Projekt klaun

námet

Edmund Elat & niniw

Z tepla svojej kancelárie sledoval dažďové kvapky, ktoré dopadali na sklo. Na parapete prstami bubnoval v ich rytme.

„Krásne upršaný deň – ako stvorený na ničnerobenie,“ odstúpil od okna. Otvoril malú hotelovú chladničku, ktorú si doniesol z jednej služobnej cesty. Cena nocľažného sa mu zdala privysoká na to, aby si to nejako nevykompenzoval. Bezproblémovo sa zmestila do cestovnej tašky.

Práve si nalieval do kávy mlieko, keď do miestnosti vstúpila mladá žena.

„Ako vám môžem pomôcť?“ rozpačito sa usmial a nohou sa snažil nenápadne rozotrieť mliečnu mláku.

„Dobrý deň, hľadám detektíva Elata.“

„To čo hľadáte, ste práve našli, pomôžem vám ešte s niečím?“

„Dúfam, že áno. Zistite, kto zavraždil môjho brata.“

Prekvapene zvraštil čelo. Tipoval to na strateného kabelkového psa, alebo na záletného zvrhlého manžela.

 „Tak to by ste sa mali obrátiť na políciu.“

„Ale oni chcú z toho obviniť mňa!“

„A majú na to nejaký dôvod?“

„Nemyslím si. Ale oni to vidia ináč, keďže som jediný právoplatný dedič.“

„O aká čiastku sa jedná?“

Pohniezdila sa na stoličke. 

 „Nie veľa. Asi tak milión.“

„Eur?“

Prikývla. „Ide o hnuteľný, nehnuteľný a všelijaký iný nepoužiteľný nevkusný majetok.“

„Napríklad?“

„Okrem iného aj odporný vypchatý sob prefarbený na strieborno so svetielkujúcim parožím a Rasputinov úd vo formaldehyde.“

„Ak mám byť úprimný, vynímajúc tie negustiózne artefakty, je to dosť dobrý dôvod.“

Zložila si sako, pod ktorým skrývala obtiahnutú blúzku, z ktorej takmer vyskočil párik dobre vymodelovaných pŕs.

Ak by nemal na nose okuliare, pravdepodobne by mu oči vyskočili rovno do výstrihu a skotúľali sa pod blúzku. Musel by sa rukami predrať až ku pásu, kde by ich zastavil hrubý kožený opasok. Za ten čas by ich však  mohol nenápadne preskúmať a zistiť, či sú pravé, alebo nie. Tak by ihneď vedel, či klame. Ženám, ktoré takto dezinformujú svoje okolie telom, nedôveroval. Nanešťastie sa jeho očné buľvy odrazili od skla a vrátili sa na pôvodné miesto. Výskumná misia bola týmto zmarená. Musí si to zistiť iným spôsobom.

„Prečo by som to robila?“ vyrušila ho z myšlienok. „Každý mesiac mi na účet posielal slušný balík, a tie peniaze by boli neskôr tak či tak moje.“

„Ale časom by sa mohol rozhodnúť závet prepísať. Alebo by sa oženil, alebo splodil dieťa. Takto ste mali aspoň istotu, že vám tie peniaze nikto nevyfúkne.“

„Pán Elat,“ postavila sa. „Chcela som vám zaplatiť za to, aby ste zistili, kto je vrah. Namiesto toho sa správate rovnako ako oni, a snažíte sa ma potopiť. Im je jedno, koho usvedčia. Štát im vďačne potrasie rukou, keď uzavrú prípad. Čím skôr, tým lepšie.“

Predstavil si, ako sa jej telo potápa, len jej nafúknuté prsia prikryté ryšavými vlasmi ostávajú plávať na hladine.

Postavila sa, schmatla kabelku a zapla si sako. Konečne mohol normálne uvažovať.

„Prepáčte, potrebujem vedieť všetky skutočnosti, aby som na vašom prípade mohol začať pracovať. Povedzte mi o tom viac.“

Posadila sa späť a pokojným hlasom pokračovala.

