ich na farby.“

Čašník priniesol ďalší koňak.

„Ukážte mi, čo ste to kreslili vo vlaku.“

Chvíľu zaváhal a potom vytiahol skicu. Bola na nej akási ťažko identifikovateľná abstrakcia.

„Veď ste povedali, že nakreslíte mňa,“ povedala a cítila sa zmätená z vlastného sklamania.

„Nie, len som sa spýtal, či vás môžem nakresliť alebo namaľovať nahú. Nepovedal som, kedy to urobím.“

„Nechcete si pozrieť môj ateliér?“ navrhol zrazu. „Divadlo je neďaleko.“

O päť minút tam boli. Zasmiala sa nad tým, že umelca v ňom nespoznáva cez ruky, ale cez neporiadok. Vo veľkej miestnosti na druhom poschodí divadla mal nahádzané piate cez deviate – oblečenie, rôzne farby, ceruzky, náčrtky, odkazy, útržky básní, staré fotografie, tenisové rakety. Prehrabovala sa v tom neporiadku očami. Na natiahnutej šnúre na bielizeň viseli akty rôznych žien.

„Zaujímavé ,“ skonštatovala lakonicky.

„Ani jediný som nedomaľoval, kým tu modelka bola.“

„Nerozumiem.“

„Myslím, že mi nebudete veriť. Každá žena, ktorú som maľoval, sa chcela so mnou milovať. Ani jeden obraz som nestihol domaľovať. Preto si ženy radšej predstavujem, ukladám v hlave a maľujem až potom. A hlavne nie vtedy, keď sú spolu so mnou. Teda pokiaľ sa nechcem, hm...“

Vypleštila naňho oči. Mala chuť sa rozosmiať, ale prišlo jej ho ľúto. Zdal sa jej vzdialený, uzatvorený vo svojom svete, ktorý si tak krásne vymyslel.

„Mohli by ste namaľovať môj akt?“

„Samozrejme, veď preto som sa vás vo vlaku pýtal, či s tým súhlasíte. Potom ho nafotím a pošlem vám ho.“

„Ale ja chcem, aby ste  ma maľovali hneď.“

Teraz vypleštil oči on.

„Vy by si to naozaj chceli?“

„Ach, veď sa pred vami iba vyzlečiem. Ste umelec, nahých žien ste videli už veľa.“

„Videl, ale od istého času ich vnímam radšej vnútorným zrakom. Už som vám vysvetlil prečo. Nie som promiskuitný typ.“

Stále nechápala, o čom hovorí. Teda chápala, ale zdalo sa jej to šialene uletené. On vážne verí, že sa s ním bude chcieť milovať. Skôr z trucu a z toho, aby mu dokázala, ako sa mýli, sa začala vyzliekať.  Pripadala si zvláštne – odhaľuje sa pred mužom vo veku svojho starého otca, a to len preto, aby si dokázala, že je vyšinutý blázon.

            „Dobre teda,“ usmial sa na ňu, keď bola v bielizni. „Máte v sebe všetky farby, mohol by som to skúsiť.“

Ateliér orientovaný na západ hovoril niečo cudzou, ale príjemnou rečou.  Obloha sa zafarbila. Postavil sa k oknu a chvíľu mlčal.

„Slnko je nahá pulzujúca rana. Štrpka,“ povedal s očami upretými na niečo neurčité.

„Času je málo a voda stúpa. Štrpka,“ zakontrovala.

„Ste  nedočkavá. Času je dosť, ja mám rád dlhé predmaľby.“

Kým si pripravil všetko potrebné, sledovala, ako ju zalieva žiara. Cítila sa ako vybitá baterka, ktorá sa  práve dobíja solárnou energiou. Ľahla si na zem, vychutnávala teplo a neverila, že sa cíti taká uvoľnená.

A vtedy sa jej dotkol. Nie rukami, ale štetcom. Každý dotyk na plátno bol dotykom na jej telo. Cítila, ako ju naň natiera. Vnímala jeho štruktúru, jemné medzierky, v ktorých sa zachytávala farba. Štetiny ju všade láskali. Striasla sa a zatvorila oči. Skúsenou rukou vytvoril jej ďalší obrys. Všetko pochopila. Vstala, prešla cez rozliate slnko a dotkla sa ho.

Mal veľké a neforemné ruky.

„Bratislava – hlavná stanica,“ ohlásil fádny hlas, skrytý niekde nad jeho hlavou.  Napadlo mu, že Kunderovu myšlienku o gýči, ktorý je paravánom zakrývajúcim smrť, tam zakomponuje až doma. Uložil dokument a zaklapol notebook.