Ester

„Nieee!“ skríkla zúfalá žena a hodila sa o zem. Namiesto pomoci dostala niekoľko kopancov a prudkých rán bičom. Šokovaná Ester jej chcela pomôcť, no všetko sa to zbehlo tak rýchlo, že kým stačila čo i len natiahnuť ruku, ženu už odvádzali dvaja Esesáci.

„Zoradiť!“ zreval vysoký dôstojník s mrazivým pohľadom. Ženy sa vystrašene zhrčili do zástupu.

„Nastúpiť!“ prikázal a ostatní Esesáci bičmi a palicami hnali ženy do vagónov, ako keď sedliak ženie dobytok do ohrady. Prudko im búšili do nôh, rúk i tvárí, až kým posledná nevošla dnu a s hrozným škripotom za ňou zatvorili dvere dobytčiaku. Vlak hlasno zakvílil a dal sa do pohybu. Vnútri sa tlačilo asi osemdesiat na smrť vystrašených žien. Boli tam zastúpené všetky generácie od malých dievčat, cez ženy v produktívnom veku, až po staré, zoslabnuté stareny. Zvierali si opuchnuté a doráňané končatiny. Bolo počuť hlasné vzlykanie.

Zhruba v  strede vagóna stála Ester. Zavalitá dvadsaťročná študentka, dychtiaca po poznaní. Dievčina plná ideálov, ktoré sa jej práve rozpadali ako zhorený papier v pahrebe. Všetky sny a plány do budúcna mizli šľahaním bičov, krikom Esesákov a zúfalým nárekom žien. Stratili sa kdesi v boji o prežitie.

Vo vnútri vagóna bolo šero, svetlo dnu prenikalo iba cez malé škáry v stene. Ešte stále bolo počuť tiché vzlykanie. Staršie ženy a deti sedeli na zemi, ostané  museli pre nedostatok miesta stáť. Vzadu v rohu bolo vedro určené na vykonanie potreby. Ženy sa neustále striedali pri toalete. Hodiny ubiehali a čoraz viac sa ich zmocňoval hlad a smäd. Dojedali zvyšné zásoby z tašiek, ktoré im ponechali vojaci SS. Delili sa o kusy jedla, no stále väčšmi ich sužoval smäd. Každý vagón mal pridelenú jednu nádobu s vodou. V tej trme-vrme však skoro všetka voda vytiekla. Tá, čo zvýšila, sa okamžite minula. Medzi ženami sa v tejto chvíli vytvorilo akési puto vzájomnosti. Mladé pomáhali deckám a starým, ktoré prednostne mohli sedieť blízko toalety. Pri vykonávaní sa ostané odvracali a vykonávajúce ospravedlňovali. Všetko to bolo ponižujúce, kruté, neľudské. Boli tam zatvorené ako kravy v kravíne, čakajúce na sedliaka, ktorý im vykydá hnoj a napojí ich vodou.

Kládli si mnohé otázky, čo a ako s nimi bude. Dúfali, že prezident Tiso dodrží, čo im sľúbil a že sa v rodinných táboroch znova stretnú so svojimi blízkymi.

„Isto to nebude jednoduché, ale prácou si zarobíme peniaze na živobytie!“ povedala staršia židovka a mnohé jej súhlasne pritakávali. V tej zúfalej situácii hľadali akúkoľvek nádej. Aj keď sa našli také, čo pochybovali a šírili pochybovačné reči, ostatné ich rýchlo zahriakli, aby zabránili rastúcej panike.

Ester, študentka medicíny, vedela presne koľko vydrží ľudský organizmus bez vody. Vedela, že ak čoskoro nezastavia a nedostanú prídel vody, mnohé z nich zahynú od smädu. Zápach z výkalov bol čoraz neznesiteľnejší. Ženy v snahe odvrátiť pozornosť od smädu, debatovali o banalitách. Rozmýšľali, či zamkli dvere na kôlni, či odhlásili dennú tlač. No darilo sa im to len chvíľu, pretože smäd sa dostavoval čoraz intenzívnejšie.

„Prásk!“ v rohu vagóna čosi zarachotilo. Staršia žena omdlela a zosypala sa ako vrece zemiakov. Ester k nej šikovne priskočila a začala ju kriesiť. Po chvíli otvorila oči.

„Piť!“ zašepkala a len ťažko lapala dych.

„Dajte nám piť!“ ozvalo sa niekoľko zúfalých výkrikov. O pol hodinu zacítili, že vlak spomaľuje.

„Konečne,“ pomyslela si Ester v nádeji, že na najbližšej stanici predsa len dostanú vodu. Tú obyčajnú, čistú, priesvitnú tekutinu. Tú, ktorá tečie v potoku, prší z nebies a dokonca stojí zatvorená v nádržiach. Aspoň pár hltov, hoci len poskladané kvapky rosy, aby si aspoň omočili vysušené pery a zahnali to neutíchajúce žíznenie.

Kým stihla domyslieť, vlak prudko zastavil. Dvere sa otvorili a vonku stálo ešte viac Esesákov. Pred nimi sa vynímal veľký kolos, akási uzavretá komunita. Vlak zastal priamo pri veľkej rampe. Krikom a pleskotom bičov prinútili ženy vyjsť na rampu, kde ich začali rozdeľovať.

„Ty choď doľava!“

„Hej ty, ty nie, ty ideš  doprava!“ zreval dôstojník SS na staršiu ženu. Vľavo stálo asi desať zdravo vyzerajúcich žien. Medzi nimi aj Ester. Prikázali im, aby zostali na mieste. Zvyšné slabé, staré a deti odvádzali do spŕch. Tam ich prinútili vyzliecť. Mnohé z nich sa tešili na vodu. Smädné, vyprahnuté, s otvorenými ústami čakali na prúd životodarnej tekutiny. Namiesto nej ale prišla smrť. Ester mala šťastie, prežila selekciu a bola zaradená na ošetrovňu. Ako jediná z tých žien prežila Osvienčimskú fabriku smrti.