„Ponižujúce je, že keď ho našli, mal na tvári masku klauna,“ posunula mu fotografiu.

Díval sa na červenovlasého chlapíka oblečeného v širokých nohaviciach na traky s červenými bodkami, spod ktorých mu vytŕčala žltá košeľa ozdobená veľkou zelenou mašľou. Vedľa neho sa povaľoval rozliaty bublifuk, zmiešaný s krvou, ktorá mu vytekala z hrude. Ležal pod šapitom, nad ktorým svietil nápis CIRKUS. Jedna žiarovka v písmene I nefungovala. Nebolo to vôbec dôležité, ale bol rád, že si to všimol.

„Bol klaunom?“

„Neznášal ich! Keď bol malý, dostal k narodeninám dreveného šaša na kolieskach so xylofónom, na ktorý udieral paličkami, keď ste ho ťahali. Desil sa ho. Zatvoril ho do skrine a zahádzal ostatnými hračkami. Napriek tomu sa v noci s plačom budil zo sna, vraj vylieza zo skrine, skryje sa pod posteľ a stále bubnuje. Otec ho odniesol na povalu, zatvoril ho do truhlice a povedal mu, že keď nájde odvahu, nech ho znova vyberie a už sa nikdy ničoho nebude báť.“

 „A vybral ho odtiaľ niekedy?“

„Nikdy.“

„A okrem klaunov sa ešte niečo bál?“

Prikývla. „Bál sa umierania.“

„Toto,“ podávala mu zažltnutý lístok, “mal vo vrecku, keď ho našli.“

"Nemám strach zo smrti, len nechcem byť pri tom keď sa to stane."

(W.A.)

„Kto je W.A.?“ prezeral si so záujmom papierik.

„To sú iniciály môjho brata.“

„Myslíte si, že si to mohol urobiť sám?“

„O tom pochybujem. Bol to silne veriaci katolík, nikdy by nič také neurobil. A aký blázon by sa strieľal do hrude?“

„Silne veriaci človek, ktorému ako ozdoba pláva vo fľaši taká obscénnosť ako je ... ehm ... úd ... najbizarnejšej osoby v dejinách?“

„Bol zberateľom kuriozít, pán Elat, nič iné za tým nehľadajte.“

Pri odchode sa zastavila pri stene, na ktorej visela benátska maska. „Tiež máte trocha pokrivené vnímanie estetiky,“ uškrnula sa namiesto pozdravu.

„To je suvenír, ktorý si doniesol môj pochabý asistent. Nič iné za tým nehľadajte!“ zakričal na zatvorené dvere.

Ešte dlho po jej odchode celá miestnosť sladko voňala parfumom.  Otvoril poštu. Z monitora na neho takmer vyskočil vysmiaty mladý muž s vypúlenými očami vo farebných bermudách.

„Je to tu super šéfko!“ blikal nápis.

LObr

„To určite,“ hundral si popod nos, keď si prezeral fotografiu. V gýčovej tyrkysovo-modrej vode stál rad drevených domov so slamenou strechou. Na schodíkoch, po kolená v mori, stál jeho asistent a dovolenkovo mával do objektívu.

„Chcem sa Vás opýtať,“ ťukal Edmund váhavo do klávesnice, „ako sa rozoznajú pravé prsia od silikónových – pýtam sa,  samozrejme, z čisto pracovných dôvodov.“

EE

Ani si nestihol dopozerať ostatné fotky a už mal odpoveď.

„Musíte do nich štuchnúť prstom.  Ak sú mäkké ako penové jojo cukríky, tak  sú práve.  Ak sú ako gumené medvedíky, tak sú umelé.  Ale záleží aj na veku skúmaného objektu a od času vloženia implantátov. Tie postupne mäknú, ale nikdy nedosiahnu úroveň spomínaného penového cukríka.

LObr

Pán Obermajer,

asi Vám uniklo, že ja cukríky nejem – a ak by som to chcel zistiť hmatom, tak sa Vás na to nepýtam!“ nervózne klepal do klávesnice. Nebudem Vám ďakovať, pretože ste mi vôbec nepomohli. Napriek tomu, aspoň zo zdvorilosti, Vám prajem pekný zvyšok dovolenky,  aby som bol presný -  preplácaného ničnerobenia.

