Čo baby nedokážu / 7

Čarovný obraz

     Keď som sa vracal zo školy domov, videl som na dolnom konci našej ulice stáť maliara. Na stojane mal natiahnuté veľké plátno a v ruke držal okrúhlu podložku, na ktorej si štetcom miešal rôzne farby.

– Dobrý deň! To maľujete našu ulicu? – prihovoril som sa mu.

– Ahoj. Je to aj moja ulica, kedysi som tu býval, – povedal maliar, prižmuroval oči a pestrými farbami maľoval stromy.

– Nikdy nie je toľko farieb na stromoch ako na jeseň, – povedal a popiskoval si akúsi veselú pesničku.

Chvíľu som maliara pozoroval. Niečo mi tu však nesedelo. Tá ulica na plátne vyzerala úplne ináč ako naša ulica. Tá na plátne mala po okrajoch chodníkov živý plot. V parčíku boli hojdačky a lavičky boli vymaľované krásnymi farbami: na červeno, žlto a oranžovo.

– Táto vaša ulica je inakšia, – povedal som.

– Ja túto ulicu maľujem takú, akú si ju pamätám, keď som bol malý chlapec. Dlho som bol preč... – pokýval maliar hlavou a potom už nehovoril nič. Len maľoval a maľoval. Okolo chodili ľudia a pristavovali sa.

– To je dobrý nápad! – povedal sused. – Mne by sa celkom páčilo, keby sme si všetci pred domami vysadili živý plot.

– A tie naše sivé lavičky v parku by sme tiež mohli vymaľovať tak pestro, ako sú na obraze, – povedala poštárka.

– Prinesiem hojdačky, čo mi zostali po deťoch, – povedal ujo Vanko, ktorý robí v našej škole školníka a jeho deti už dávno na našej ulici nežijú, lebo sa odsťahovali do Austrálie.

     Celé popoludnie som si všímal ľudí, ako sa pristavovali pri maliarovi, dívali sa na jeho obraz a boli veselí.

– Ten obraz sa až smeje! – povedala susedka a vtom mi napadlo, ako nám dnes učiteľka povedala, že naše veľké A musia byť také pekné, až sa budú na nás zo zošita smiať.

– Aj naša domáca úloha sa na nás musí smiať, – povedal som maliarovi.

– Naozaj? – pozrel sa na mňa maliar. – A čo ste dostali namaľovať na domácu úlohu?

– Nedostali sme namaľovať, ale napísať. Päť riadkov veľkých A.

– A vieš, ako treba napísať veľké A tak, aby sa smiali?

– Nie...

– Musíš im nakresliť oči a ústa. Takto, – nakreslil ujo maliar jedno veľké A do koruny stromu na svojom obraze. Dve čierne bodky boli oči a jediným ťahom štetca pridal oblúčik. To boli ústa.

– Oči a ústa?

– Oči a ústa, – kyvkal ujo maliar hlavou a ďalej maľoval.

     Ako dobre, že som ho stretol. Som zvedavý, aké veľké A bude mať zajtra v zošite Paľo Hruška. Stavím sa, že nebudú mať ani oči, ani ústa. Na to sa Hrušiak nikdy nezmôže.