EE

Prestalo pršať, jesenné zapadajúce slnko sa predieralo cez žalúzie a v jeho chabých lúčoch poletovali drobné prachové zrniečka. Nepokojne prstami bubnoval po stole, občas ťukol do klávesnice, medzi tým vybavil zopár telefonátov, skontroloval zapísané poznámky a práve bol na odchode, keď mu blikla nová správa.

Skúste ísť na to matematicky. Ak má 50 kg, narátate na každej strane minimálne 3 rebrá a veľkosť výplne jej hrudného koša je označovaný číslom 4, tak pravé nie sú.

... a ináč ...

Dnes v noci sa na ostrove koná slávnostné oplodňovanie bohyne. Mladá miestna panna – vraj to nie je mýtus a nájde sa tu taká, ktorá to ešte s nikým nerobila – si vyberie z dvanástich mužov jedného, ktorý ju oplodní. Všetci muži budú pred ňou stáť nahí s maskou na tvári. Takže asi obaja vieme, podľa akých kritérií sa dotyčná bude rozhodovať.  Samotný pôvod tohto obradu mi uniká, keďže som počas výkladu mal hodinu domorodých tancov,  ale ako turistická atrakcia to znie lákavo. Držte mi palce, postúpil som do semifinále.

LObr

Nazlostene zaklapol notebook.

Cestou domov mu pod nohami šuchotalo hrdzavé lístie. Nejakým deťom uleteli dva ružové balóny, keď stál pri kiosku so sladkými škoricovými trdelníkmi. Tá žena sa mu vrývala pod kožu viac, ako by chcel.

Edmundovi sa nedarilo. Čas ho tlačil, a on stále nevyriešil prípad. Zo steny sa na neho škodoradostne škerila benátska škraboška. Ani od svojho asistenta sa pomoci nedočkal. Po pár dňoch znechutene čítal jeho odpoveď, prílohu s fotkami si ani neotvoril.

Šéfko,

Noc bola úžasná. Vybrala si mňa. Podrobnosti osobne, keď sa vrátim.

LObr

Celý deň ho od nervozity pobolieval žalúdok, večer ešte narýchlo odpísal.

Podrobností z toho večera ma môžete ušetriť. Vôbec Vám neprekáža, že po ostrove bude behať nejaký malý Bubo-Hubo Obermajer?

P.S. Plat Vám nezvýšim, ani ak mi tu budete skuvíňať, že musíte okrem iných dôležitých vecí  platiť ešte aj alimenty.

EE

Práve si prezeral pitevnú správu, keď sa na obrazovke rozblikala nová pošta. Kečup zo žemle mu kvapol na fotografie a po tvári klauna stekala mazľavá hmota. „Do psej matere!“ spôsobne potichu zahrešil, ťukol do klávesy na ktorej ostal odtlačok paradajkovej šťavy.

Šéfko,

Priznám sa, že nad tým som nerozmýšľal. Ale keď sa nad tým zamyslím teraz, tak mi to aj tak nevadí. Mali sme obaja na tvári masky, takže to bolo anonymné. Akoby som to ani nebol ja, a ani ona nebola skutočná. Moje inkognito spermie  radostne doplávali do bezmennej maternice.

LObr

Čítal si to trikrát dookola ... „Masky, anonymné, inkognito, nebol som to ja ... Áno! Mám to!“ vykríkol, vhodil posledný kúsok žemle do úst, poutieral si umastené prsty a načarbal si zopár poznámok.

V meste bolo iba jedno miesto, kde  mohol byť niekým iným. Nad vchodom svietil cyklámenový nápis Inkognito. Z baru vychádzali divné kombinácie ľudí. Opitá Snehulienka zvracala cez plece muža v striebornej uniforme. Vošiel dnu. Narátal dve mačko-ženy, niekoľko kabaretných tanečníc a štyroch Zorov pomstiteľov, ktorí  mali značný úspech u žien. Bol rád, že si napokon zvolil úplne iný, pre opačné pohlavie nepríťažlivý kostým. Aspoň ho tie potvory neotravovali, hoci zopár sa ich napriek tomu našlo. Jedna prezlečená za tulipán sa chcela nechať opeliť a druhá, ktorej  úbor nevedel nikam zaradiť, chcela vidieť jeho bodáčik.

Hľadal niekoho v dave, s kým by sa mohol rozumne porozprávať a overiť si svoju teóriu. Upútala ho žena prezlečená za prostitútku. Ak sú jeho predpoklady správne, je to dáma na úrovni, unavená z pracovnej zodpovednosti a konvenčného sveta.

„Prepáčte,“ pristavil ju. „Môžem sa vás niečo opýtať?“

„Za stopäťdesiat sa ma môžeš pýtať aj celú noc.“

„Korún?“ vyhŕkol.

„Sa ti zdá, že si na stanici?“

„Ja mám úroveň,“ urazene odula krikľavé pery.

„Ehm, chápem, že hráte svoju rolu – a robíte to naozaj dobre, ale naozaj by som sa s vami potreboval porozprávať.“

Zaklipkala očami, zdalo sa, že rozmýšľa. Po chvíľke mu prskla do tváre alkoholom nasiaknuté nadávky, z ktorých tá najnežnejšia bola vydrbaný úchylák.

Nevšimol si, kto na pódiu spieva karaoke, pretože práve hľadal záchody, ale tá pieseň ho zaujala.

Pravil ke mně hlasem zmírajícím,

Johny příteli můj jediný

Byla to léčka, ja to nevědel,

Jako starý vůl jsem naletel.

Šuky – Šuky Arizona Texas

V kabínke si rýchlo rozopol zips, z náprsného vrecka vytiahol zápisník a zapísal si ďalšiu indíciu - lesť.

Spokojný so sebou sa chystal urobiť vec, kvôli ktorej sem prišiel, ale zips sa mu zasekol na žltom pásiku asi v polovici kostýmu. Chvíľu s ním lomcoval, ale napokon to vzdal.

Pri umývadlách si preplachoval tvár jeden z pomstiteľov. Jeho čierna škraboška visela prevesená cez nádobku na mydlo. Edmund v zrkadle pozorne sledoval jeho drapľavý jamkovitý obličaj, pripomínajúci povrch Marsu a preriedené vlasy,  skúpo vyrastajúce z dolnej polovice hlavy. Neobtrela by sa o neho ani šmatlavá mačka. Ale keď si nasadil masku a nastokol klobúk a jeho oči zažiarili,  musel uznať, že v takomto prestrojení vyzerá svetácky. Za krátku chvíľu sa z neho stal niekto iný. Keď Zoro ladne odkráčal z miestnosti, vytiahol zápisník a doplnil do neho zopár postrehov.

Sadol si za pult na vysokú okrúhlu stoličku. Ledva tam vopchal vypchatý zadok. Kývol na barmana a vtedy ju zbadal. Ryšavé vlasy jej vykúkali spod masky, smiala sa a šermovala čarovnou paličkou. Musel pristúpiť bližšie, keďže si nezobral okuliare, ktoré sa mu nezmestili pod masku. Prižmúrenými očami sledoval jej výstrih, ktorý sa pri každom žoviálnom mávnutí natriasal. Bol už veľmi blízko, keď do neho niekto zozadu narazil a on sa nosom zapichol do jej mäkkej vypchatej podprsenky.

„Tak čo, Trúdik, páčia sa ti moje vlasy?“ zarehotala sa kreatúra mužským hlasom a chlpatou rukou mu brnkla po tykadlách na pružinke.

Bolo načase zmeniť zadymený lokál a prevetrať si hlavu chladným nočným vzduchom.

Edmund sedel za stolom a sledoval čajové vrecúško ako sfarbuje vodu. V rukách držal stopky. Práve keď zazvonil časovač, jej sladký parfum vstúpil do dverí.

„Posaďte sa. Niečo dokončím, a hneď sa vám budem venovať,“ opatrne vyťahoval vylúhovaný čaj, ani sa na ňu nepozrel.

„Našli ste vraha?“

„Áno, sedí tu predo mnou,“ vhodil výluh medzi odpadky.

„Ako ste na to prišli?“

„Jednoducho. Váš brat sa bál umierania, ale nie smrti. Toto tu – ukázal na pokrčený papierik – je  vrcholný dôkaz. Regina probationum,“ povedal dôležito. „Vybrali ste mu ho z vrecka ihneď po vražde. Ináč by ste ho ani mať nemohli.“

„Váš brat mal rakovinu, liečba – ako sa zdalo – nezabrala a on pomaly umieral.“

„Presvedčili ste ho, aby sa prezliekol za klauna a tým sa zbavil oboch fóbií naraz.“

„Ste génius!“ usmiala sa.

Polichotene si usrkol zo šálky.

„Jedna vec mi však stále vŕta v hlave. Rozprával som s jeho lekárom. Váš brat podstúpil experimentálnu liečbu. V deň jeho smrti mu na záznamníku nechal odkaz, že podľa posledných vyšetrení sa jeho stav viditeľne zlepšil a je tu šanca na uzdravenie. On si tento odkaz nestihol vypočuť, keďže v tom čase mal svoje prvé bublinkové vystúpenie pred manéžou. Ale vy ste si ten odkaz vypočuť mohli. A to je tá vec, na ktorú som ešte neprišiel -  zbavili ste ho navždy panického strachu z čisto súrodeneckej lásky, alebo ste sa nevedeli dočkať, kedy si do vitrínky založíte fľašu s kúskom Rasputina a k tomu  si ešte ako nepodstatný bonus pribalíte zvyšok jeho  hnuteľného a nehnuteľného majetku?“

„To vám môže byť jedno.“

„Nestáva sa často, aby mi niekto podsúval dôkazy a zaplatil si moje služby preto, aby som ho napokon mohol usvedčiť,“ pokračoval.

„To určite. Ale iba vy ich môžete presvedčiť, že to urobil niekto iný. Napríklad nejaký šialenec, ktorý nenávidel klaunov. Jedine vy ste dosť nadaný na to, aby ste si vymysleli iný nezvratný dôkaz.“

„Prečo by som to mal urobiť?“

Rozopla si sako.

„Zasa nejaký trik s rozopnutou vrchnou časťou oblečenia?,“ zdvihol spýtavo obočie.

Usmiala sa. Na prsiach sa jej hompáľala zlatá retiazka s príveskom 100000. Toto je vaša odmena, poklepkala umelým nechtom po čísle. Rýchlo očami prebehol počet núl.

„Eur?!“ vykríkol dychtivo.

„Nebuďte smiešny. Tak veľa námahy vás to nestálo. Je to ešte v pôvodnej mene.“

„Trocha zvláštny prívesok,“ urazene sa oprel o kreslo. „To je vaša taxa za úplatky? Stále roztiahnete sako, aby ste sa nemuseli obťažovať povedať tú sumu?“

„Nie. Ale teraz sa mi táto vecička celkom hodila. Môj brat mal trocha zvláštny zmysel pre humor. Zavesil mi to na krk po operácii.“

„Nechápem.“

„Stále nechával na darčekoch cenovky.“

„Ach tak. Takže nie sú pravé!“ víťazoslávne vykríkol.

Usmiala sa. „To ste zistili až teraz? Asi nie ste až taký dobrý detektív. Ale prejdime späť k veci. Sme dohodnutí?“ posunula mu bielu obálku, z ktorej sálal je parfum.

„Ale ja úplatky neberiem. Som čestný človek!“ vrátil jej lákavý voňavý balíček.  

„Ale keď nad tým tak premýšľam...“ Pomaly vstal, zvesil zo steny benátsku ručne maľovanú masku, priložil si ju na tvár a otočil sa smerom k nej. „Nemám nič proti úplatkom, len nechcem byť pri tom keď sa to stane."